Na noc sme sa utáborili pri veľkom jazere. Podľa mapy sa volalo Tisza-tó. Podivné názvy mi nič nevraveli, ale podľa mapy sme bolo len sto kilometrov od Budapešti. Po celodennom behu a zakrádaní sa pod vežami nám bodol menší oddych. Wendy vybrala miesto pri jazere a rozložila svoj stan. Môj stan ležal v muničnom sklade, a tak som si rozprestrel deku a natiahol sa. Hviezdy a mesiac zatienili husté mraky. Díval som sa na ich prúdenie po oblohe. Wendy si už šla ľahnúť a na mne bola prvá hliadka. Počkal som, až bude spať a vybral som náhradný meč. Jednoručný meč mi sedel ako uliaty, no mojim zámerom už od začiatku bolo naučiť sa ovládať pár mečov. Uchopil som oba meče a dal sa do tréningu. Jas hologramu som znížil na minimálnu úroveň. S ťažkosťami som ho videl ja, a tak bolo isté že nik ho z diaľky neuvidí. Občas som bojoval s hologramom, inokedy som naháňal tieň, ktorý ma zmiatol. Ovládať oba meče a ešte k tomu aj v tme bolo nad moje sily. Povedal som si, že každý nejako začína, a tak som pokračoval. Po pár hodinách sa zo zatiahnutej oblohy spustil jemný dážď. Posadil som sa na deku a prikryl sa nepremokavou plachtou. Vo Wendinom stane sa čosi pohlo a onedlho sa rozzipsoval vchod. „Môžeš si pospať,” keď videla, že prší, zostala v stane. Pohodlne som sa uložil a za zvuku kvapiek dopadajúcich na plachtu som zaspal.

Zobudil ma nepríjemný pocit vlhka. Deka podo mnou bola úplne premočená, ale aspoň prestalo pršať. Stále ospalý som si začal baliť veci. Wendy už bola zbalená a prechádzala sa po okolí. Odstraňovala nastražené pasce, aby sa do nich nechytil náhodný okoloidúci. Poriadne som vyžmýkal deku a pripevnil ju k ruksaku. Cestou mohla obschnúť. Pomalým tempom sme sa vybrali k Budapešti. Bola stále tma, a tak sme museli dávať pozor, kam šliapeme. Z východom slnka sme mohli zrýchliť.

Cestou sme narazili na niekoľko hradov a mestečiek, v ktorých sa nepriateľ opevnil. Bol som veľmi zvedavý, ako chcel Gabriel prekonať všetky bašty nepriateľa na ceste k Budapešti. S Wendy sme prechádzali rôzne možnosti postupu, ale ani jedna z nich nevyčnievala nad ostatnými. Dobyť hlavné mesto Maďarska nebolo možné.

Dorazili sme do lesa, severovýchodne od Budapešti. Vytiahol som dron a zapol ho. Hladko vzlietol nad koruny stromov. Otáčal som nim, až sa na displeji objavili mohutné hradby. Pohol som ovládačom a dron zamieril priamo k hradbám. Obaja sme sledovali displej a zaznamenávali všetko, čo sa na ňom udialo. Bez väčších problémov sa dron dostal až k hradbám. Vyletel som s nim do vyššej výšky, aby ho neohrozovali šípy. Z vtáčej perspektívy sme mali mesto ako na dlani. Mohutné hradby dopĺňali široké veže. Takmer na každej z nich boli drevené konštrukcie. Priblížil som kameru, a až potom som rozpoznal katapulty. Mohli mať dosah aj kilometer a sťažovali obliehanie. Pokračoval som ďalej do mesta. Historické centrum mesta bolo nepoškodené. Civilisti mali na ubytovanie rovnaké stavby ako v Košiciach, preto nebolo ťažké nájsť ich. Ľudia tiež pracovali na poliach v okolí mesta, ale hliadky, ktoré ich strážili, boli omnoho početnejšie. Mesto vyzeralo živšie a aj nepriateľ sa pohyboval inak. Wendy si to tiež všimla. Pozorovať Košice bolo ako vidieť presný, no nudný stroj. Budapešť mala auru mesta, v ktorom sa nič nestalo. Vyzeralo to, akoby to takto bolo odjakživa. Jediné vodítko, ktoré ukazovalo okupáciu, boli okovy na rukách alebo nohách obyvateľov.

