Všetko naokolo pohltilo jasné biele svetlo. Bol som uprostred ničoho. „Lietam?“ Pomyslel som si, no myšlienka sa zmenila na zvuk, ktorý sa šíril prázdnym priestorom. Pod nohami som cítil pevnú zem, no biela farba všade naokolo navodzovala dojem, že sa len tak vznášam v okolí.

            „Vitajte!“  Ozvalo sa odnikiaľ.

           „Doriti!“ Takmer som z kože vyletel. Rozhliadol som sa po miestnosti, no jediné, čo v nej bolo, bola slabnúca ozvena mojej nadávky. „Čo to bolo?“ Pomyslel som si a ozvena sa začala šíriť priestorom.

         „Vitajte vo virtuálnom rozhraní medzi vašou mysľou a virtenom.“ Ozval sa chladný strojový hlas.

           „Čo sa to tu deje?“ Pýtal som sa sám seba, no moje myšlienky sa premieňali na zvuk a šírili sa miestnosťou.

           „Práve dochádza k prepojeniu schopnosti virtenu a vašej mysle. Môže to nejakú chvíľu trvať, než si na to zvyknete.“ Odpovedal mi na otázku a v miestnosti zavládlo ticho.

            „Takže, nie som mŕtvy?“ Opýtal som sa neisto.

           „Nie, vaše telo sa nachádza v malej miestnosti vedľa mŕtveho Mirnilčana“ Pokračoval strojový hlas.

           „Musím sa odtiaľto dostať!“ Vyhŕklo zo mňa. „Ako dlho tu som?“ Pýtal som sa sám seba.

            „Momentálne prebehli 3 minúty a 32 sekúnd vo vašej mysli a 42,4 sekúnd v reálnom svete.“ V bielej miestnosti sa objavili červené a zelené hodiny. Na zelených čas plynul ako obvykle, sekundy sa striedali v pravidelnom rytme. Červené hodiny boli akési lenivé. Sekundy na nich pribúdali len občas.

            „Ako..., ako sa odtiaľto môžem dostať preč?“ Hlas sa mi zachvel z toľkej nervozity. Každá minúta bola cenná a zatiaľ čo ja som uväznený vo svojom tele, tak všade naokolo pobehujú mimozemšťania.

            „Východ a vchod do tohto prostredia ovláda majiteľ náramku svojou mysľou. Stačí sa sústrediť.“  Neváhal som ani sekundu a sústredil sa z celej sily.

            Otvoril som oči a nepríjemne biele svetlo vystriedali fádne farby komôrky. Predo mnou ležal mŕtvy mimozemšťan a ľavú ruku mi obopínal náramok. Nebol čas riešiť, čo je to alebo, či to môže byť nebezpečné. Vzal som ruksak, kde som mal zbalené jedlo a vybehol som z komôrky. Nôž som si zastrčil za opasok a valček som držal v ruke. Z vešiaka na chodbe som si vzal bundu a opatrne som privrel rozbité dvere. Kúsky zámku ležali po celej chodbe. Vrátil som sa do kuchyne a otvoril okno. Vyskočil som z prvého poschodia a dopadol na mäkkú zem. Napravo bola asfaltová cesta, ktorá viedla k hlavným uliciam. Naľavo však boli domy s malými záhradkami. Povedal som si, že tadiaľ sa mi skôr podarí prešmyknúť pomedzi vojakov.

            Do krvi sa mi vyplavoval adrenalín a ja som preskakoval vysoké ploty so šikovnosťou mačky. Nevedel som, čo ma čaká za ďalším plotom, no aj tak som pokračoval čo najrýchlejšie. V jednom z okien som zazrel muža hľadiaceho na chaos na ulici. Netrvalo dlho a všimol si ma. Začal panikáriť a ukazoval mojím smerom. Pokračoval som ďalej, a pomaly som sa mu strácal z dohľadu. Nemal som na výber. Po tom, čo sa stalo v byte, by ma istotne zabili. Musel som utiecť čo najďalej.

            Preskočil som plot a ocitol som sa na asfaltovej ceste. Býval som v tejto dedinke len krátko a nepoznal som ju. Ocitol som sa na malej bočnej uličke, ktorá sa napájala na hlavnú ulicu. Nemohol som pokračovať, pretože predo mnou bol kostol a pri ňom cintorín. Tam som sa nemal, kde ukryť.      

