Utekal som pomedzi vojakov. Snažili sa ma zastaviť a niečo mi povedať, no nemal som na nich čas. Trápilo ma, čo sa stalo Wendy. Nedržala by sa mimo boja, ak by bola v poriadku. Gabrielovi som ušiel skôr, ako mi mohol čokoľvek vysvetliť, a tak som sa teraz trápil myšlienkami na to, čo bolo s ňou.

„Kde je?“ Zvolal som na vojakov stojacích pred východnou bránou.

„Hore.“ Vojak, takmer bez brnenia, ukázal na pravú vežu. Vybehol som po schodoch na hradby a vbehol som do veže. V miestnosti bolo asi desať vojakov a Wendy sedela pri stene. Odrazu sa všetci začali smiať.

„Mali ste pravdu.“ Ozval sa jeden z vojakov.

„Utekal sem, čo by s vetrom o preteky.“ Doplnil ďalší vojak a moje zmetenie narastalo.

„Čo sa tu deje?“ Hrubý hlas, ktorý som občas používal v škole, pôsobil v kamennej veži mohutnejšie.

„Pokojne pekelník.“ Wendin hlas spojený so smiechom ma ešte viac naštval.

„Takže?“ Vojaci sa na mňa začudovane pozreli. „Dozviem sa, o čo tu ide?“ Všetci stuhli a ani Wendy sa už nesmiala.

„Pane,“ vojak ťažko prehltol a ukázal na mňa. Sklonil som hlavu a uvidel, ako celé moje telo obklopuje červeno-čierny plameň. Pohol som sa dopredu, no plameň sa ma držal. Hnev pomaly striedalo prekvapenie a trochu aj zdesenie. Plameň začal slabnúť, až sa úplne vytratil v momente, keď ma opustila posledná štipka hnevu.

„Čo to bolo?“ Dokonca aj cez prilbicu som cítil vypleštené oči Wendy.

„Dočkám sa vysvetlenia?“ Hlas mi zjemnel, a aj keď som netušil čo to bolo, tváril som sa akoby nič.

„Pane, Karmínový úsvit sa s nami stavila.“ Vojakov hlas sa triasol, akoby to bol škôlkar, ktorý žaloval na svojho kamaráta. „Tvrdila, že keď vám Gabriel len smutne ukáže na vežu, tak sem ihneď dobehnete. Ostatní sme si mysleli, že ste démon, a tak vás jej osud nebude zaujímať.“ Vystrašený vojak vrhol všetku vinu na Wendy.

„Takže ti nič nie je?“ Otočil som sa k nej.

„To nik nepovedal. Jeden nešťastný šíp ma zasiahol do ramena, ale nič to nie je.“ Ranu už mala obviazanú a okolie celej brány a veže strážila päťdesiatka vojakov. Gabriel by ju tam nikdy nenechal samotnú. Mykol som hlavou, nech vojaci odídu z veže a posadil sa k Wendy.

„Ha,“ slabo som ju udrel do zraneného ramena, načo sa ozvalo zamrnčanie. „Konečne vieš, aké to je.“ Začal som si z nej uťahovať a Wendy vedela, že sa už nehnevám.

„Pekné divadlo s tou ohnivou potvorou.“ Pochválila ma.

„Videli ste to?“ Prekvapilo ma to.

„Samozrejme, odtiaľto sme pozorovali celý boj, prečo inak by som ťa nazvala pekelníkom?“ Začudovala sa Wendy. „Nevedela som, že také niečo dokážeš.“

„Popravde bol to len pokus.“ Usmial som sa. „Plne som sa sústredil a snažil sa, aby to nevyzeralo ako nejaký mišmaš niečoho.“ Bol som už úplne pokojný a aj cez bolesť v rukách som si užíval tento večer. „Ako sa ti to stalo?“ Ukázal som na jej rameno.

„Šli sme zabezpečiť veže, a keď sme boli na tých šikmých schodoch pri hradbe, tak ma jeden z nich zasiahol. No dala som im zabrať aj zranená som dostala ďalších dvoch.“ Bolo vidieť, aká bola hrdá, že prekonala bolesť a pomohla svojmu tímu.

„Koľko ich máš celkovo?“ Zvedavo som sa opýtal.

„Šesť.“ Pohodlne si oprela hlavu o múr, a pritom hladila luk ležiaci vedľa nej. „A ty?“

„Ani som ich nepočítal, to vieš, nie každý si mohol váľať šunky v bezpečí na veži.“ Celá akcia trvala niekoľko hodín a ja som presne vedel, koľkých som dostal. Nebolo to ťažké spočítať, keďže som nezabil ani jedného. Nechcel som jej poskytnúť ďalšiu muníciu pre jej narážky, a tak som radšej pomlčal.

„Čo to máš s rukami?“ Naklonila hlavu a obzrela si moje modriny.

„To nič nie je, len som sa trošku pobil so zvonom.“ Zaškeril som sa.

„Ty si ale vôl.“ Usmiala sa. „Nepriateľ ti nestačí, a tak sa musíš biť zo zvonom?“

„Videla si predsa manuál k virtenu. Čím viac trénuješ nejakú schopnosť, tým si v nej lepší. Chcem trénovať uzdravovanie, no bez zranení to nejde. Čo iné som mal robiť, keď nepriateľ ma už nechce zraniť?“ Wendy len nechápavo pokrútila hlavou. „Vidíš to?“ ukázal som skrz malé okienko na oblohu.

