Hľadel som z okna bytovky a pozoroval Wendy ako pobehuje po meste. Vydala sa hľadať zásoby a čokoľvek, čo by sa nám zišlo. Slnko už bolo vysoko a teplota stúpala. Júnové dni na západnom Slovensku boli často veľmi horúce. Zvykol som si na podtatranskú oblasť a chladný vietor z Tatier mi tu chýbal. Čierne brnenie nebolo tou najlepšou voľbou do tohto prostredia. Otvoril som okná na oboch stranách bytovky a posadil sa do prievanu. Príjemný prievan prúdil okolo odhalených časti tela a ochladzoval ma.

Ponoril som sa do podvedomia a zobrazil plán svojej prilby. Jej priezor bol poškodený a cez malé diery mi do prilby prúdil vzduch. Používanie okuliarov na nočné videnie bolo dosť nepraktické, ale mal som nápad. Upravil som úchopy priezoru na prilbe tak, aby sa k nim dalo pripevniť aj nočné videnie. Nejaký čas trvalo, než som vymyslel univerzálny háčik.  Sústredil som sa a prilba v realite prešla potrebnou úpravou. Na túto úpravu mi stačila psychická sila a tak to šlo ľahko. Uvažoval som, čím všetkým by sa dalo priezor nahradiť. „Vo vojenskom sklade je istotne aj termovízia a infračervené kamery.” Naštvalo ma, že som ho poriadne neprezrel. Teraz sme sa nemohli vrátiť, no v noci by sme ľahšie videli pohybujúce sa jednotky nepriateľa cez termovíziu ako cez nočne videnie. Odložil som upravený návrh prilby a zapísal som si na nástenku: prehľadaj každý vojenský sklad!!!. Zvýraznil som si to červenou farbou, aj keď som si bol istý, že na to nezabudnem.

Vrátil som sa späť do reality. Wendy som nikde nevidel. Strávil som hodiny úpravou návrhov a následnou realizáciou. „Kde sa toľko fláka,” povedal som si v duchu. Prikročil som k oknu a videl som slnko skoro na rovnakej pozícii, ako bolo pred hodinami. Chytil som sa za hlavu, „Jasné ty idiot, kompresia času!” Úplne som zabudol, že v podvedomí beží čas inak. Na súčasnej úrovni štyridsaťštyri to už musela byť veľká zmena. Ponoril som sa späť do podvedomia. Naposledy si vybavujem kompresiu štrnásť k jednej, ale to už bolo veľmi dávno, keď som to kontroloval. Poprosil som pomocníka, nech mi zobrazí aktuálny stav. Predo mnou sa objavilo šesťdesiat k jednej. To znamenalo že jedna sekunda v realite, tu bola jedna minúta. Hneď som si začal prepočítavať, koľko minút a hodín to bolo v realite. Minúta v realite bola pre mňa hodina a hodina v realite bola šesťdesiat hodín. Srdce mi poskočilo, mal som takmer nekonečné množstvo času. Bolo mi však jasné, že šesťdesiat hodín by som asi nevydržal vo vlastnej hlave. Myseľ sa časom unavila a bolo nutné si oddýchnuť, ale aj tak to šlo pomalšie ako v realite.