            Pokračoval som po ulici až ku križovatke. Na druhej strane cesty boli ďalšie domy plné záhrad a vysokých plotov. Za nimi už boli polia a lúky, ale čo je hlavné, lesy. Kráčal som popri kamennej stene a chystal som sa vykuknúť na ulicu, keď som začul ťažký dupot. Niekto utekal mojím smerom. Prikrčil som sa a v ruke som zvieral drevený valček na cesto. Náhlivé kroky sa približovali a moja druhá ruka smerovala k nožu. Stále som mal na sebe krv, ktorá mi kvapkala na nohavice. „Tri,“ začal som odpočítavať ich príchod. „dva, jeden.“ Pripravil som sa na výpad, keď v tom mi stuhli nohy a ja som sa nemohol ani pohnúť. „Ešte nie.“ Prebehlo mi v mysli, zatiaľ čo skupinka asi desiatich mimozemšťanov prešla okolo mňa a pokračovala na druhý koniec dediny. Vôbec si ma nevšimli.

            Sedel som na vlhkej zemi a opieral sa o studený kamenný plot. Nevedel som pochopiť, prečo som sa nemohol pohnúť. Strach som v tej chvíli necítil. Bol som povzbudený tým, že som už jedného zabil. „Preber sa!“ Dal som si niekoľko faciek. Musel som pokračovať ďalej. Začal som si prezerať okolie a vymýšľať, kadiaľ sa vydám. „Kanál!“ Prebleslo mi hlavou. Na opačnej strane ulice bol hlboký kanál. Slúžil ako umelé koryto pre malú riečku, ktorá pretekala dedinou, no jej prúd bol slabý. Väčšina z toho, čo tam tieklo, bolo aj tak vypúšťané z domov v okolí. Vykukol som spoza plota. Obe strany ulice boli čisté, tak som sa rozbehol na druhú stranu. Preskočil som zábradlie a dopadol do asi dvojmetrovej priepasti naplnenej blatom a páchnucou vodou z domáceho odpadu. Nohy sa mi zaborili až po kolená. Moju snahu vyslobodiť sa urýchlilo podivné trúbenie a následné pobehovanie v mojej blízkosti. Na všetky smery sa rozbehli mimozemšťania a mne bolo jasné, že objavili mŕtve telo svojho druha.

            Vyslobodil som sa z blata a vybral som sa proti prúdu. Opačným smerom bolo mesto, a tam som rozhodne nechcel ísť. Kráčal som čo najbližšie pri stene a snažil som sa vyhýbať vode. Okrem toho, že zvuk špliechajúcej vody by ma mohol prezradiť, bola stále len jar, a už tak som bol dosť mokrý. Dorazil som na koniec dediny. Nanešťastie sa tu končilo aj umelé koryto riečky. Najbližší lesík, lemujúci rieku, bol asi päťdesiat metrov ďaleko. V takom jasnom dni by ma istotne zbadali. Rozhodol som sa počkať, kým sa zotmie.

            Pomaly sa stmievalo a nedočkavosť vo mne vrela. Stál som na vlhkej pôde a nemohol som sa posadiť. Celý deň som len nervózne prestupoval a občas som zvedavo nakukol ponad priekop. Časť vojakov stála rozmiestnená okolo dediny a zvyšok prehľadával domy. Všimol som si, že z domov nevyšiel nikto starší. Vojaci vošli do domu, o ktorom som vedel, že v ňom býva rodina s deťmi a so starými rodičmi. No keď vyšli von, všetci plakali a po ich starých rodičoch nebolo ani stopy. Najskôr som si myslel, že plačú len preto, že ich berú niekde preč. No po hodine sa vojaci vrátili do tých istých domov. Vynášali odtiaľ mŕtve telá, zatiaľ čo iní dozerali na zajatcov, ktorí kopali jeden masový hrob. Bol som naštvaný a mal som chuť vyjsť z úkrytu a zabiť ich aspoň pár, než by ma dostali. Chladná voda a zima, ktoré mi prechádzali telom, ma upokojili. S nožom a valčekom by som toho aj tak veľa neurobil. Rozhodol som sa nedívať sa do dediny. Otvoril som ruksak a posilnil som sa pred cestou.

