Predo mnou sa rozprestierali lúky a za nimi lesy, ale nie ako tie pri Poprade. Lesy tu boli husté a plné života. Pod Tatrami bola väčšina lesov v zlom stave, buď boli vyrezané alebo prehustené a plné mŕtveho dreva. Vietor rozširoval príjemnú vôňu zelene po celom okolí a ja som konečne pociťoval pokoj. Tu som bol doma, aj keď o tom nik nevedel. Z hradieb Svidníka som mal všetko ako na dlani. Často som tu postával sám, zatiaľ čo Wendy sa prechádzala po meste. Mnoho ľudí sa ma stále tak trochu obávalo a radšej sa my vyhýbali. Pravdupovediac mi tento status vyhovoval, nehovoriac o novej prezývke. Démon, povedal som si sám pre seba. Znelo to oveľa lepšie ako Loki.

Od oslobodenia prešlo len pár dní a v meste už boli desiatky, ak nie stovky bojachtivých ľudí. Trénovali na námestí s drevenými palicami a lukmi. Do Bardejova medzitým preposlali ľudí z Popradu. Aj keď bol Bardejov mŕtve mesto, mal dostavané hradby  a bola by škoda také mesto nevyužiť.

Naposledy som sa zhlboka nadýchol a pohol som sa ďalej. Pomalým tempom som kráčal ďalej po hradbách. Stále som nebol plne zotavený, a tak mi pokojná prechádzka padla vhod. Prešiel som okolo niekoľkých hliadok. Väčšina z nich bola miestna a len mlčky pozorovali ako prechádzam. Pod hradbami som občas zbadal skrývajúce sa deti. Občas som sa ukryl a nechal ďalej kráčať len ilúziu. Sem tam ilúzia zmizla a objavila sa o pár metrov ďalej. Jedna skupinka detí bola obzvlášť otravná. Vždy som počkal, až budú zameraní na ilúziu a prikradol som sa k nim. Dostal som sa na pár centimetrov od nich. Zakašľal som a v momente sa rozpŕchli do mesta. Najskôr som si myslel, že ich takto odstraším, no nakoniec sa z toho stala akási hra. Neustále sa vracali a ja som musel vymýšľať nové a nové finty na odvedenie ich pozornosti. V celku som sa aj dobre bavil.

Po obhliadke hradieb som zamieril na tréningový kurt. Wendy tam už učila nováčikov ako strieľať z luku. Sama v tom mala ledva dvojmesačnú prax, no tvárila sa ako profesionál. Teplý májový deň plný slnečných lúčov nám dodával energiu. Všetci poctivo trénovali, zhromažďovali zásoby alebo pracovali na novej úrode. Gabriel a zvyšok si uvedomovali, že zima raz príde a bez zásob by sme ju nemuseli prežiť.

Wendy trénovala veľmi tvrdo. Moje zranenie jej dalo šancu, aby ma predbehla v úrovni a schopnostiach. Dosiahla úroveň tridsaťpäť, čo bolo o tri úrovne menej, ako som mal ja. Vyhýbal som sa fyzickému tréningu, a tak som väčšinu času trávil s ilúziami a v podvedomí. Myseľ mi zamestnával aj náš hosť. Celé dni len sedel a málokedy sa vôbec pohol. Skúšali sme s ním rozprávať aj pomocou obrázkov, no nič. Vyzeral, akoby tu ani nebol.

Wendy mi dala znamenie, nech si trošku pohnem. Moje pohodlné tempo mi však vyhovovalo. „Pozri,“ ukázala na piatich chlapov. „Chceli by ťa vyzvať na súboj. Vraj sú pripravení, aby porazili démona.“ Začala sa smiať a chlapi trošku znervózneli. Všetko to boli bojovníci už z tábora, no aj tak nevyzerali veľmi sebaisto. Wendy do mňa nenápadne strčila a mykla hlavou k ich prilbám. Bol na nich nakreslený čierny a karmínovo červený pás cez ľavé oko prilby. Wendy mala svoju prilbu neustále na hlave, no aj tak som videl, ako jej žiarili oči pri pohľade na symbol.

Vzal som zo stojana drevený meč. Natiahol som ruku a pred ňou sa vytvoril zelený kruh. Vo vnútri bolo niekoľko menších prstencov, ktoré od seba oddeľovali podivné znaky. V okamihu sa vojakom pri nohách objavilo niekoľko hadov. Chlapi začali kričať a mečmi sa snažili hadov rozsekať. Mal som voľnú cestu, ktorú som využil. Párkrát som švihol dreveným mečom, a každý z nich dostal zásah.

