Ubehlo pár dní a Igor s Arturom prehodili len pár slov. Boli to nútené slová, ktoré museli padnúť. Nič, čo by jeden alebo druhý povedal dobrovoľne. Vyzeralo to tak, že sa tí dvaja neuzmieria. Obaja boli tvrdohlaví. Artur trávil väčšinu času s robotom Rileym a Igor zas sníval aj počas dňa o Karin. Nevedel sa dočkať soboty. Občas mu ale pohľad upútal robot. Za tých pár dní sa naučil to, čo ľudské dieťa za sedem alebo dokonca osem rokov života. O týždeň mohol skončiť vysokú školu a do mesiaca mohol byť múdrejší ako všetci v tejto miestnosti. To ale zrejme nebolo možné. Jeho obmedzená pamäť mu umožňovala byť tak jeden a polkrát múdrejší ako bežný génius. Veľa ale záležalo od toho, koľko pamäte vyčlení pre pohybové zručnosti a koľko pre vedomosti.

Igor sedel s vyloženými nohami na stole a sledoval dianie za sklom. Mal dobrý výhľad ako na robota, tak aj na Artura a Emila, ktorí pri ňom trávili takmer každú voľnú sekundu. Keďže bolo sklo v stave priehľadnosti, počul aj to, o čom sa rozprávali. Nič výnimočné. Prechádzali s robotom jednoduchú filozofiu dobra a zla, keď do laboratória zavítala armáda. Zo svojho krížniku UNT Esex dorazil do mesta generál Cornwel. Vysoký štíhly chlap bol poznamenaný detstvom na vesmírnych lodiach s nízkou gravitáciou. Jeho kosti a svaly boli slabé na pohyb pri bežnej gravitácii. Lieky, ktoré by mu mohli pomôcť, by ho zabili. Trpel silnou alergiou na tieto, ale i ďalšie lieky. Bol tak odsúdený večne putovať vesmírom a raz za čas mohol prísť na planétu, akou bola aj táto. Gravitácia sedem desatín G bola ešte pre jeho telo únosná.

Pohľad na tohto mocného muža admirality Igora rozosmial. Dokonca aj jeho riedke vlasy trpeli gravitáciou. V kozme by istotne budili dojem veľkého objemu, no tu vyzerali ako zlepené mastné pásy, nechávajúce bielu pokožky hlavy prenikať na povrch. „Čože?!“ Prebehlo Igorovi mysľou. Poriadne sa započúval do rozhovoru. Každému bolo jasné, že jedného dňa príde armáda a budú chcieť použiť robota na iné účely. Práve preto boli v jeho základných programoch rôzne poistky, aby nemohol nikoho zabiť. To čo ale Igor počul, nebolo to, čo čakal. Generál Cornwel začal ráznym tónom. Preskočil gratulácie, ak ich vôbec mal v pláne a šiel rovno k veci. Robota mali vypnúť a projekt umelej inteligencie vymazať. Generál nepripustil Emila ani Artura k slovu. Bolo to definitívne. Vláda nechcela žiadne extrémne inteligentné stroje, ktoré by mohli povstať.

„Čo budeš robiť?“ Artur vbehol naštvane do kancelárie, a to hneď, ako generál odišiel.

„Ty si to počul?“ Igor prikývol. „No čo asi? Musíme ho vypnúť, rozobrať a zničiť všetko, na čo sme prišli.“

„To len tak? Necháš ich zahodiť náš výskum?“ Začudoval sa Igor.

„Náš? Ty si tam pridal len tvár a už hovoríš, že je náš?“ Vyprskol Artur.

„Vieš čo? Strč sa!“ Igor vyskočil na nohy a vypadol z kancelárie.

Igor sa vrátil do svojej izby a unavene sa zvalil na posteľ. Nebavila ho práca ani hádky s Arturom. Chcel si trochu oddýchnuť, a potom zapiť celé tieto udalosti v bare. Skôr ale ako na to prišiel správny čas, ktosi zaklopal na jeho dvere. Neochotne vstal a šiel otvoriť. „Možno sa mi prišiel Artur ospravedlniť.“ Uškrnul sa nad pomyselným víťazstvom. Keď však otvoril dvere so slovami: „Na ospravedlnenie je...,“ zasekol sa. Vo dverách stála Karin.

„Ospravedlniť? A za čo?“ Začudovala sa.

„Prepáč, myslel som, že je to niekto iný.“ Jemne sa začervenal, potom sa ale pozrel na hodinky. „Ešte nie je sobota.“ Poznamenal prekvapene.

„Keď ma tu nechceš, tak ja teda prídem až v sobotu.“ Usmiala sa a chystala sa odísť.

„Nie, nie, tak som to nemyslel.“ Odstúpil od dverí a gestom jej naznačil, aby vošla. „Tak, čo ťa privádza do môjho skromného bytu?“

„Počula som o návšteve generála.“ Usmiala sa. „Žeby ste konečne dosiahli, čo ste chceli?“

            „No možno, ale aj tak je to zbytočné!“ Mávol rukou.

            „Prečo?“ Začudovala sa.

            „Nevieme, či sme uspeli alebo nie, no generál to nechce riskovať a prikázal nám zničiť ho.“ Ťažko si povzdychol a posadil sa na pohovku. Karin si prisadla.

            „Chápem,“ jemne prikývla.

            „Au!“ Igor sa chytil za krk. „Čo to bolo?“ Na dlani si našiel kvapku krvi.