            Posledné lúče slnka boli preč a ja som sa začal pomalým tempom brodiť korytom riečky. Kedysi som videl dokument o špeciálnych jednotkách. Bolo v ňom, že ak sa v noci pohybuje človek pomaly, tak je skoro nespozorovateľný. Snažil som sa vyhýbať vode, no aj tak sa mi pošmykla ruka a skončila vo vode. Bol som už v lesíku. Tma a stromy mi poskytovali dobré krytie. Zrýchľoval som tempo a postupne som prešiel do behu. Utekal som a neustále som sa potkýnal o kamene a o nerovnosti na poľnej cestičke, ktorá viedla do hustejšieho lesa.

            Bola už hlboká noc a ja som sa ďalej potkýnal o rôzne mátohy, ktoré sa vynárali spoza tieňov. Mokré topánky ma spomaľovali a zima noci začínala byť prisilná. Musel som si nájsť úkryt, usušiť sa a oddýchnuť si. Oheň v noci by mohol prilákať zvedavcov, ale podchladenie bolo nebezpečnejšie. V slabom svetle displeja mobilu som opatrne zostúpil do dolinky medzi kopcami. Kráčal som ďalej roklinou, kým som nenašiel malý previs. Bolo to výborne miesto, kde som mohol založiť oheň a pomocou bundy alebo deky ho zatieniť. Obloha za začala zaťahovať. Nazbieral som niekoľko vetvičiek a pár väčších polien. Dával som si pozor, aké drevo nosím. V týchto lesoch bolo veľa ihličnanov ktorých miazga vydávala hustý dym. Aj keď sa už obloha zatiahla, takýto dym by mohli vidieť aj v tme. Vybral som zapaľovač a niekoľko starých novín. Prakticky postavená pyramídka rýchlo vzplanula a tvár mi ohrialo príjemne teplo ohňa. Aj keď som si bol istý svojím zabezpečením ohňa, a tým že ho nik neuvidí, neodvážil som sa ho poriadne rozdúchať. Nechal som plápolať len malý ohník. Vybral som si z ruksaku deku a unavene som sa na ňu zvalil. Bundou som si prikryl nohy, pretože topánky a nohavice sa sušili pri ohni.

Pozoroval som zamračenú oblohu a uvažoval som nad tým, čo sa stalo. Ľavou rukou som si utrel čelo, keď som narazil na čosi neobvyklé. Zaostril som zrak a v slabom svetle ohňa sa jemne ligotal náramok. Vyskočil som na nohy a zdesene som sa snažil zoškriabať si ho. Trvalo mi niekoľko sekúnd, než som si spomenul, čo je zač, a odkiaľ ho mám. Zaplavili ma pochybnosti, ale aj zvedavosť. Matne som si spomínal na to, čo som tam videl, a čo som sa dozvedel. Zavrel som oči a pokúsil sa sústrediť. Nič zvláštne sa nedialo, tak som ich otvoril, no nočný les vystriedala jasná biela farba.

            „To bolo nejaké ľahké.“ Pomyslel som si, no tu bolo zrejme súkromie cudzím pojmom. Myšlienka sa ozývala miestnosťou, akoby bola určená všetkým.

            „Vitajte!“ Chladný strojový hlas prehlušil moju myšlienku.

            „Čo si zač?“ Opýtal som sa.

            „Som manuál k základným funkciám virtenu.“ Chvíľu som čakal, či mi nepovie viac o tom, čo je zač, no nestalo sa. Odpovedal len na to, čo som sa pýtal.

            „Ako je možné, že pozná môj jazyk?“ Zamyslel som sa.

            „Pomocou nervového spojenia som preložil svoje funkcie do vášho jazyka.“

            „Zrejme počuje moje myšlienky.“ Po chrbte mi prebehol mráz.

            „Áno počujem vaše myšlienky.“ Odvetil bez akejkoľvek známky emócie.

            „Prečo?“ Opýtal som sa nervóznym tónom.

            „Rýchlejšia a presnejšia komunikácia pomocou myšlienok zlepšuje možnosti využitia virtenu.“ Znelo to, ako keby prečítal poučku z nejakej knihy.

            „Takže mi nechceš ublížiť?“ Bol som pripravený vyskočiť z tejto bielej miestnosti a strhnúť si náramok z ruky.