„Ako ste to spravili?“ Hady zmizli a chlapi nevedeli pochopiť, čo sa stalo.

Nič som nevravel. Odložil som meč a pobral sa ďalej. Od kedy som bol vo Svidníku, tak som veľa nehovoril. Pomocou virtenu som sa mohol s Wendy rozprávať bez toho, aby som otvoril ústa. Keď sme boli blízko pri sebe, nemusel som sa ani sústrediť a počul som ju vo svojej hlave. Bolo to niečo ako telepatia, až nato, že sme nepočuli myšlienky, ale to čo ten druhý chcel povedať. S Gabrielom a radou som však musel komunikovať, no snažil som sa nepreháňať to.

„Odkiaľ berieš také nápady?“ Wendy sa pridala k mojej prechádzke.

„Vieš, niekto tu má fantáziu.“ To som asi nemal vravieť, no bolo neskoro. Plesla ma po jednej z nezahojených rán. „No dobre, videl som veľa fantasy filmov a pod.“ Priznal som sa a opatrne som si pošúchal ranu.

„Vedela som to! Ale aj tak, pekne si ich dostal.“ Neviem, či to bolo virtenom, ale aj napriek jej prilbe som cítil, že sa usmievala. „Odkiaľ si mal tie hady?“ Vyzvedala.

„Čo ma nepoznáš? Veď to bola len ilúzia.“ Nechápal som, že jej to nedošlo.

„To viem, ale kde si k ním prišiel? Veď boli ako živé.“ Bezstarostne kráčala vedľa mňa. Trochu som jej závidel, že ju nič nebolelo.

„Na poli pred hradbami bolo pár slepúchov. To sú tie jašterice bez nôh.“ Zadíval som sa na ňu, aby som sa uistil, že chápala.

„Ja viem čo je slepúch! Nie som mestské dievča!“ Zasyčala.

„Veď pokojne alebo ti mám zohnať nejakú čokoládu na upokojenie?“ Vedel som, čo ma neminie ešte skôr, ako som dokončil vetu, no stálo to zato.

Kráčali sme ďalej a ja som si šúchal ruku od bolesti. Na to, aká bola Wendy nízka, mala dosť veľkú silu. Jej údery boli navyše veľmi presné. Po ceste som jej vysvetlil, ako som skenoval slepúchy a skombinoval to s predstavivosťou. V mysli sa tak vytvorila verná ilúzia tohto zvieraťa. Síce sa už vedeli plynulo hýbať, no udržať ich dlhšie ako pár sekúnd bolo náročné.

„Kedy povieme rade môj plán?“ Znudene odfrkla.

„Daj mi ešte deň, potom im to môžeš povedať.“ Trochu som predstieral svoje zranenia. V skutočnosti sa mi len nechcelo odísť z domova. „Tu som doma.“ Zašepkal som si pre seba.

„Čože? Ty si odtiaľto?“ Wendy predo mnou podskočila.

„Čo? Prečo?“ Zastavil som.

„Práve si povedal, že si tu doma.“ Mráz mi prebehol po chrbte. Bol som si istý, že som to nepovedal skrz virten. Wendine zmysly však boli lepšie ako moje. Zrejme ma počula, aj keď som to len zašepkal.

„Óooo nie, to mi len tak ušlo. Myslel som to tak, že je tu celkom pekne.“ Zasmial som sa.

„Neverím ti! Ty si odtiaľto.“ Namierila na mňa prst, akoby odhalila veľké tajomstvo. „Takže aj tvoja rodina tu niekde bude. Alebo....“ Zasekla sa.

„Alebo v Bardejove.“ Doplnil som ju. Nechcel som ich hľadať a už vôbec nie o nich hovoriť. Wendy pochopila, že bude lepšie, keď bude mlčať.

Vybehli sme po hradbách na jednu z veží. Bol odtiaľ dobrý výhľad a hlavne nás nik nerušil. Spoločne sme trénovali boj až do súmraku. Potom sme si dali niečo pod zub a pozorovali utíchajúce mesto. Bolo zvláštne, že napriek naším schopnostiam sa nijako nezmenilo množstvo jedla a vody, ktoré sme potrebovali. Dokonca ani pri väčšej záťaži sme nepotrebovali nič navyše.

Noc zmenila náš tréning. Wendy si zlepšovala zmysly a snažila sa v tme hľadať moje ilúzie, ktoré som jej ukrýval po okolí. Ja som zas využíval hru tieňov a vytváral strašidelné ilúzie, ktoré mali vydesiť nepriateľov. Po tréningu sme sa vrátili do opusteného domu pri hradbách. Na zemi bolo stále dosť zaschnutej krvi a štít so šípmi ležal v kúte. Tu sme mali naše veci a náš úkryt. Aj keď sme na ďalších vrahov nenarazili, neznamenalo to, že tam neboli. Ani za hradbami mesta sme neprestali strážiť jeden druhého počas spánku.

