Bolo už jasné, že sa nevrátim včas. Upozornil som Wendy, aby sa o mňa nebála a spomalil som tempo. Musel som si aj oddýchnuť a zároveň vstrebať všetko, čo som sa dozvedel. Síce som si mohol odškrtnúť pár vecí z môjho zoznamu, no oveľa viac ich tam pribudlo. Hovorila prirýchlo, a tak som si nezapamätal tie podivné názvy. Navyše použila aj slová, ktoré nepoznám. No najviac ma trápilo, či sa jej dá veriť. Čo keď celý postup, ako sa naučiť mágiu, bol vymyslený, a mal ma len zdržať? Myšlienky mi vírili hlavou, a tak som nesledoval okolie. V lesoch nebol problém zakopnúť a padal som neobvykle často. Každý pád vo mne vystriedal jednu pesimistickú otázku za druhou. Tie nepravdepodobné, ako napríklad to, či ma naozaj niekedy vypitvá, vystriedali desivejšia otázky. Mirnilčania ovplyvňovali psychiku, čo dávalo zmysel, a ona sa mi do hlavy už niekoľkokrát dostala. „Môže patriť k nim? Skúša na mne ďalšiu metódu, ako prinútiť človeka spolupracovať?“ Musel som zistiť pravdu. Mohla ma vyhľadať hocikedy, ale objavila sa až teraz. Bol som sám a pohyboval som sa pomaly. Chcel som sa s ňou znovu stretnúť a pozorovať pozorne, čo robila, no musel som byť sám. Čakal ma teda ťažký rozhovor s Wendy. Nemalo zmysel nad tým viac uvažovať, a tak som sa sústredil radšej na cestu. Tie neustále pády a zakopnutia mi už liezli na nervy.

Kráčal som pokojne ku Ka... Stále som si to nevedel zapamätať. Keď som bol ešte učiteľom, nevedel som si zapamätať mená žiakov. Teraz to platilo všeobecne na mená a názvy. Vždy boli pre mňa podstatné skôr vlastnosti daného človeka alebo miesta. Wendy bola pre mňa šidlo, no ak by som jej to povedal, tak by sa urazila. Garma som si pamätal ako chladnokrvného človeka. Vždy s pokojom riešil situácie. Gildarts, ten mi prišiel ako šašo. Dal si meno po animovanej postavičke a myslel si, že všetko zvládne bez tréningu. Proste šašo. Marianu, teda Artemis, som veľmi nepoznal. Podľa tých pár informácií vyzerala byť veľmi schopná. Viedla svoju jednotku a mala veľa úspechov. Gabriel, ten bol zvláštny. Občas milý, občas rázny a občas podráždený bez zjavného dôvodu. Pred vojnou zrejme šéfoval ľuďom. Tieto myšlienky boli príjemným oddychom. Utáboril som sa na vysokom strome nad malým potôčikom a na chvíľu som si zdriemol. Mal som pasce od Wendy, ktoré by ma upozornili, ak by sa niekto blížil. Boli to len jednoduché cingajúce predmety na šnúrku, no veľmi účinné.

Nemohol som poriadne zaspať, a tak som len ležal a snažil sa meditovať. Myšlienky mi neustále preskakovali medzi vodou a vzduchom. „Nemohla mi povedať len jedno z toho?“ Pomyslel som si naštvane. Nevedel som si vybrať, a už keď som začal vytvárať guľôčku z vody, tak mi prebehlo mysľou, že malé tornádo v dlani by bolo lepšie. Takto som sa trápil pár hodín, ale aspoň si nohy oddýchli. Bolo už ráno, a tak som sa vydal na cestu. Poctivo som si zbalil ruksak a narazil som pri tom na luk. Vzal som si ho ešte pred odchodom z Košíc, no úplne som naň zabudol. Ospravedlnil som sa mu a upokojil ho. „Možno ho niekedy predsa len budem potrebovať.“ Pomyslel som si a vrátil som ho späť na miesto. Rozprávať sa s neživými predmetmi malo svoje výhody. Nikomu nič nevyzradili.

Razil som si cestu lesom. Bolo zaujímavé, že takmer celú krajinu tvorili samé lesy. Do hlavného tábora som dorazil až neskoro poobede. Wendy tam už na mňa čakala a netrpezlivo prešľapovala. S ňou tam bol aj Vincent. Pôvodom Slovák, ktorý žil v Slovinsku a mal nám tlmočiť.

„Konečne si tu.“ Ozvala sa Wendy skrz virten. „Ten Pavle, či Pavlo alebo ako sa volá ma stále otravoval.“ Dodala naštvane.

„To je kto?“ Nemal som tušenie, ktorý z nich to mohol byť.

