„Koľkého dnes vlastne je?“ Sedeli sme na pohodlných dekách. Z veže bol pekný pohľad na nočné mesto. Všade žiarili ohniská a fakle. Ľudia do neskorého večera prestavovali námestie a parky na miesto pre utečencov. Jednoduchá drevená konštrukcia dobre poslúžila v prípade dažďu.

„Neviem, asi dvadsiaty jún. No istá si nie som.“ Wendy si ľahla a pozorovala hviezdy.

„Je zvláštne byť tak blízko pri nepriateľskom meste.“ Toto mesto bolo sotva pätnásť kilometrov od podstatne väčšieho mesta plného nepriateľov.

„Mohli sme byť bližšie. Ešte pár kilometrov južnejšie ležalo v celku veľké mesto. Mirnilčania ho rozobral na hradby okolo Ľubľany.“ Zobrazila mapu a ukázala na prázdne miesto na jednej z mála rovinatých plôch. „Spi, už zajtra nás čaká kopec práce.“ Wendy mala prvú hliadku, tak som si pohodlne ľahol a behom chvíľky zaspal.

Bola ešte hlboká noc, keď sme začali s tréningom. Rozdelil som si deň na tri etapy. V prvej časti dňa som trénoval používanie magického štítu. Dal som na radu Ayry a skúšal odrážať kvapky vody. Horúci júnový deň bez zrážok mi v tom ale nepomáhal. Uvažoval som, že si sadnem pod vodopád a skúsim to tam, ale v okolí žiaden nebol. Zostal som teda pri džbáne vody, ktorý som si lial na ruku. V celku sa mi darilo vytvárať štít a občas som aj odkláňal vodu preč od ruky.

Druhú časť dňa som venoval oddychu od reálnych činností. Všetok čas som trávil vo svojej mysli a čítal som knihy. Došlo mi, že všetko je o jazyku, a tak som začal študovať knihy o počítačoch. Chcel som im porozumieť a získať prístup k satelitom na oblohe. Mohol som s ich pomocou mapovať mestá a monitorovať presuny jednotiek. Popritom som sa rozprával s manuálom virtenu. Samozrejme som obnovil čítanie myšlienok, pre lepšiu komunikáciu. Poradil som to aj Wendy, spočiatku tomu veľmi neverila, ale možnosť, že jej utečiem v schopnostiach, ju presvedčila. Čas mi bežal pomaly, takže som sa mohol rozprávať s manuálom celé hodiny. Ničomu to však nepomohlo. Manuál bol stále ťažkopádny a nezdalo sa, že by robil pokroky. Napriek tomu som to nehodlal len tak vzdať.

Poslednú časť dňa som venoval práve mágii. Zatiaľ čo Wendy to šlo výborne, ja som sa nevedel poriadne sústrediť. Mágia vody a vzduchu mi nepripadala zaujímavá. Wendy sa však vcítila do mágie vzduchu a vetra. Vysvetlila mi, že jej vietor môže pomôcť v lukostreľbe a mala pravdu. Jej šípy takto mohli preletieť obrovské vzdialenosti alebo zmeniť smer. Popravde som jej závidel, ako ľahko to zvládala. Jediné, čo ma tešilo bolo to, že ju Pavle neustále otravoval a ona mohla vyletieť z kože. Troška škodoradosti nemohlo nikomu ublížiť.

Občas sme si museli aj oddýchnuť, a tak sme sa prechádzali mestom. Wendina prezývka bola príliš dlhá, a tak ju miestny začali volať skrátene „Karmín“. Dokonca aj jej aura mala karmínovú farbu. Nevedel som, či to bola náhoda alebo to tak proste malo byť. Snažili sme sa pomôcť s čím sa dalo a miestni nám núkali ich jedlá. Videli sme, že toho majú málo, a tak sme zakaždým odmietli. V lesoch okolo sme lovili králikov, a to nám stačilo. Wendy mala výborne zmysly a dokázala trafiť malého králika na dvesto metrov.