Slnko už vyšlo a Wendy stále spala. Gabriel a ostatní si lámali hlavu ako dobiť Košice, ale Wendy už niekoľko dní mala plán. Také malé dievča a prekonalo v prefíkanosti aj túto „radu starších“.

„Už si hore malá Wendy?“ Slnečné lúče sa predierali skrz diery v streche na povalu. Vzal som kúsok zrkadla a svietil som jej na hlavu. Na noc si odkladala prilbu, a tak sa svetlo odrážalo od jej plavých vlasov. Namieril som lúč na jej tvár a poskakoval z jedného oka na druhé.

„Prestaň!“ Začala mávať rukou, akoby odháňala otravný hmyz. „A nevolaj ma tak! Nie si jediný, ktorý chce ukryť svoje meno.“ Posadila sa a ja som si odložil zrkadlo. „A neviem, kto je tu malý.“ Pretrela si oči a ukázala na zrkadlo.

„Dobre, ale Karmínový úsvit je strašne dlhé. Ako by sa to dalo skrátiť?“ Zamyslel som sa. „Karamelka!“ Takmer som vykríkol.

„No len to skús! Tak ma nik volať nebude!“ Chytila kúsok dreva, ktorý odpadol zo strechy a hodila ho po mne.

„Prečo? Nechceš byť presladená? Môžem ti vyrobiť ružové brnenie zo srdiečkami.“ Nemohol som sa udržať a začal som sa smiať.

„To je poslednýkrát čo máš hliadku ako druhý! Z nudy uvažuješ len nad blbosťami!“ Nasadila si prilbu a ponaťahovala sa. „Radšej už poď.“ Zbalili sme si spacie vaky a vyšli z domu.

Mesto pomaly ožívalo. Vojaci sa pripravovali na ďalší deň tréningu a zvyšok šiel na polia. Všetko bolo pokojné a deti, ktoré ma občas špehovali zrejme ešte spali. V budove úradu nám rada predstavila niekoľko nápadov. Všetko to boli len prvotné plány bez detailov. Navyše šanca na úspech bola mizivá. Priblížiť sa v noci s rebríkmi k hradbám a preliezť ich, bol zo všetkých plánov najreálnejší, no aj tak ťažko uskutočniteľný. Hradby boli veľmi vysoké a pochyboval som, že by si nepriateľ nevšimol skupinu vojakov, ktorí by vláčili dlhý rebrík. Ďalej tu bol odvážny pokus presunúť armádu lesom a v noci preraziť bránu. Chýbal nám však prostriedok na rýchle prerazenie brány ako aj lesy, v ktorých by sa mohla ukryť celá armáda.

Plánovali sme po dobití Košíc tráviť všetok čas v teréne. Dúfali sme, že Gabriel a ostatní vymyslia nejaký schopný plán, no veľmi sa nepredviedli. No ak by sme nemali virteny, tak by sme na tom boli asi rovnako. Vďaka ním sme mali nové schopnosti a možnosť skúšať rôzne plány pri pohľade na virtuálnu mapu dosť pomáhal. Nehovoriac o tom, že zatiaľ, čo my sme v podvedomí strávili dni plánovaním, v reálnom svete ubehlo len pár hodín.

„Karmínový úsvit má plán.“ Prerušil som ticho, ktoré nastalo po odmietnutí ich plánov.

„Pozrite,“ otvorila holografickú mapu. „Ja a démon sa infiltrujeme medzi ľudí na poliach. Démon zamaskuje naše zbrane a až sa ľudia budú vracať späť do mesta, tak sa vrátime s nimi. V meste sa oddelíme od skupiny a ukryjeme sa medzi budovami. Keď sa ulice vyprázdnia, vyberieme sa sem.“ Ukázala na južnú časť mesta. Stálo tam sídlisko hneď vedľa hradieb. „Budovy sú opustené a poskytnú nám úkryt.“

„Prečo sú tie budovy prázdne?“ Opýtal sa Gabriel. Nedávalo mu zmysel, že celé sídlisko je prázdne.

„Toto sídlisko je Luník 9. Všetci vieme, ako to tam asi vyzerá a zrejme aj preto tam nik nie je.“ Vysvetľovala Wendy.

„Alebo ho rozoberú v najbližšej dobe a použijú na niečo iné.“ Doplnil som.