Netrvalo dlho a na dron sa zniesla spŕška šípov. Dron bol malý a šípy ho minuli, stiahol som ho do centra mesta, kde sa vojaci len prizerali. Zrejme nechceli riskovať, že šípy pri dopadne zasiahnú niekoho z nich. Prelietaval som nízko nad budovami, ale aj pár metrov nad ulicami.

„Aaaaa.” Skríkla Wendy.

„Uf, to bolo tesné.” Oddýchol som si.

„Ten je ale veľký.” Ukázala na displej, kde sa veľká ozruta snažila vyskočiť a uchmatnúť dron. Takmer som doňho narazil, no v poslednej chvíli som stočil dron.

„Preleť ešte párkrát nad ním, chcem ho vidieť celého.” Obletel som ho. Mohol merať aj štyri metre. Mohutné svaly síce schovávalo brnenie, no veľký meč na chrbte budil hrôzu.

„Tento by mohol zabiť aj desať chlapov jedným úderom.” Wendy prikývla.

„Prejdi poriadne celé mesto, musíme zistiť, koľko ich majú.” Naliehala.

„Kruci, vidíš to? Čo to je?” Zahľadel som sa poriadne na malý kŕdeľ akýchsi vtáčikov blížiacich sa k dronu.

„Neviem.......počkaj....... nie sú to tie veci, čo mali na vežiach?” Wendy mala pravdu. Priblížil som kameru na jedného z nich a naskytol sa mi čudesný pohľad. Veľké krídla orla, desivé drápy, a k tomu telo a hlava roztomilého zajaca s dlhými ušami. Začal som sa smiať. Wendy sa na mňa len nechápavo pozrela a vytrhla mi ovládač z rúk. Plnou rýchlosťou šla cez mesto, no aj tak ju tie veci dobehli a poslali dron k zemi. Kamera stále vysielala no nešlo ňou otáčať.

Pozorovali sme, čo sa bude diať. Po chvíli ju niekto zodvihol a kráčal s ňou do stredu mesta. Nebol to veľmi rýchly posol. Trvalo mu to celú večnosť a obaja sme sa už nudili. Začal som detailnejšie skúmať ovládač dronu, až som si všimol tlačidlo reproduktoru.

„Čo myslíš? Vyskúšam čo sa stane?” Opýtal som sa Wendy.

„Pre mňa za mňa.” Mávla rukou, a tak som stlačil tlačidlo. Ozvalo sa šumenie a kroky. Dron mal aj mikrofón. Takýto dron som nikdy nevidel a nenapadlo mi, že to môže mať. Obaja sme zatajili dych a čakali čo ešte budeme počuť. Vojak priniesol kameru do historicky vyzerajúcej budovy. Kráčal na najvyššie poschodie a vstúpil do veľkej miestnosti, uprostred ktorej bol okrúhly stôl.

„norimon krlpok fingroc des ijkol.” Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Bolo to po prvýkrát, čo sme počuli ich jazyk.

„norimon krlpok fingroc retu plado.” Ozvalo sa z miestnosti. Vojak nesúci kameru pristúpil k stolu a podal ju druhému. Ten si ju otáčal a skúmal, čo to bolo. Zrejme bol veliteľom tohto mesta. Nemal na sebe prilbu, a tak sme mohli jasne vidieť jeho tvár. Vyzeral podobne ako veliteľ, ktorého sme už zabili. Červený nádych pokožky, špicaté zuby kontrastujúce s jemný výrazom tváre. Tento mal však aj akési výrastky na hlave, pevne zviazané v cope. Na sebe mal uniformu, na ktorej bolo vidieť, že ma už nejaké roky prežité. Celkovo pôsobil dojmom generála, aj keď som pochyboval o tom, že majú rovnaké hodnosti ako my. „Teši kvot omriky?” Jasne bol cítiť opytovací tón v hlase veliteľa.