K večeru sme sa šli pozrieť k Ľubľane. Hlavné mesto Slovinska bolo takmer rovnako veľké ako Košice. Myslel som si, že sa jedná o väčšie mesto, preto ma to trochu sklamalo. Začali sme zrátavať vojakov, aj keď sme vedeli, koľko ich tam asi bolo. Počty nám sedeli. V Košiciach bolo takmer desaťtisíc vojakov, tu boli počty trochu oslabené a zostalo sotva šesťtisíc z nich.

„To je divné.“ Zamyslel som sa.

„Čo sa ti nezdá?“ Pozrela na mňa Wendy.

„Koľko vojakov majú Slovinci?“ Musel som si overiť naše počty.

„Čo ja viem? V meste ich bolo dosť veľa.“ Pokrčila plecami.

„Napočítal som ich len osem stoviek, z nich tak dve stovky boli aj riadne vyzbrojené.“ Začal som byť nervóznejší.

„Tjaša predsa vravela, že ich dosť stratili pri dobytí Kamniku. Tiež vravela, že posily sú na ceste.“ Wendy sa ma snažila upokojiť a mala pravdu. Čakali sme ďalšie stovky partizánov, ktorí mali doraziť behom pár dní.

„Ale aj tak mi nejde do hlavy, prečo by Mirnilčania dovolil dobiť Ka...“

„Kamnik.“ Doplnila ma.

„Ďakujem....dobiť Kamnik, keď majú jasnú presilu.“ Predsa len obe mestá boli od seba pár kilometrov a mohli si poslať potrebné posily.

„Priveľa rozmýšľaš, možno preto ti nejde mágia.“ Zasmiala sa.

„To znamená, že ty rozmýšľaš málo?“ Naštvane sa na mňa pozrela.

„Ja myslím tak akurát, aby sa mi neprehriala kečka.“ Otočila sa a nabrala smer na Ka.., proste späť do mesta.

Cestu sme si spríjemnili hodnotením našich hostiteľov. Prešli sme všetko od divného účesu Tjaši až po neustále prenasledovanie Pavla a Vincenta, ktorí nám chcel všetko prekladať. Napadlo mi, že som jej ešte neukázal druhý virten. Wendy bola z neho nadšená. Skúšala si ho pridať na ruku nech má dva, ale jemne poblikajúce svetlo virtenu pohaslo hneď, ako ho vzala do ruky. Povedal som jej tiež, že správny preklad znie „nekonečno“. S tým ju napadla skvelá myšlienka. Od tridsiatej úrovne sme svoje schopnosti mohli rozvíjať rôznymi smermi. Bolo možné, že tieto „základné schopnosti“ nebolo nič a virten nám poskytne nekonečné možnosti. Bola to len teória, no stačila mi na to, aby som pokračoval v štúdiu techniky a počítačov. Začal som si predstavovať, ako prepojím virten s našou technológiou. Mohol by som skombinovať milión vecí, ktoré by mi uľahčili život. Veď len samotné nočné videnie či termovízia sa mi už hodili.

Slnko už zapadlo, keď sme prešli bránou mesta. Hliadky nás už poznali a neustále sa niečo pýtali. Snažili sme sa s nimi rozprávať, no robili sme to preto, že virten začal postupne prekladať ich jazyk. Niektoré vety, ktoré vyslovili v ich rodnej reči sme počuli v našej reči a naopak. Bolo to zvláštne, ale veľmi potrebné. Vincent nás nemohol stále prenasledovať a pripravovali sme sa na útok. Takto sme mohli vydávať povely, ktorým by rozumeli.

Druhý deň sme znovu poctivo trénovali a chceli sme prizvať aj Tiha. Trvalo celú večnosť, kým sme ho našli. Pôsobil zvláštnym dojmom. Sám sa ponevieral po hradbách a meste. Keď sme sa ho niečo opýtali, tak zväčša len pokrčil plecami alebo niečo zamumlal. Nechcel s nami trénovať, tak sme ho nenútili. V meste bolo veľmi veľa iných, čo si chceli s nami zatrénovať. Vždy keď sme oddychovali od psychickej práce, prišli sme na cvičisko a pomáhali s tréningom. Wendy sa venovala lukostrelcom, kde samozrejme nechýbal Pavle. Popravde začínal byť trochu otravný. Chcel som ho v noci prekvapiť a trošku uzemniť, ale Wendy si s ním poradila po svojom. Pri pokuse prenasledovať ju cez mesto mu prestrelila obe topánky a prišpendlila ho k zemi. Od vtedy sa k nej nepriblížil na menej ako päťdesiat metrov.