Začal som premýšľať ako využiť ten čas. V databáze som mal preskenovanú celú košickú knižnicu, a tak som sa pustil do práce. Začal som s knihami o výrobe elektrickej energie. Nepriateľ ničil našu technológiu, no elektrina v mestách a na osvetlenie hradieb by sa mohla hodiť. Lúskal som stránku za stránkou a mal som pocit že si ľahšie pamätám to čo som prečítal. Po pár hodinách som mal naštudovaný celý proces výroby energie ako aj jeho prenosu. Ďalšou knihou bola Metalurgia kovov. Zaujímali ma vlastnosti a odolnosť zliatin. Dočítal som sa ako vytvoriť najpevnejšiu či najpružnejšiu oceľ. Písalo sa tam o nerastoch, ktoré som nepoznal, a tak som si vyhľadal aj knihy s názvami typu Nerasty a horniny. Bol som rád, že vyhľadať niečo v mojej mysli bolo také jednoduché ako stlačiť CTRL+F v počítači. Potom už len stačilo vysloviť hľadaný výraz a bolo to. Myslím, že tvorca virtenu to spravil úmyselne. Aj keď som mal stále chaos v tom, že ho vytvorili Mirnilčania ale zároveň ho nevytvorili Mirnilčania. Každopádne, pokiaľ by som mal každé vyhľadávanie konzultovať s manuálom virtenu, tak by my žiadna kompresia času nepomohla. Pričom keď som prečítal, niekedy len prelistoval, niekoľko kníh, objavili sa mi odnikiaľ nové plány. Automatický skener preskenoval granáty v batohu. Vedomosti o vlastnostiach kovov a o ich molekulárnej štruktúre pomohli skeneru preniknúť obalom granátu. Videl som tak jeho presné zloženie, a ak by som zohnal potrebné suroviny, mohol by som ich vyrobiť aj sám. Nadšenie z prepájania znalosti ma hnalo ďalej, ale únava začínala byť silnejšia. Odložil som knihy a chystal som sa vystúpiť z podvedomia. Oranžový blikajúci otáznik ma ale udržal vo vnútri. Bol to signál sprievodcu, ktorý ma upozorňoval na nejaké novinky. Spustil som odkaz a predo mnou sa objavil plán prilbice. Poškodené miesta na priezore svietili a vedľa nich bola možnosť: Opraviť automaticky?. „Hm, spustiť automatickú opravu,” vydal som povel a dierky v priezore sa jedna po druhej zacelili. Nemusel som sa nijako sústrediť ani nič urobiť. Pomyslel som na svoje schopnosti a zobrazila sa tabuľka. Naozaj pri výrobe predmetov pribudla aj automatická oprava. Pomyslel som si, že budem môcť opraviť vyhoreté virteny a stvoriť viac špecialistov, ale všetko muselo mať háčik. V poznámke vedľa schopnosti stálo: Je možné použiť len na predmety vytvorené nositeľom schopnosti.

„Uaaaaaaa,” hlasito som zazíval. Vrátil som sa do reality a trošku sa poprechádzal. Z okna som videl Wendy, ako vbehla do obchodu s oblečením. „Vážne ideš nakupovať?” zavolal som ju vysielačkou z virtenu. Bola to veľká pomoc, nemuseli sme so sebou vláčiť bežné vysielačky a baterky do nich. Takto sa o všetko staral virten.

„Nešpehuj ma!” Zavrčala. „Len som sa šla pozrieť, čo majú na sklade!” Nepoznal som dievča, ktoré by rado nenakupovalo a Wendy zdá sa nebola výnimkou.

„V poriadku, ale poponáhľaj sa, nech ťa nenachytá hliadka.” Zrejme si len chcela nájsť nejaké príjemnejšie oblečenie do tohto tepla. Jej brnenie bolo v podstate rovnaké ako moje, ale nebolo čierne. Nemohlo jej byť až tak teplo, aby potrebovala iné oblečenie. Nemalo zmysel uvažovať nad tým, prečo tam išla. Radšej som vytvoril tréningovú simuláciu a vytiahol som oba meče. Vo svetle mi to šlo oveľa lepšie. Najťažší režim mi dával zabrať, ale zlepšoval som sa v koordinácii pohybov. Vlastným mečom som sa udrel už len trikrát, čo bol veľký úspech. V reálnom čase šlo všetko prirýchlo. Ani som sa nenazdal a zo spodných poschodí som začul kroky. Ukryl som meč a čakal na návštevníka.

„To som len ja.” Ozvalo sa zo schodov a po chvíli sa objavila aj Wendy.

„Našla si niečo zaujímavé?” Zvedavo som si prezeral batoh, ktorý držala v ruke.