„Kaj mog then! Sok lo pertuk!” Osobu, ktorá priniesla dron sme ešte nevideli. Znel však naštvane. Na kamere sme videli, ako sa veliteľ zamyslel.

„Zurty korut ker Démon ak Karmínový úsvit.” Studený pot mi stiekol po chrbte a obaja sme ostali ako prikovaní. Veliteľ vie, že sme boli tu a poznal aj naše mená. Nevládali sme sa ani pohnúť. Z mikrofónu sa ozvalo ešte pár slov, ktoré sme už nevnímali, a potom položil dron na stôl. Pomaly sme sa dostávali zo šoku, keď sme zbadali niečo, v čo sme ani nemohli dúfať. Veliteľ vytvoril virtuálnu mapu strednej Európy a na nej boli zaznačené všetky dŕžavy nepriateľa aj s presným počtom vojsk. Sklon kamery nebol ideálny, no aj tak sme videli množstvo cenných informácií. S týmto sa dalo pracovať. Všetko sme si poctivo zaznačili. Veliteľ dokonca aj načrtol ako plánuje obsadiť Košice, no čas bol v ich jazyku, a tak sme to nevedeli presne určiť. Po pár minútach vypol mapu a vojak, ktorý priniesol kameru sa mihol v obraze pri odchode. Nevyzeral ako radový poskok, a keďže mu veliteľ ukazoval plán, tak ním ani nemohol byť. Stihol som si všimnúť smaragdovo zelený plášť a širokú čiernu šatku na hlave. Kamera sa opäť pohla. Veliteľ si ju prezeral, zatiaľ čo kráčal k dverám. Podal ju vojakovi, ktorý stál pri dverách, a ten ju odniesol niekde do podzemia. Stratili sme signál a nevideli sme, kde presne skončila. Vypol som ovládač a sedel som ako zmyslov zbavený. V hlave mi vírili kadejaké myšlienky dopĺňané radosťou. Wendy vyzerala, že je na tom rovnako ako ja. Boli sme ďaleko od Košíc a Garm s Gildartsom boli na nízkej úrovni. Nemal som dosť energie na to poslať im správu. Prepojil som sa s Wendy a spoločne sa nám podarilo spojiť sa s Gildartsom. Boli sme oddýchnutí a plní elánu, zrejme preto sa nám podarilo nadviazať spojenie na takú diaľku. Ihneď sme všetko odoslali. Gildarts neskrýval údiv. Obaja sme sa tvárili ako veľký machri, a to že sme mali len šťastie, sme nespomenuli. Gildarts nám ešte v skratke zrekapituloval novinky a prerušili sme spojenie. V Košiciach zaistili všetky kanály a zneškodnili niekoľko nepriateľov potulujúcich sa po okolí. Gabriel už vraj začal plánovať ďalšie postupy a Garm s Gildartsom dostali prvú úlohu. Mali preskúmať okolité pevnosti nepriateľa, ale keď teraz majú ich kompletné rozostavenie, tak zrejme nikam nepôjdu.

Dron bol stále bez signálu, a tak už nemal zmysel zostávať na mieste. Stiahli sme sa severnejšie a našli si vysoký strom, na ktorom sme rozvinuli spacie siete. To spojenie nás veľmi vyčerpalo a aj samotný prenos toľkých dát nám dal zabrať. Cez prilbice to síce nebolo vidieť, ale obaja sme boli vysmiati ako malé deti. Wendy si vzala prvú hliadku a ja som spokojne zaspal.