Bol som rád, že nemám jej problémy. Ženy a dievčatá ma len z diaľky okukovali, no žiadna nenabrala odvahu prísť za mnou. Bolo to milé, ako sa schovávali v uličkách a tvárili nenápadne, keď som sa otočil. V meste ma nevolali inak ako prízrak a veľmi sa mi to páčilo. Bol som však zvedavý aj na ďalšie prezývky, ktoré mohli vzniknúť časom, preto som sa k tejto nijako nevyjadroval.

Tretí deň sa pred obedom rozozneli zvony. Boli sme na veži a mysleli si, že ide o poplach. Ľudia však len pokojne kráčali k miestnemu kostolu. Stratili sme pojem o tom, aký bol deň, a tak sme si len domýšľali, že sa jedná o nedeľnú omšu. Na vežu pribehol posol a priniesol nám odkaz od Tjaši. Pozvala nás do kostola, aby sme boli ľuďom na očiach. Nebol som veľmi na tieto duchovné veci, no nemal som na výber. Skôr ako som stihol odpovedať Wendy ma už ťahala z veže. Vyhovárala sa na to, že to môže pomôcť morálke, no aj tak sa mi tam nechcelo ísť.

Kostol bol napchaný na prasknutie. Postavili sme sa k dverám a počúvali kázeň farára. Cez veľký počet ľudí bol chrám prekvapivo tichý. Počuli sme každé slovo, ktoré farár vyslovil. Snažil sa motivovať ľudí k tomu, aby sa starali o blízkych a nenechali ich hladovať. V meste bolo celkovo viac utečencov ako vojakov a zásoby sa im nejako skracovali. Tjaša zaviedla prídelový systém, čo viedlo k drobným krádežiam. Pokojnú atmosféru kázne len občas narušovalo obzeranie sa ľudí naším smerom. Nevedel som, či si nás chcú len poriadne obzrieť alebo či kontrolovali, že sme stále tam. Tesne pred koncom kázne sa k nám otočilo mladé, asi dvadsaťročné dievča a zamávalo. Wendy to hneď využila a začala rýpať. Nevedel som, kto to bol, no Wendy áno. Bola to jedná z tých, čo som zachránil. Po omši za mnou to dievča dobehlo. Predstavila sa ako Nia. Najskôr mi poďakovala a opýtala sa, či sa ma môže dotknúť. Zrejme neverila že existujem alebo si myslela, že ako prízrak nemám pevnú formu. Dovolil som jej to a jej tvár hneď očervenela. Opatrne sa dotkla čierneho brnenia, keď zistila že je pevné ihneď stiahla ruku a zachichotala sa. Nasledovalo niekoľko ďalších rozpačitých otázok, pri ktorých sa neustále hrala so svojimi blonďavými vlasmi. Neustále okolo mňa krúžila a všetko si obzerala. Bola uchvátená virtenom a aj jednoduchá ilúzia jej rozžiarila oči. Jej otázky neprestávali, ale mňa už tlačil čas. Musel som pokračovať v tréningu. Rozlúčili sme sa a vybrali sa na tajné miesto. Ľudia si mysleli, že trénujeme niekde po lesoch. V skutočnosti sme trénovali v podkroví jedného z domov. Nik tam nechodil a za hradbami bolo vždy bezpečnejšie. Wendy sa neustále chichotala, no keď ju to neprešlo ani v podkroví, tak som z nej začal ťahať informácie. Nakoniec sa preriekla, že to ona spískala tento podivný rozhovor. Nia ju zastavila na ulici a pýtala ju, nech ma s ňou zoznámi. Wendy samozrejme súhlasila, a teraz sa na tom dobre zabávala.

„Nehovor, že ti to nelichotilo.“ Stále s úsmevom na perách.

„No bolo to milé, ale aj divné.“ Zložil som si prilbu. Tu nás nik nevidel a ani nik nemohol. Wendy si skladala prilbu od prvého dňa, čo sme začali trénovať mágiu. Dúfal som teda, že to je jej tajný recept.

