Celá noc sa niesla v znamení nových otázok. Premýšľal som nielen nad nepriateľskými pohnútkami, ale aj sám nad sebou. Niekoľkokrát som skontroloval fialový opar nad nepriateľskou armádou, aby som sa uistil, že to, čo si myslím, sú naozaj moje myšlienky. Bál som sa, že sa nejako dostali skrz, a takto nás postupne začnú ovládať, ale všetko vyzeralo v poriadku.

Niekoľkokrát som si v hlave prehral súboj s ilúziou. Malo mi to dôjsť ihneď. Skener by ma upozornil, ak by bol v oblasti nejaký nepriateľ, ale v tom zhone som na to zabudol. Navyše jeho ilúzia bola oveľa dokonalejšia než moje. Bol som si na sto percent istý, že som počul kroky ilúzie aj hvizd vetra pri jeho rýchlych pohyboch.

Ponorený do podvedomia som sa snažil zamestnať a rozptýliť sa. Pracoval som na vlastnej knihe o mágii. Snažil som sa do nej zakomponovať všetko, čo už viem, aby z toho Wendy a ostatní mohli čerpať. Nechcel som však vzbudzovať zbytočné otázky, a tak som niektoré veci vynechával. Mágie, ktoré neboli preložené, som preskakoval. Pri práci ma ale vyrušovali občasné strely, ktoré bolo treba zastaviť.

„Ppppppppppooooooooommmmmm....“ Ozvalo sa z vonkajšieho sveta.

„Čo to je?“ Opýtal som sa manuálu.

„Vyzerá to, že niekto kričí pomoc, ale spomalenie času to skresľuje.“ Prebral som sa z podvedomia a vzduchom sa nieslo tiché tlmené pomóc. Zoskočil som z veže a hľadal som zdroj. Vbehol som do neďalekej budovy a začul som dupot ťažkých topánok na vyššom poschodí.

„Pomóc, pomóc.“ Ozývalo sa tlmene.

„Myslíš si, že cez tú handru v ústach ťa niekto bude počuť?“ Začul som chlapský hlas a hneď nato smiech viacerých chlapov. „Kde mate tie zásoby?“ Ozval sa silný úder do dreva. „Neverím ti ani slovo! Viem, že to tu niekde máte.“ Zmenil som sa na prízrak a potichu vybehol na druhé poschodie. Dvere do izby boli ale zavreté. Malým portálom umiestneným v rohu miestnosti som nakukol dnu. V miestnosti bolo päť vojakov. Na zemi boli zviazané dve deti a jeden dospelý muž, ktorého držali pod krkom pritisnutého k stene. Deti mali zapchaté ústa a malé dievčatko skrz zapchaté ústa šeptalo „pomóc“. Zmenšil som sa, ako to len šlo a skrz malý portál som sa dostal dnu. Nepozorovane, vo forme prízraku, som prebehol za dvoch vojakov. Zväčšil som sa až za nimi. Spútaným deťom sa rozšírili oči dokorán. Chlapec začal niečo mrmlať. Vojak k nemu prikročil a odkryl mu ústa.

„Čo by si chcel drobec? Mamičku?“ V miestnosti sa ozval tichý smiech.

„Bubák.“ Ukázal na mňa. Vojaci sa pohŕdavo obzreli, no keď ma zbadali, smiech ich prešiel.

„Zlý človek!“ Povedal som prísnym tónom a desivý biely úsmev na prilbe sa ešte viac rozšíril. Chytil som hlavy pri mne stojacich vojakov a vrazil ich do seba. Prilby kovovo zazvonili a zostali mi v rukách. Vojaci sa zložili k zemi a z čela im tiekla krv. „Kto je ďalší?“ Stlačil som prilby v rukách, až z nich zostala placka. Jeden z vojakov siahol po meči. Behom sekundy som mu tresol po ruke a rukoväť meča mu polámala všetky kosti v ruke. S plačom si držal boľavú ruku, zatiaľ čo ďalší sa pokúsil utiecť. Dievčatko, zviazané pri stene, mu však podložilo nohu. Pri páde vrazil do stola a zostal ležať na zemi.

„Zmizni, inak ho podrežem!“ Posledný vojak držal chlapovi meč pri krku.

„Až narátam do tri, tak ho pustíš!“ Povedal som neúprosne.

„Nepočuješ?! Podrežem ho!“

„Jeden.“ Privolal som si prvý meč.