„Predsa ten angličtinár čo s tebou kecal.“ Kráčali sme za Vincentom k ich veliteľovi.

„Jaj, ten, asi sa mu páčiš.“ Zasmial som sa.

„Nech si nechá zájsť chuť!“ Tá bola riadne naštvaná. Pár hodín bola v tábore a už ju vytočili viac ako ja za celý čas.

„Tomu sa hovorí láska na prvý pohľad, pritom ani nevidel ako vyzeráš.“ Nasledovalo to čo stále. Udrela ma do ramena a Vincent sa za nami obzrel. Stále sme komunikovali cez virten, a tak nás nik nepočul. Každé gesto tak vyzeralo zvláštne a neočakávane.

„Veď ty len počkaj. S tvojou povesťou za tebou budú baby utekať, aby si ich ochránil.“ Zachichotala sa.

„Akou povesťou?“ Nevedel som o ničom, čo by mi tu mohlo pridať na povesti.

„Prízrak lesa, ochranca slabých.“ Znova sa zachichotala.

„O čom to hovoríš?“ Moje zmätenie sa prehlbovalo.

„Spravil si divadielko s dymom na utečencov. To sa rozšírilo a od vtedy ťa volajú duh gozda, alebo inak prízrak lesa.“ Úplne som na to zabudol. Po stretnutí s Ayrou som myslel len na ňu. „Z démona sa stal prízrak, pohoršil si si.“ Nepovedal som to nahlas, no prízrak sa mi vážne páčil. „Každopádne miestne dievčatá sa nevedia dočkať, kedy sa prízrak ukáže.“ Začala sa rehotať. „Občas ma tie baby otravovali viac ako Pavle.“

„Snáď si ich uzemnila.“ Na romániky som istotne nemal čas.

„No povedala som im, že si čiernovlasý fešák s orieškovými očkami.“ Zastal som. Nohy mi stuhli a hnev mi prúdil v tele. Okolo sa zjavili čierno-červené plamene a zlovestne som sa díval na Wendy. „Ty si mal asi zlú cestu, keď ani vtip nepochopíš.“ Wendy pokrútila hlavou. „Radšej už poď, Vinco a ostatní sa na nás pozerajú.“ Mala pravdu, kráčali sme skrz mesto a ľudia sa na nás pozerali. Upokojil som sa a pokračoval.

Nechali sme rozhovor a ja som sa rozhliadol po meste. Malé hradby obkolesovali neveľké mestečko preplnené ľuďmi. Všade naokolo boli stany plné utečencov. Dorazili sme k murovanej budove a Vincent nás zaviedol dnu. Vyšli sme na druhé poschodie a vstúpili do veľkej zasadačky. Vo vnútri nebol nik. Vincent šiel zavolať ostatných a my sme sa zatiaľ usadili. Bolo to už dávno, čo sme sedeli v pohodlných stoličkách. Ak by som nemal špinavé topánky, istotne by som si ich vyložil na stôl.

„Asi viem, ako sa naučiť mágiu.“ Wendy ihneď spozornela.

„Ako si na to prišiel?“ Aj cez prilbu som videl, ako jej žiarili oči.

„Čím viac sa rozprávaš s virtenom, a čím viac používaš cudzí jazyk, tým lepšie ti virten preloží text. Takže mám preložený manuál.“ Vysvetlil som Wendy to, čo mne Ayra. Samozrejme som Ayru nespomenul a snažil som sa nepovedať viac, ako bolo nutné. Musel by som si vymýšľať odkiaľ všetky informácie viem. Wendy ma však pozorne počúvala a bolo vidieť, ako sa teší, až to skúsi.

„Takže to červeno-čierne okolo teba je aura?“ Opýtala sa na záver.

„Zrejme áno, ale ako vravím, nie som si úplne istý.“ Odvetil som rozpačito.

„To nevadí, aj tak to skúsime.“ Jej odhodlanie bolo obrovské.

„Vitajte.“ Z otvorených dverí vstúpilo do miestnosti niekoľko ľudí.

Nasledovalo predstavovanie. „Výborne, ďalšie mená,“ pomyslel som si. Vincent nám všetkých predstavil. Veliteľka odboja sa volala Tjaša. Dlhé, sivo-modré vlasy, vysoká postava a desivý výraz z nej robil autoritatívnu veliteľku. Na všetkých v miestnosti bolo vidieť, ako im z nej vlasy stáli dupkom. Ďalej bolo v miestnosti niekoľko jej poskokov, ale aj jeden špecialista. Miestni ho volali Tiho, čo znamenalo tichý. Nosil pri sebe obrovské kladivo. Napadlo mi, že obojručná zbraň, bola len ďalší zlý alebo neúplný preklad z virtenu. Mohla znamenať zrejme viac ako len obojručný meč. Tiho získal virten pri dobytí tohto mesta, ale pri jeho dobývaní stratili dvoch iných špecialistov. Mal virten len niekoľko týždňov a nevedel veľmi, čo s ním. Tjaša nás hneď na úvod požiadala, aby sme mu s tým pomohli. Nechcela prísť aj oňho.