„Len pár konzerv. Zdá sa, že všetko jedlo presťahovali do miest.” Sklamane vysypala z ruksaku šesť konzerv s ovocím. Nemalo zmysel ich ťahať zo sebou, a tak som hneď dve otvoril. Wendy si vzala broskyňu a ja ananás. Mal som ho rád, a kedysi mi pripomínal exotiku. Nikdy som nebol mimo Slovenka, a aspoň takto som mohol pocítiť iné krajiny. No tentokrát chutil inak. Exotiku vystriedal smútok. Pripomínal mi všetko a všetkých tých, ktorých sme stratili. Z každým ďalším sústom som bol bližšie k tomu, že už viac nepocítim chuť ananásu, tak ako už neuvidím niektorých mojich blízkych. Boli sme na to len dvaja a hocičo sa mohlo pokaziť. Veľa ľuďom by moje pocity pripadali divné. Porovnávať stratu rodiny a priateľov so stratou ovocia bolo dosť nevyrovnané. Rodina a priatelia boli pre mňa samozrejme dôležité, no uvedomoval som si ich pominuteľnosť. Môj život sa však skladal z veľkého počtu malých kúskov, ktoré si väčšina ľudí nevšímala. Ananás bola len jedna z maličkostí, ktoré som si kedysi užíval. Avšak našli sa aj takí, ktorí ma chápali. Medzi nich patrili hlavne deti v škole. Tie dokážu vidieť svet inými očami a raz mi povedali: „Vy ste iný, ale iný iný.” Neviem, čo tým presne mysleli, ale mal som z toho príjemný pocit výnimočnosti.

„Máš opravenú prilbu?” Wendy ma vytrhla zo zamyslenia.

„Jasné, ale pozri na toto.” Odopol som priezor a vymenil ho za nočné videnie.

„To chcem tiež!” Vzala mi konzervu a vymenila ju za jej prilbu. Po dlhom čase som videl jej plavé vlasy a príjemnú tvár v dennom svetle. Jej zelené oči žiarili a konečne som jej výraz videl priamo a nemusel si ho len predstavovať. Potriasol som hlavou, akoby som sa chcel prebrať z očarovania.

„Tu máš.” Podal som jej kuklu. „Nikdy nevieš, kto sa môže pozerať.”

„Nebuď paranoidný!” Odstrčila mi ruku. „Veď tu nik nie je.” Posadila sa vedľa mňa a užívala si vánok v tvári. Pokrčil som ramenami a odložil kuklu. Bol som už síce unavený, ale v podvedomí som vyhľadal jej prilbu a upravil ju podľa mojej. Trvalo to len zopár sekúnd a materiál sa preskupil do požadovaného tvaru. Upravil som priezor a odskúšal som okuliare na nočné videnie. Pasovali tam ako uliate. Wendy si ju pozorne prehliadla. Prekontrolovala úchyty a nakoniec otestovala ako jej padne.

„Pamätáš si, ako si ledva vyrábal drevené predmety? Takýmto tempom vyrobíš do roka vesmírnu loď.” Zasmiala sa a zložila si ju. „Nechceš si ju aj ty zložiť?” Usmiala sa.

„Prepáč, ale ja verím, že sa nepriateľ díva a práve teraz tlačí plagáty s tvojou tvárou.” Spokojne som sa oprel o stenu.

„Ha ha ha.” Snažila sa smiať nenútene. Chvíľku sa mrvila, a potom si nasadila prilbu. „Je mi už zima na hlavu.” Uškrnul som sa. Takú chabú výhovorku som od nej nečakal.

Zostávalo nám ešte veľa denného svetla. Chvíľku sme driemali, potom trénovali boj a tvorbu ilúzii. Obaja sme robili veľké pokroky a Garm s Gildartsom nás motivovali ešte viac. Nechceli sme, aby nás dobehli. Jednu zásadnú vec sme mali rovnakú, obaja sme chceli byť najlepší vo všetkom, čo sme robili.