            „Mojím poslaním je pomáhať nositeľovi.“ Odvetil chladno.

            „Takže ma nemôžeš ovládnuť a robiť s mojím telom, čo len chceš?“ Pokračoval som vo výsluchu.

            „Prepojený ste s možnosťami virtenu, no vy ovládate jeho aj moju činnosť a nie naopak.“

            „Čo je to virten?“ Neustále opakoval to slovo.

            „Virten je zariadenie, ktoré je pripevnené k vašej končatine.“ Mohlo mi to dôjsť.

            „Pred tým si patril tomu mimozemšťanovi?“ Zvraštil som čelo. Mimozemšťan mal na hlave prilbu a mne nenapadlo pozrieť sa, ako vyzeral. Nadával som si ešte viac, keď som si uvedomil, že mal na sebe brnenie a meč, ktorý som mohol použiť.

            „Áno, patril som Irgonovi.“ Nastala krátka pauza, akoby chcel oddeliť ďalšiu informáciu od predchádzajúcej. „Jeho brnenie by vám bolo veľké. Výber zbrane môžete urobiť aj hneď teraz.“ Čítanie myšlienok mi bolo dosť nepríjemne.

            „Funkcia, čítanie myšlienok deaktivovaná.“ Ozvalo sa odnikiaľ. Potešilo ma to, no musel som si to otestovať. Opýtal som sa v duchu na pár veci, no odpoveď neprišla.

„Prečo sa virten oddelil od..., ako si to vravel, že sa volal?“ Bol som už dosť unavený, no chcel som poznať odpovede.

            „Po smrti majiteľa sa náramok v deväťdesiatich ôsmich percentách oddelí a prejde na nového majiteľa. Irgon mal šancu iba trinásť percent, že sa oddelí, pretože jeho psychika nebola kompatibilná s virtenom a väčšine náramkov vyhoria obvody.“ Možno som začul náznak smútku stroja za svojimi priateľmi, ktorí vyhoreli alebo som to len chcel počuť.

            „Ako vlastne funguje? Čo všetko je možné s ním robiť?“ Pýtal som sa ďalej.

            „Každý majiteľ ma určitú psychickú a fyzickú silu, jej rozvoj zlepšuje vlastnosti virtenu, ktoré následne exponenciálne zlepšujú schopnosti majiteľa. Nárast psychickej a fyzickej sily spoločne ovplyvňuje rast vašej celkovej sily vedomia. Každá nová úroveň sily sprístupňuje čoraz zložitejšie a náročnejšie schopnosti virtenu, až do úrovne tridsať. Od tejto úrovne je každý nositeľ jedinečný, podľa toho, čomu sa bude venovať, a čo bude rozvíjať ďalej.“ Vysvetľoval ako z učebnice.

            „Ako zistím moju úroveň?“ Bez slova sa predo mnou objavilo číslo štrnásť. „Aké mám momentálne schopnosti?“ Bol som zvedavý, čo mi môj nový spoločník ponúka.

            „Vaša sila nie je na nule, ako to býva u väčšiny pri prvom kontakte. Dokážete tvoriť návrhy predmetov vo vašej mysli a ich plán na zostrojenie. V reálnom svete máte možnosť pomocou energie vytvoriť predmety z mäkkých prírodných materiálov a látok. Spomalenie času využíva premenu 5:1, čiže päť sekúnd v tomto svete sa rovná jednej sekunde v reálnom svete. Ďalšou možnosťou je zmenšenie objemu predmetu o päť percent a váhy predmetu o dva a pol percenta. Každá úroveň zlepší schopnosť o jedno percento pri objeme a pol percenta pri váhe.“ Začal na mňa chrliť čísla. Ako matematikár som ich síce mal rád, no na takéto prepočty som bol priveľmi unavený.

            Povedal som si, že na dnes už mam informácií dosť a vrátil som sa späť do reality. Pomaly som zaspával, keď som si vybavil azda najdôležitejšiu otázku, na ktorú som sa neopýtal. „Ako to, že som Irgona zabil a moderné zbrane sú proti nim neúčinne?“ Dnes som už nemal sily zisťovať niečo ďalšie a spánok získaval prevahu, kým ma úplne nezmohol.