„Chi chi chi, potrebuješ si prevetrať hlavu, čo?“ Nestihol som ani odpovedať a znova to spravila. Okolo rúk sa jej začal víriť vzduch a jemným vánkom mi fúkala do hlavy. Takto ma vytáčala, od kedy sa to naučila. „Posledná otázka, tebe nerastú fúzy?“ Zadívala sa na moju tvár.

„Jasné, že rastnú. Prečo sa pýtaš?“ Nerozumel som, ako mohla takto odbočiť od témy.

„Vždy máš do hladka oholenú tvár? Aj keď som ťa oživovala  pri Bratislave, tak si nemal na brade žiadne strnisko. Kedy to stíhaš?“ Pokrútila hlavou.

„Vždy keď spíš, tak sa upravím. Volá sa to osobná hygiena.“ Naštvane zvírila prach v okolí a vprskla mi ho do tváre. Veľké horúčavy spôsobovali, že celé mesto bolo plné prachu.

„Tu máš, ty hygiena.“ Zaškerila si a ja som si zatiaľ vytrepal prach z vlasov.

Pokračovali sme v tréningu. Obaja sme nemali problém sústrediť sa a naše aury žiarili, čo znamenalo, že mágia nami prúdila. Zatiaľ čo Wendy vedela vetrom formovať prach do jednoduchých tvarov, ja som nevedel vyvolať ani jemný vánok.

Štvrtý deň sa takmer nič nezmenilo. Po posilách, ktoré sem mali prísť, sa akoby zľahla zem. Jediná zaujímavosť bola, že na obed štvrtého dňa sa ozvala skupina s tankami. Mali doraziť už túto noc, najneskôr ráno. Našli osem schopných tankov a obrnených vozidiel s pásmi. Poobede sa začalo schyľovalo k búrke. V celku som sa tešil. Mestá boli v lete veľmi horúce a osviežujúca sprcha by bodla.

Pomaly sa stmievalo a ja som obchádzal hradby. Musel som sa trošku poprechádzať, keď v tom som zbadal na neďalekom kopci pohyb. Nebolo ťažké ho zbadať. Niekto niesol v ruke fakľu a za ním nasledovala malá skupinka. Zamával som na hliadku a tá zazvonila na poplach. Ľudia už boli vo svojich stanoch a pod drevenými prístreškami. Behom chvíľky vyskočili zo svojich postelí a utekali k hradbám. Netrvalo dlho a vedľa mňa stála Wendy a Tjaša. Dokonca aj Tiho sa k nám pridal.

„Čo sa deje?“ Opýtala sa Tjaša.

„Tam.“ Ukázal som na kopec. „To nebudú naši.“ Všetci sa zahľadeli na čudnú skupinku na vrchole kopca.

„To budú len hliadky.“ Tjaša mávla rukou a pohla sa k schodom. Spoza hradieb k nám začalo prenikať svetlo. Celý les sa rozhorel. Všade naokolo boli vysoké vatry a medzi nimi stovky a stovky postáv. Všetci sme ostali stáť ako obarení. Nepriateľ úplne obkľúčil mesto bez toho, aby si ich niekto všimol. Na kopci sa rozžiarilo oranžové svetlo a stromy na vrcholku začali padať. Z popadaných kmeňov začali vznikať akési stavby.

„Pozor.“ Skríkla Wendy. V rýchlosti som otočil hlavou a predo mnou sa triaslo veľké kladivo. Wendy stála hneď vedľa mňa a s vypätím všetkých síl držala rukoväť, na ktorej konci stál Tiho. Nestrácal som čas. Vytiahol meč a sekol ho po ruke. Pustil kladivo a druhou rukou sa pokúsil vytiahnuť dýku z opasku. Wendy mu duchaprítomne vrazila päsťou do krku a on padol k zemi.

„Čo to robíte?“ Pribehla Tjaša.

„Chcel zabiť Prízrak.“ Bránila sa Wendy.

„Prečo by to robil?“ Krútila hlavou. „Prečo?“ Začala ním triasť, no on len mlčal. Pristúpil som k nemu a zložil som mu prilbu. Pod ňou bola ružová tvár Mirnilčana a fialový dym prúdiaci z očí.