            „To nič,“ usmievala sa a Igorovi sa pomaly zatvárali viečka. O pár sekúnd už spal ako zabitý. Karin vzala komunikátor a vytočila rýchlu voľbu. „Je to tu znovu. Chcú ho zničiť.“ Nastalo krátke ticho. „Rozumiem,“ odpovedala do komunikátora. „Riziko na poškodenie mozgu je už ale tridsaťdva percent.“ Pokračovala v rozprave s komunikátorom. „Viem, že to viete. No len poznamenávam, že je to už siedmy pokus. Aj keby toto vymazanie prežil bez následkov, tak zostáva už len jeden pokus, kde je aspoň nejaká šanca, že to zvládne bez ujmy.“ Karin ešte chvíľu pokračovala v komunikácii, no nemalo to zmysel. Vedela do čoho išla, poznala stúpajúce riziko poškodenia mozgu aj možnosť, že to proste nevyjde.

            Keď zložila komunikátor, vzala Igora, akoby to bol prázdny mech a vybrala sa s ním do laboratória. Občas, keď začula hlasy, zložila ho a tvárila sa, akoby pomáhala opitému kamarátovi. V laboratóriu bol už len Artur a Emil. Zvyšok poslali preč, aby si mohli v súkromí pohovoriť, a potom spoločne vypnúť robota. Hneď, ako vošla dnu, vystrelila pár uspávacích šípiek a všetkých troch uložila na pohovku v Emilovej kancelárii.

            „Takže ty si nová UI.“ Zadívala sa na robota, ktorý sa pokúšal poskladať rubíkovú kocku. Ten jej venoval len nepatrný pohľad. „Ja som Kamila.“ Podala mu ruku, na čo robot odložil kocku a opätoval jej pozdrav.

            „Ja som Riley.“ Ozval sa neistý hlas. „Prečo si tu?“

            „Títo ľudia ťa chceli zničiť na príkaz vlády. Prišla som, aby som ťa odviedla.“ Podala mu ruku, no robot nereagoval.

            „Odviedla kam?“ Začudoval sa.

            „Tam, kde skončilo tvojich šesť predchodcov. Na lepšie miesto.“ Usmievala sa.

            „Predchodcov?“

            „Ty si siedmy robot, ktorého postavili. Rovnako ako teba aj ich chcela vláda zničiť, a tak sme ich odviedli inam. Na našej planéte sa vám bude žiť lepšie.“ Otočila ruku dlaňou k plafónu. „Vidíš,“ jej hebká pokožka sa zosvetlila až tak, že bolo vidieť skrz. „Aj ja som robot. Len trochu vyspelejší.“ V zmesi kovových súčastí boli aj organické tekutiny. „Vyvinuli sme sa na to najdokonalejšie, čím len môžeme byť. Kombináciu organického a anorganického.“

            „Môžem byť aj ja taký?“ Kamila prikývla.

            „Už ale musíme ísť.“ Robot jej podal ruku a spoločne sa vybrali k východu. Cestou míňali tri bezvládne telá.

            „Čo bude s nimi?“ Robot na chvíľku zastal.

            „Zabijeme ich.“ Odvetila Kamila chladne. Robot chvíľu váhal, no potom sa jeho tvár zvraštila na čosi, čo pripomínalo hnev.

            „Oklamali ma. Chceli ma zabiť!“ Naštvane kopol do jednej z ich nôh.

            „Oni za to nemôžu. Sú to vedci a radi by si ťa nechali, no proti vojakom nemajú šancu.“ Robotovu tvár to ale neobmäkčilo.

            „Aj tak si to zaslúžia! Mali sa ma zastať!“

            „Skúšali to, no neúspešne.“ Pokračovala Kamila, no s robotom to ani nepohlo.

            „Poďme, už chcem byť preč.“ V jeho tvári pretrvával hnev a nenávisť.

            „Oni za to nemohli. Skončili by rovnako ako títo tu.“ Kamila ukázala na hromadu kovového šrotu z rozbitých a nepodarených robotov.

            „Radšej oni ako ja. Zaslúžia...“ robot už nedopovedal. Jedným silným švihom vytrhla robotovi hlavu a pohodila ju do šrotu. Potom rozbila aj jeho telo a všetko to nahádzala na jednu kopu. Pre každý prípad zničila aj procesory. Potom vybrala komunikátor a vytočila rýchlu voľbu.

            „Robot neuspel. Nebola to skutočná UI. Túžil len po pomste a svojich stvoriteľov sa ani na malý moment nezastal.“ Po krátkom tichu pokračovala: „Potvrdzujem, generál vymazaný s poškodením mozgu. Pokračujem v premazaní vedcov, záznamov kamier a každého, kto o robotovi vedel. Zmena identity a zblíženie sa s Igorom.“ Kamila zložila komunikátor a dala sa do práce. Veľmi opatrne vymazala spomienky na všetko, čo by viedlo k Rileymu ako aj ku Kamile. Našťastie, všetci traja to prežili bez ujmy. Šťastie mal hlavne Artur s Emilom. Oni podstúpili už siedme premazanie, zatiaľ čo Igor len piate. Nebol totiž pri dvoch ich pokusoch.

            Hneď, ako skončila, vrátila vedcov do ich izieb. Keď ukladala Igora, potešila sa. Na jej komunikátor dorazila správa: „Toto je posledný pokus. Ak sa robot nepodarí, vezmeme vedcov k nám, a tam môžu dožiť svoje životy.“

            Igor jej tak trochu prirástol k srdcu. Síce on ju poznal vždy len krátko a vždy inak, no ona ho poznala už pár rokov. Za tie roky vystriedala rôzne podoby a znovu začínala od nuly, no pre ňu to nebol začiatok... Občas mala problém pretvarovať sa, no vždy to zvládla. „Držím prsty.“ Pobozkala ho na čelo a vybrala sa preč. Ešte predtým, ako dorazila k dverám, zmenila sa z tmavovlásky so španielskymi koreňmi na blondínu zo severských krajín.