Paľba katapultov neutíchla ani za úsvitu. Tjaša zrušila pohotovosť a vojaci sa mohli vrátiť do svojich stanov a bytov. Pole pred hradbami už bolo posiate mŕtvolami, ktoré začínali zapáchať. Cez noc sa podarilo vojakom zhodiť mŕtvoly obrov z hradieb. Nebol to však najšťastnejší ťah. Ich mohutné telá mohli teraz slúžiť ako rebríky na hradby.

„Počuješ to?“ Cez vysielačku sa ozvala Valkýra. Jej signál ledva prenikol rušením. Bol som k nej najbližšie, tak každú požiadavku riešila cezo mňa.

„Dobré ránko aj tebe.“ Odvetil som s úsmevom na perách.

„Prepáč, dobré ráno.“ Riekla náhlivo. „Počuješ to?“

„Čo mám počuť?“ Nastražil som uši.

„Neviem, znie to ako ventilátor.“ Videl som ju, ako sa obracia na všetky strany a hľadá zdroj zvuku.

„Neblázni, kde by sa tu vzal... počkaj!“ Niečo som započul. Naozaj to znelo ako ventilátor.

„Počuješ to tiež?“ Valkýra spozornela.

„Asi áno, vydrž...“ Rozhliadal som sa všade naokolo, ale nešlo to z mesta ani z nepriateľského tábora. Zvuk sa začal zosilňovať a vojaci, ktorí mali hliadku, sa len zmetene obzerali.

„Tam!“ Skríkol jeden z vojakov a ukazoval na oblohu. Skrz čierne mraky, ktoré zakrývali celú oblohu preletel vojenský dron. Jeho malá vrtuľa, pripevnená na chvoste vydávala ten podivný zvuk.

„Čo to má byť?“ Na hradby vybehli vojaci a čudovali sa, odkiaľ sa tu vzal. Skrz ďalekohľad v prilbe som videl, ako dron namieril kameru na mesto. V rýchlosti som na oblohe vytvoril veľký nápis „FOOD LOW!!!“. Nevedel som, z akej krajiny sú, ale jednoduché anglické slová by mali pochopiť. Kamera sa otočila k nepriateľskej armáde a dron začal stúpať do oblakov. Po chrbte mi stiekol studený pot a ja som cítil, že sa niečo stane. Pozrel som sa na Bansheho a videl som, ako si prezerá dron. „Za pokus nič nedám.“ Povedal som si a ponoril sa do podvedomia. Vyčistil som si myseľ a čakal. Zhlboka som dýchal a spoliehal som sa na inštinkt. „Teraz.“ Čistou mysľou mi prebehol nepríjemný chlad. Vytvoril som portál medzi dronom a Banshem. V tej sekunde doň vletel čierny prúd energie a vyletel hneď vedľa, ale opačným smerom. Prúd energie sa vrátil k Banshemu, a ten tentokrát nestihol uskočiť. Obrovská explózia vymrštila do vzduchu stovky ohorených a roztrhaných tiel nepriateľov. Prach a oheň pokryli celú oblasť. Na hradbách nastalo ticho, ktoré prerušovalo len klepotanie vrtule na drone. Tá začala vynechávať a dron sa začal mykať. Než doletel k čiernemu mraku, vrtuľa vypovedala úplne a dron si to zamieril k zemi. Otvoril som pod ním portál a presunul ho do mesta. Pomocou mágie vetra som ho zachytil, a tak sa nerozmlátil o zem. Myslel som si, že sa mi nepodarilo zachytiť celý prúd mágie, a tá malá časť ho poškodila. Keď som si ho však prezrel, nemal ani škrabanec. Obrátil som zrak naspäť k nepriateľskej armáde a sledoval, čo sa stalo z Banshem.

„Nie je možné, aby to prežil, videl si ten výbuch?“ Vojaci na hradbách sa už pomaly začínali tešiť. Mrak prachu a ohňa sa už takmer rozplynul a jediné, čo bolo vidieť, bol asi dvadsať metrový kráter.