„Čo mám vidieť? Je tam len malá časť mesiaca.“ Skúmala oblohu

„Veď práve. Mesiac práve dorastá, ak by sme šli podľa pôvodného plánu, tak by bol v splne. Blížiacu sa armádu ako aj nás, túlajúcich sa po meste, by nepriateľ istotne zbadal.“ Zhrozila sa pri mojich slovách.

„Na to sme úplne zabudli, máš pravdu. Videli by nás, ako vyliezame z kanálov a aj vás ako sa štveráte na hradby. Mali sme šťastie.“ Bolo nám jasné, že nabudúce musíme vziať do úvahy viac faktorov.

„Nielen to, máme teba, bez tvojho plánu by sme mesto nedobili.“ Wendy mlčala, ale cítil som, že ju to potešilo. Zachránila tisícky životov a s takým veľkým mestom na našej strane, máme väčšiu šancu.

Celú noc sme sedeli vo veži. Občas sme sa pozreli z okna a prehliadli si dobyté mesto. Gabriel a ostatní oslavovali, no niekoľko hliadok strážilo veže. Nepriateľ by nemal mať žiadnu armádu po blízku, no aj tak to nechceli podceniť. S Wendy sme sa prepojili a vymieňali si nové informácie a poznatky z boja. Stále sa snažila vypáčiť zo mňa, čo boli tie čierno-červené plamene, no neúspešne. Úroveň Wendy poskočila na tridsiatu ôsmu. Bál som sa, že ma dobehla, nakoľko zabila viac nepriateľov. Aby to nestačilo, vďaka dvom zabitiam, keď bola zranená, získala vylepšenie lukostreľby. Snažila sa mi to nejako odborne vysvetliť, ale v skratke to znamenalo asi toľko, že jej luk nemusel byť napnutý len fyzickou silou. Pokiaľ by bola zranená, tak jej stačilo vyvinúť len časť fyzickej sily a zvyšok by sa doplnil psychickou silou. Niečo na štýl sily vôle. Každopádne moju úroveň nepresiahla. Vďaka silnej improvizácii pri tvorbe ilúzií, a taktiež organizovaniu bojových skupín som poskočil na štyridsiatu úroveň. Po dlhom a únavnom rozhovore s manuálom virtenu som sa dozvedel, že ilúzie vytvorené bez predlohy zvyšujú moju psychickú silu oveľa výraznejšie ako pripravené ilúzie. Od teraz som mal v pláne trénovať kadejaké ilúzie, ktoré by si moja fantázia bola schopná predstaviť. Po ďalších úmorných rozpravách s manuálom som konečne zistil čo boli tie plamene zač. Nebol som si istý, či je preklad správny, no vyzeralo to ako obyčajná ilúzia. Tým že som ich v poslednom čase používal dosť často, vznikla akási väzba medzi mnou a ilúziami. Konkrétne medzi mojimi pocitmi a ilúziou. Červeno-čierne plamene mali dodať môjmu hnevu väčší efekt. Dúfal som len, že sa to nebude prejavovať úplne samovoľne. Nerád by som videl okolo seba ďalšie farby, ktoré by ukazovali svetu moje emócie.

Náš oddych na veži nemal dlhé trvanie. Zostávala ešte nejaká tá hodina do svitania, keď do veže vstúpili dvaja vojaci. Úctivo sa poklonili. „Gabriel vám niekoho posiela.“ Zadívali sme sa na seba. Vojaci sa rozostúpili a spomedzi nich vystúpil Erik a ďalší vojak, ktorého som nepoznal.

„Čo sa deje?“ Opýtal som sa hostí. Erik a neznámy zodvihli zápästia a na nich boli virteny. Dnešná noc bola plná prekvapení a úspechov. Konečne ďalší, ktorí majú virteny a nie sú niekde v ďalekej krajine. Srdce mi prudko bilo a bol som šťastný. Nenápadne som skontroloval, či ma nezachvátili farebné plamene. Našťastie všetko bolo tak, ako malo byť. Nestrácali sme čas a dali sme sa do práce. Ukázali sme im ako sa prepojiť s iným virtenom. V skratke sme ich oboznámili so schopnosťami, ktoré môžu dosiahnuť, ako aj o iných základných veciach. V tom nadšení a rozrušení nám určite niečo vypadlo, ale snažili sme sa, ako to len šlo. Dôležite bolo, aby si každý z nich zvolil nejakú prezývku a svoje meno už nepoužívali. Obaja s tým súhlasili. Aj keď nás poznali len krátko, videli, čo všetko sme dokázali a verili nám. Erik si zvolil prezývku Garm. Podľa Erika to bol pekelný pes zo severskej mytológie. Mne to nič nehovorilo, ale bolo to jeho meno. Ten druhý, ktorého meno sme ani nechceli poznať, si vybral prezývku Gildarts. Bola to vymyslená postavička z akéhosi japonského animovaného seriálu. Stále tvrdil, že Gildarts bol najmocnejší, a že aj on sa ním raz stane.

Mená mali vybraté a nastal čas zvoliť si špecializáciu. Pekelný pes Garm, ktorého meno znelo desivo, si zvolil kopiju. Gildarts, ako predstaviteľ siláka, si zvolil obojručný meč. Trávili sme hodiny vysvetľovaním všetkého, čo nás ešte napadlo, keď sa blížil obed, začali sme byť unavení. Nechali sme nováčikov, nech si idú trénovať nové zbrane a my sme sa uložili na spánok.

„Ako to, že máš jednoručný meč? V ponuke nič také nebolo.“ Gildarts už stál vo dverách, pripravený odísť, keď sa ma to opýtal. Vyhovovalo mi, že o mne nevedia skoro nič. Obrátil som sa chrbtom a zamával mu, nech odíde.