Po predstavení nás oboznámili so situáciu. Chceli po nás nech naplánujeme útok na Ľubľanu. Za to nám mali poskytnúť plnú podporu a pomoc, vrátane poľnohospodárskych strojov. Nevedel som, presne aký bol Gabrielov zámer, keď nás sem poslal. Teraz sa ukázalo, že mu šlo hlavne o techniku. Takáto malá krajina nebola okupovaná do takej miery, aby ničili aj vozidlá. Gabriel sa musel starať o tisíce hladných ľudí a o úrodné nížiny Maďarska, v kombinácii s technikou mu v tom mohli pomôcť.

Vypočuli sme si všetky ich plány a pokusy infiltrovať mesto. Nepriateľ sa poučil z porážky v Košiciach a uzavrel alebo prísne kontroloval všetky odpadné cesty. Hodiny sme si lámali hlavy nad tým, ako preniknúť cez vysoké steny hlavného mesta. Vincent bol veľmi trpezlivý a poctivo nám všetko prekladal.

„Mám to! Alebo aspoň myslím.“ Vykríkla Wendy. Mladá, ale prešibaná ako líška. „Prízrak, teda démon. Našiel si ich slabinu!“ Začudovane som sa na ňu pozrel. „Granáty.“

„Na tak silnú bránu by sme potrebovali veľa výbušnín.“ Ozvala sa Tjaša. „Nehovoriac o silnej paľbe z hradieb.“ Dodala.

„Nie výbušniny.“ Nadšene poskakovala. „Ich štíty chránia pred rýchlymi objektami. Čiže ak bránu prerazíme niečím pomalým, ale silným, mohlo by to vyjsť.“

„Pomalé a silné? Chceš spraviť obrnené baranidlo? To by trvalo večnosť.“ Oponovala jej Tajša. Bol som s Wendy už nejaký ten piatok a dobre som poznal tento jej výraz. Počkal som si teda na jej veľké finále a neprerušoval som ju.

„Autá, traktory, niečo silné a odolné. Máte ich tu predsa dosť. Keď sa rozbehne, tak môže preraziť bránu ako nič.“ Z hrdosťou dokončila myšlienku.

„To je skvelý nápad.“ Pochválil som ju.

„To bude chcieť obrniť auto a nejakého dobrovoľníka, čo to riskne.“ Skepticky pokračovala veliteľka.

„Vždy som chcela šoférovať obrnené auto.“ Wendy sa prihlásila.

„To nemyslíš vážne, obrnené auto nedostaneš!“ Wendy sa na mňa zvláštne zadívala. Asi som to trošku prehnal s otcovským tónom. No hodlal som sa to napraviť. „Dostaneš tank.“

„Tank?“ Zborovo vyslovili všetci v miestnosti.

„To je skvelé.“ Zaradovala sa Wendy. „Máme to vyriešené. Tank prerazí hradby a s trochou šťastia zroluje aj pár mirnilských vojakov.“

„Hm...“ zamyslela sa Tjaša. „Musím uznať, že Gabriel nepreháňal. Máte v sebe niečo výnimočné.“ Všetci v miestnosti prikyvovali a súhlasili s plánom. „Potrvá niekoľko dní, kým dostaneme tanky zo základni. Zatiaľ ste našimi hosťami.“ Tjaša už nevyzerala tak nepríjemne ako na začiatku. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa minulosť opakovala. V Gabrielovom tábore sa k nám tiež správali spočiatku skepticky, ale asi máme len zlý prvý dojem.

Odišli sme zo zasadačky. Chcel som im povedať o tom, ako nepriateľ ovládal ostatné rasy. Tiež, že chcel ovládnuť aj nás, no nebol na to správny čas. Nepovedal som to ani Wendy. Nik z nich to zatiaľ nepotreboval vedieť. Len by to mohlo viesť k urýchleným rozhodnutiam v snahe vyhrať. Prešli sme mesto a rozhodli sa utáboriť sa na jednej z vežičiek. Bola malá, ale odtiaľ sme mali dobrý výhľad. Na rýchlo som spísal nový manuál k mágii a za pomoci Wendy som ho poslal Artemis. Bola jediná, kto sa ozval a sľúbila, že ho pošle aj Garmovi a Gildartsovi.