„Nič neskúšaj, ja to urobím!“ Pot mu stekal po tvári.

„Dva!“ Sprísnil som tón a privolal si druhý meč!“

„Ešte krok a urobím to!“

„Tri!“ Čepeľ jeho meča sa ulomila a s jemným cingotom dopadla na zem. Pri rukoväti sa vznášal malý portál, ktorý prepálil kov meča. Pomaly som vykročil k vojakovi. Pustil rukoväť a chlapík sa rozbehol k deťom. „Deň na spálenisku je tvojím trestom!“ Udrel som mu do hrude a on prepadol portálom, ktorý bol za ním. Opačný koniec sa nachádzal na území nikoho medzi hradbami a nepriateľskou armádou. Prezrel som jeho kumpánov, a keď som sa uistil, že sú len omráčení, tak som ich tam tiež poslal, teda až na jedného. „Teba nechám ísť!“ Pristúpil som k vojakovi s polámanými kosťami v ruke. „Rozhlásiš v meste, že ak niekto spácha zločin, tak si ho nájdem! Nabudúce však už pocestuje za hradby z výšky niekoľkých kilometrov!“ Vojak vybehol z miestnosti a utekal, čo mu sily stačili. Zacítil som, ako ma niekto ťahá za palec na ruke. Otočil som sa, a tam stálo malé tmavovlasé dievčatko. Nemalo viac ako šesť alebo sedem rokov.

„Ty si ten anjel, čo sa prezlieka za strašidlo?“ Pozerala sa na mňa tými veľkými hnedými očami.

„Ehm?“ Nevedel som čo jej na to povedať.

„Prepáčte.“ Povedal chlapík. „Myslela vaše anjelské krídla.“

„Aha.“ Poškriabal som sa za hlavou. Nado mnou sa objavil strieborný kruh, dievčatko ustúpilo a ja som zmenil podobu. Biele krídla zaberali veľkú časť miestnosti a strieborné brnenie sa jemne ligotalo v svetle sviečok. Kľakol som si k dievčatku a povedal: „Nie je dôležité, ako vyzeráš, ale to, čo konáš“ Z vonku sa ozval rachot. „Musím ísť.“ V rýchlosti som preskočil portálom späť na vežu. Našťastie stihlo preniknúť len pár striel, ktoré nikomu neublížili.

Celú noc som mal skvelú náladu. Nielen že som niekomu pomohol, ale bavil som sa aj na vojakoch, ktorí sa krčili pri hradbách a čakali, až im uplynie trest. Občas som nechal úmyselne dopadnúť strelu vedľa nich, no dával som pozor, aby sa im nič nestalo. Dokonca som im zavolal aj medika, aby im ošetril rany.

Wendy videla, ako pár striel preletelo a začala si ma doberať. Bola veselšia, pretože sa jej darilo odrážať všetky strely nepriateľov. Tiež som jej povedal, že už pripravujem knihu o mágii a čoskoro jej ju pošlem.

Naša nálada aj nálada v meste sa zlepšila. Poobede mi Laco podal hlásenie. Nepokoje v meste utíchli a rýchlo sa roznieslo, že dokážem počuť šepot tých, čo potrebujú pomoc na kilometre ďaleko. Laco sa tejto myšlienky chytil a hojne ju podporoval. Pridával aj vlastné verzie a šíril to medzi ľuďmi. Poctiví vojaci a civilisti mohli spokojne kráčať ulicami. K večeru som prepustil aj tých štyroch vojakov, ktorí si toho ešte dosť vypočuli od Tjaši.

Dobrá nálada v meste však nebola pochuti nepriateľom. Museli to nejako vycítiť alebo zistiť. Ich salvy striel sa znásobili a vojaci sa začali rozcvičovať. So súmrakom prišiel prvý útok. Nedočkaví vojaci burácali na hradbách ako diví a prvú vlnu porazili ako nič. Nepriateľ prišiel aj o dvoch obrov, ktorí sa pokúšali preliezť hradby. Wednine šípy sa striasali do otvorov pre ich oči a zavrtávali sa do ich lebiek. Nehybné telá však zostali visieť na hradbách. Po prvom útoku, ktorý skončil fiaskom sa nepriateľ stiahol. Vojaci boli nadšení a plní energie, ale bol to len prvý útok, ktorý mal otestovať našu obranu. Tjaša využila chvíľu po útoku a všetkých nás vystriedala. Za úsvitu očakávala ďalší útok.