„Doriti! Celý čas nás špehoval. Preto neprišli žiadne posily. On im o všetkom povedal, a teraz sme tu v pasci.“ Nevedel som čo robiť, no Tjaša áno. Vytiahla meč a s veľkým hnevom bodala do jeho tela. Muselo ju chytiť niekoľko vojakov, aby jej zabránili ďalej bodať do mŕtveho.

„K zemi.“ Začalo sa ozývať z hradieb. Všetci zdvihli hlavy k oblohe. Z vrcholu kopca začali strieľať ohnivé strely na mesto. Päť katapultov pálilo jednu strelu za druhou.

„Zavolaj tankistom, nech pridajú ako len môžu.“ Zavelil som Tjaši.

„Ako by nám oni pomohli?“ Rezignovane odvetila.

            „Prerazíme si severnú cestu a stiahneme sa. Tu sme priveľmi na rane.“ Tjaša nereagovala. Schmatol som ju a potriasol.

            „Neďaleko odtiaľto máme hrad s posádkou.“ Ozvala sa po chvíli.

            „Dostaňte všetkých k severnej bráne. Vojaci nech chránia civilistov.“ V tom sa ozval poplach pri južnej bráne a všetci sa tam zadívali. Boli za hradbami. Z diaľky sme videli, ako asi tucet Mirnilčanov vraždí prekvapených vojakov. „Choďte zvolať ľudí, s Karmin sa o to postaráme.“ Zavelil som ráznym tónom a rozbehol sa preč.

            S Wendy sme utekali k bráne. Za nami sa Tjaša s ostatnými presúvali k severnej bráne. Z oblohy začali padať prvé kvapky letnej búrky a v diaľky bolo vidieť záblesky. Keď sme dobehli k bráne, nepriateľ sa ju už snažil otvoriť. Naši vojaci sa snažili, ako len mohli, no nepriateľ sa sformoval do pevnej línie. Ktovie ako dlho sa schovávali medzi miestnymi a čakali na príležitosť. Spoločne sme prerazili ich obranu, ale bolo neskoro. Preťali zavesenie brány, a tá sa s rachotom zvalila k zemi.

            „Čo budeme robiť teraz?“ Opýtal sa zdesený vojak. Brána bola preč a my sme boli prvá línia.

            „Bežte k severnej bráne.“ Vyslovil som po hlbokom nádychu. Chvíľu mlčky stáli, no potom sa rozbehli preč. „Ty tiež.“ Pozrel som sa na Wendy.

            „S tým nerátaj, bojujeme spolu, umrieme spolu.“ Bol som na ňu hrdý. V hlase nemala ani štipku strachu.

            „Dnes neumrieme.“ Vytiahol som z ruksaku opasok plný granátov. „Odpálim bránu. Utekaj a dostaň všetkých preč.“ Mlčky na mňa hľadela. „Dobehnem ťa, sľubujem.“ Wendy ma silno objala a utekala pozdĺž hradieb na sever. Nestrácal som čas a vybehol som sa na hradby. Nad bránou som rozmiestnil všetky granáty a výbušniny, čo som mal a odistil poistky. Utekal som, čo mi sily stačili, no tlaková vlna po výbuchu ma zrazila k zemi. Postavil som sa a uvidel, ako kusy dreva a kameňa zahradili bránu. Nebolo to síce dokonalé, ale stačilo to na spomalenie Mirnilčanov.

            Z hradieb som videl hustý dym a počul silný rámus od severu. Tanky už boli blízko. Zbehol som dole a vybral sa skrz mesto. Chcel som skontrolovať, či niekto nezaostal. Utekal som skrz úzke uličky a preskakoval horiace trosky. Katapulty spôsobili požiare všade po meste. Dobehol som k dreveným prístreškom a narýchlo prezeral, či v nich nik neostal. Veľká časť z nich už bola v plameňoch. Prebehol som tie, čo zostali v celku, a už som sa rozbehol k posledným, keď jedna z horiacich striel dopadla len pár metrov odo mňa. Jej náraz ma odhodil a celá drevená konštrukcia prístrešku sa na mňa zosypala.