„Také ľahké to nebude.“ Povedal som si v duchu, keď som zbadal ruku, ktorá sa snaží vyškriabať z krátera. Bansheho brnenie bolo obhorené, ľavú ruku mal v neprirodzenej polohe a kríval.

„O čo som prišiel?“ Na vežu pribehol udýchaný Laco.

„Skoro o nič. Vrátil som mu požičané.“ Laco zaostril zrak a začal sa rehotať.

„To ho naučí zahrávať sa so špecialistami.“ Začal skandovať moju prezývku a ostatní sa k nemu pridali. Banshe kríval a obchádzal kráter. Zo zadných radov mu naproti vybehlo niekoľko vojakov. Nadšenie našich vojakov však opadlo, keď uvideli, že nepriateľ priviedol k Banshemu spútaného človeka. Mal na sebe odrané šaty a vyzeral na pokraji vyhladovania. Banshe zodvihol pravú ruku a telo človeka sa začalo rozpadať. Vysal z neho krv, mäso dokonca aj kosti. To všetko sa miesilo v červenej guli vznášajúcej sa nad jeho dlaňou. Stlačil hmotu v ruke a jeho zbroj sa rozžiarila. Skrz svetlo nebolo nič vidieť, no keď pominulo, Banshe bol úplne zdravý. Dokonca aj jeho zbroj bola znovu snehovo biela. Zmätok v hlavách vojakov čoskoro vystriedal hnev a chuť pomstiť sa. Začali vrieskať a nadávať.

„To nie je možné.“ Zašepkal som.

„Veď my ho pomstíme. Keď toho Bansheho chytím, tak z neho nezostane nič!“ Hromžil Laco, no ja som ho ignoroval.

„Ako mohol použiť mágiu krvi na človeka?“ Vravel som si pre seba. „Predsa na vyliečenie niekoho musíš použiť kompatibilného darcu.“ Šúchal som si bradu. „Pochybujem, že by sme s nimi mali až toľko spoločného.“

„Čo si to mumleš?“ Opýtal sa Laco.

„Ale nič.“ Vytrhol som sa zo zamyslenia. „Hneď sa vrátim.“ Otvoril som portál k Tjaši a preskočil ním. Sedela za stolom a uvažovala, kde získať ďalšie jedlo.

„Čo vieš o tom Banshem? Videla si ho už niekedy pred tým?“ Vyhŕkol som na ňu.

„Čo tu robíš? Nemáš strážiť bránu?“ Odvetila zamyslene, zrejme si vôbec nevšimla, čo sa tam stalo.

„Pozri sa von.“ Ukázal som na veľké okno za jej chrbtom. „Väčšina katapultov bola zničená pri výbuchu.“ V skratke som jej začal vysvetľovať, čo sa stalo.

„Dron? Aký dron?“ Prerušila ma.

„Ó, jasné.“ Prebehol som portálom a začal ho ťahať skrz. V polke som si uvedomil, že sa do miestnosti nevojde. Mohol mať tak osem metrov na dĺžku. Vrátil som ho teda späť a premiestnil na strechu. „Tadá!“ Povedal som udýchane. „Spadol z oblohy, ale ešte pred tým som vytvoril na oblohe nápis, že nemáme dostatok jedla. Myslím, že ho videl.“

„Skvelé, čo ak ho poslal nepriateľ, a teraz vedia, že sme na tom biedne.“ Odvetila mrzuto.

„Akoby o tom nevedeli. Prečo podľa teba tak dlho čakali? Vedia, že nemáme zásoby a čakajú, až budeme slabí, aby nás mohli zničiť.“ Za svojím rozhodnutím som pevne stál.

„Tak dúfajme, že to boli spojenci.“ Odvetila skepticky. „Aj keď neviem, ako by nám mohli pomôcť.“

„Jedno po druhom, čo vieš o Banshem?“ Vrátil som sa k tomu, prečo som prišiel za Tjašou.