„Preto nesmieme čakať.“ Naliehala Wendy, aj keď vedela, že si vymýšľam. Mesto bolo prestavané a tie budovy vyzerali skôr ako odpad, ktorý im po stavbe zostal. „Stojí tam už len niekoľko bytoviek a žiadne hliadky tadiaľ nechodia. Teraz prichádza tá horšia časť.“ V miestnosti to začalo šumieť. „Nájdeme tam vchod do kanalizácie a pôjdeme na juh. Snáď sa nám podarí nájsť východ dosť ďaleko od hradieb. To bude vchod pre naše jednotky.“ Šum z miestnosti sa vytratil a nastalo hrobové ticho. Gabriel s ostatnými si vymenili zmetené pohľady.

„Vraveli ste, že veľkú armádu nemáme, kde ukryť. Ako teda plánujete presunúť toľko vojakov cez kanál?“ Opýtal sa vysoký chudý chlap v krátkom tričku a rifliach. Patril k tým, ktorí to tu viedli, no aj tak som jeho meno nevedel. Zapamätal som si však, že chcel zaútočiť na mesto pomocou lietadiel. Vojaci mali vyskočiť s padákom a obsadiť mesto. Okrem toho, že sme nemali žiadne lietadlá to bolo jasné šialenstvo. Takto roztrúsených vojakov by zabili šípy ešte pred dopadom na zem.

„Nijako!“ Uzemnila ho Wendy. „Malé oddiely po pár desiatkach vojakov budeme presúvať každú noc. Behom pár dní nás bude dosť nato, aby sme prekvapili a prekonali posádku pri bráne. Otvoríme ju a vy budete môcť napochodovať dnu. Navyše južná strana je menej strážená. Nebezpečenstvo im hrozí od severu, a tu majú aj najsilnejšie opevnenia.“ Ukazovala na mohutné veže pri severnej bráne.

„To je šialene, aj keby vás tam bolo dvesto, stále budete v nevýhode. Veď sú tam tisíce nepriateľov?“ Neprestával spochybňovať jej plán.

„Napočítal som ich deväťtisícosemstošesťdesiattri. To je malina“ Zovrel som rukoväť meča a vysoký chlap ťažko prehltol.

„Nezabúdajte, že v meste sú desaťtisíce ľudí. Dostaneme sa k nim a presila bude na našej strane.“ Dokončila Wendy.

Gabriel premýšľal a zvyšok len čakal ako rozhodne. Aj keď nebol miestny, ostatní ho rešpektovali. Vojaci ho poznali a mali radi, okrem toho oplýval presvedčovacími schopnosťami.

„Dobre, je to najreálnejší plán, aký som počul.“ Vždy bolo super, keď vás niekto pochválil a na Wendy bolo vidieť, ako ju to potešilo. „Ale mám jednu podmienku.“ Prísne sa na nás zadíval. „Pôjde len jeden z vás.“

„Idem ja!“ Nestihol som ani zareagovať a Wendy sa už hlásila.

„To nie, idem ja. Ilúzie ovládam lepšie!“ Nechcel som ju tam pustiť samú. „Počkať, prečo len jeden z nás?“

„Obaja ste pre nás cenní. Misia je veľmi nebezpečná, a ak sa niečo zvrtne, nemôžme vás stratiť oboch.“ Nesúhlasil som, no mal pravdu. Čokoľvek sa mohlo pokaziť. „Démon vie lepšie ovládať ilúzie, ale plán vymyslela Karmínový úsvit a vie sa zamaskovať. Rozhodneme takto.“ Vybral z vrecka škatuľku zápaliek. „Ten, kto si vytiahne kratšiu zápalku, zostáva v pozadí.“ Obaja sme prikývli a potiahli si zápalky. „Takže Košice infiltruje Karmínový úsvit. Choďte sa pripraviť, vyberte si chlapov a ráno vyrazíte.“

Kráčali sme preč a mne hlavou vírili temné myšlienky. Wendy mala byť sama v obrovskom meste plnom nepriateľov. Mal som to byť ja, o seba by som sa nebál, no o ňu áno. Bola veľmi schopná, no aj tak by som to bol radšej ja.

„Nič sa mi nestane.“ Videla, že nie som vo svojej koži. „Nekonám urýchlene ako ty.“ Zachichúňala sa, no aj tak ma to neupokojilo. „Prinajhoršom, viem že si niekde blízko a prídeš ma vysekať z problémov.“ Objala ma, no žiadne slová ani gestá ma nemohli upokojiť. No mohla si byť istá, že ak sa niečo zvrtne, tak ma Gabriel nezastaví.