„V podstate nič. Objavil sa aj s tou jeho armádou odnikiaľ a nepozorovane prešiel aj hliadkami, ktoré mali zabezpečiť perimeter.“ Prezerala si trup dronu. „On tu pristál?“

„No, skôr sa zrútil. Banshe sa ho pokúsil zostreliť, ale nepodarilo sa mu to. Dronu z ničoho nič začal vynechávať motor, a potom sa zrútil k zemi.“ Obišiel som dron, no naozaj na sebe nemal ani škrabanec. „Takže nevieš, ako vyzerá pod prilbou?“

„Samozrejme. Bola som ho milo poprosiť a on si ju dal dole. Mal šedé oči, fialové vlasy, namiesto zubov perly a nos zakrivený ako prasací chvost.“ Jemne ťukla do kamery dronu, ale tá vyzerala nefunkčne.

„Len som sa pýtal, nemusíš byť hneď útočná!“ Otvoril som portál späť na vežu.

„Prečo sa ma na to pýtaš?“ Odvetila tesne pred tým, ako som prešiel skrz.

„Ale len tak.“ Prekročil som portál a zavrel ho. Nechcel som zbytočne vyvolávať paniku. Jediné logické vysvetlenie, prečo by mohol použiť človeka na vyliečenie svojich zranení bolo, že on sám je človek. Pri tejto myšlienke mi behal mráz po chrbte. Mohol byť človekom, ktorého už stihli ovládnuť? Alebo sa k ním dostal už pred desiatkami či stovkami rokov a vďaka virtenu je nesmrteľný? Striedal sa vo mne pocit šťastia a smútku. Nevedel som, či mám pravdu. Ak to bol človek, mohli sme ho dostať z pod ich vplyvu. Stal by sa tak mocným spojencom. Ak to človek nebol, tak sme mali vážny problém. Museli by sme ho zabiť jednou ranou, inak by sa vyliečil. Tak či onak, bol som presvedčený o tom, že musím zistiť viac skôr, ako to niekomu poviem.

Katapulty obnovili až okolo obeda. Dovtedy som si mohol oddýchnuť, a tak ma Tjaša nemusela striedať. Nepriateľská armáda sa začala pripravovať k ďalšiemu útoku. Okrem katapultov, ktoré vyrástli ako huby po daždi sa medzi nimi objavilo aj niekoľko obliehacich veží.

Ostreľovanie katapultov netrvalo dlho. Nechceli si zničiť vlastné veže, a tak armáda pochodovala bez krytia. Pokojná chôdza sa zmenila na beh akonáhle sa dostali do dostrelu našich lukostrelcov. K hradbám dorazili prvé rebríky a vojaci ich pomocou dlhých palíc odrážali od hradieb.

Nepriateľ si nechával v zálohe všetkých obrov a mágov. Stál som teda na veži a strážil prípadne prelomy na hradbách. Obliehace veže sa nemotorne približovali k hradbám a vojaci sa pripravovali na silný nápor. Z veže dokázali vybehnúť desiatky vojakov súčasne, čo bolo oveľa nebezpečnejšie ako rebríky, po ktorých vyliezali po jednom.

V meste bol neskutočný hluk. Zrážanie oceľových mečov, výkriky ranených a bojujúcich zaplavovali okolie. Do blížiacej sa veže udrel akýsi ohnivý predmet, a tá explodovala. Sto metrov naľavo explodovala ďalšia veža. Ďalší ohnivý šíp preletel spoza mňa a narazil do magického štítu nepriateľa. Obzrel som sa, a tam sa nad mestom vznášalo niekoľko bojových vrtuľníkov. Ničili jednu vežu za druhou a jeden z nich pristával uprostred mesta. Na trupe vrtuľníka sa vynímala britská vlajka. Nepriateľa však prítomnosť vrtuľníkov neodradila. Všetci obri sa rozbehli k hradbám.

„Dostali sa za hradby!“ Skríkol jeden z vojakov. Obzrel som sa za hlasom a uvidel, ako z diery v zemi vyliezajú nepriateľskí vojaci. „Ďalší! Tam“ Horlivo ukazoval vojak na druhej strane. Vytvorila sa ďalšia diera.

„Tjaša, podkopali sa popod nás. Pošli všetko, čo máš do boja!“ Zavolal som ju cez vysielačku.

„Už sú na ceste.“ Odpovedala po chvíli. Nepriateľ sa zatiaľ vynoril na niekoľkých miestach v hojnom počte a driapal sa na hradby. Vojaci tam museli brániť obe strany hradieb. Zmenil som formu a vyletel k vrtuľníku. Ukázal som im, nech strieľajú do dier, ale strely zastavil štít. Priletel som k okienku.

„Odisti ju!“ Ukázal som na jednu raketu. „Pohyb.“ Popohnal som váhajúceho vojaka. Postláčal pár gombíkov a odvetil „Odistené.“ Chytil som raketu a vytrhol ju z držiaku. Preletel som nad dierou a pustil som raketu. Voľným pádom prenikla magickým štítom a explodovala pri dotyku so zemou. Diera vychrlila kúdol prachu a strop sa zrútil. Piloti to videli a začali spúšťať odistené strely nad dierami, akoby zhadzovali bomby. Ozvali sa ďalšie explózie a niekoľko tunelov sa zasypalo. Ponad hradby preletel čierny prúd energie, zasiahol vrtuľník, ktorý sa v plameňoch zrútil na zem. Banshe kráčal uprostred armády a chrlil jeden prúd energie za druhým. Zváraná brána sa ocitla po útokom trojčiat a z oblohy padali ohnivé meteority. Len zopár vrtuľníkov sa dokázalo vyhnúť.

„Prízrak, z centra mesta štartuje vrtuľník. Chráň ho za každú cenu!“ Ozval sa Tjašin panovačný hlas.

„To mám nechať západnú stranu nechránenú?“ Protestoval som, no vrtuľník už vzlietal.

„Už tam idem.“ V diaľke som zbadal, ako sem utekala. Otvoril som jej portál a behom chvíľky bola na hradbách. „Načo ešte čakáš? Bež!“ Skríkla. Vyletel som do vzduchu a nasledoval som vrtuľník. Zamieril si to na sever, aj keď prileteli od juhu. Prelietali sme nad armádou a ja som mal čo robiť, aby som zastavil každé kúzlo ich mágov. Vrtuľník sa snažil nabrať výšku, ale čierny mrak sa začal formovať do vírov. Vedel som, čo bude nasledovať, tak som ho odkláňal, ako to len šlo. Boli sme už takmer za nepriateľskou armádou, keď sa o mňa obtrel jeden z čiernych prúdov mágie a popálil mi plece. Ani moje psychické brnenie ho nezastavilo. Leteli sme asi tridsať kilometrov, keď sa za malým kopcom naskytol neskutočný pohľad. K mestu pochodovala státisícová armáda na čele s Gabrielom. Vrtuľník a ja sme pristali tesne pred nimi. Z vrtuľníka vybehol vojak v anglickej uniforme a rozbehol sa ku Gabrielovi.

„Ako to vyzerá?“ Gabriel zoskočil z koňa.

„Zle, dostávajú sa za hradby.“ Odvetil vojak.

„Teba ešte nepoznám.“ Pozrel sa na mňa.

„Ow, jasné.“ Zrušil som ilúziu a Gabriel sa chytil za hlavu. „Nemáme čas. Musíte pridať, inak dobyjú mesto.“ Gabriel prikývol a naskočil na koňa. „Otvoríš nám portál?“

„Otvorí, preto sme ho sem eskortovali.“ Až po týchto slovách mi to došlo. Tjaša poslala vrtuľník ako návnadu. Potrebovala, aby som sa sem dostal hlavne ja.

„Dobre, ale sám nedokážem preniesť toľko ľudí.“ Pozrel som sa na mohutný zástup vojakov.

„Preto sú tu aj oni.“ Z davu vykročilo asi dvadsať mužov a žien. Všetko to boli špecialisti. Boli medzi nimi aj Garm, Gildarts, Artemis, dokonca aj Igor a Perhač.

„Teraz by sa to mohlo podariť.“ Gabriel skríkol a vojaci vytasili meče. Prepojil som sa s ostatnými a s pomocou ich energie som otvoril niekoľko tuctov väčších a menších portálov čo najbližšie k mestu. Vojaci do nich začali vchádzať s mohutným krikom. Zatiaľ čo oni nadšenie prechádzali portálom, ja som cítil prechod snáď každého z nich. Energia všetkých špecialistov spoločne sa ledva vyrovnala tej mojej, no musel som vydržať. V ústach som pocítil kovovú chuť krvi a z nosa sa mi spustil malý potôčik krvi. Konečne prešiel posledný vojak a mne zostávalo poslať na druhú stranu už len špecialistov. Mesto bolo v plameňoch a všade naokolo prebiehal tuhý boj. Mágia lietala kade tade a špecialisti ju zachytávali magickými štítmi. Z oblohy letelo niekoľko debien na padákoch, ktoré explodovali pri dotyku so zemou. Silné výbuchy roztrhali nepriateľských vojakov na kúsky. Niekoľko debien s výbušninami zasiahla nepriateľská paľba a explodovali už vo vzduchu. Tlaková vlna explózie zrážala vojakov z hradieb. Prechádzal som bojiskom a sledoval ten masaker. Garm a Artemis dorazili trojčatá a ja som sa vybral hľadať Bansheho. Prebojoval som sa k hradbám a vykročil som na vežu. Rozhliadol som sa po okolí, ale márne. Po snehovo bielom brnení nebolo ani stopy. Nepriateľskí obri a mágovia sa dali na ústup, zatiaľ čo bežní vojaci ich kryli. Boj trval ešte niekoľko hodín, než bol posledný nepriateľ zabitý. Nik z nepriateľov sa nevzdal, ani keď sa v polovici boja vyrútila od juhu ďalšia armáda na čele s niekoľkými tankami. Zbrane utíchli, ale hluk ani z ďaleka. Čierny mrak nad mestom sa rozplynul a slnečné lúče odhalili obrovskú spúšť. Kam len oči dovideli boli mŕtvi a zranení prosiaci o pomoc. Nad mestom krúžilo niekoľko bombardérov, ktoré som si cez čierny mrak pred tým nevšimol. Netrvalo dlho a od juhu prileteli ďalšie vrtuľníky s červeným krížom na trupe. Vystúpili z nich desiatky lekárov a sestričiek, ktoré sa snažili zachrániť, koho len šlo. Brány mesta sa otvorili, a každé voľné miesto bolo prestavané na provizórnu nemocnicu. Chcel som im pomôcť, ale nemohol som. Portály a zranenie ma vyčerpalo. Mohol som sa len bezmocne prizerať na ich utrpeniu. „Nie! Nebudem tu len sedieť!“ S ťažkosťami som sa postavil, zmenil som podobu a privolal obojručný meč. Zodvihol som ho k oblohe, kde sa vytvoril jasný zlatý kruh. Jemné svetlo z kruhu dopadalo na zem a všetci, ktorí sa starali o ranených pocítili nádej, odhodlanie a zápal. Aj tí, čo boli unavení z boja, či ľahko zranení vstali a začali pomáhať. Mágia ohňa mohla povzbudiť spojencov v priamom boji, ale aj toto bol boj. Každý z ľudí tam dole bojoval proti najhoršiemu nepriateľovi, a tým bola smrť. Čakal som, že po tomto omdliem, ale mágia ovplyvnila aj mňa. Spokojne som sa posadil a sledoval, ako tisíce ľudí pobehujú po bojisku a snažia sa zo všetkých síl.