„Ach!“ S ťažkou a ubolenou hlavou sa Igor prebudil v parku. Jeden z kríkov ukryl jeho nahotu a šaty, rozhádzané všade naokolo urobili z malej čistinky dokonalý úkryt. „Ako je toto možné?“ Pokýval hlavou a zakryl si oči pred jasným slnkom, ktoré prechádzalo po plastovej kupole, chrániacej mesto. Nebolo to ozajstné slnko. To skrz časté búrky a hustú atmosféru nebolo vidieť.

            Igor si pozbieral veci a vybral sa späť do bytu. Bol unavený a hlava mu trešťala aj keď vypil menej ako po iné večery. Ľahol si teda do postele. „Nočný režim.“ Povedal prázdnej izbe, a tá počúvla. Umelé slnko sa ukrylo za nepriehľadné, takmer čierne sklo a v izbe nastala tma.

            Tak trochu si už Igor zvykal aj na toto umelé prostredie. Aj keď mu to šlo pomalšie ako ostatným. Vedci boli zanietení do svojich výskumov a aj keď boli prvýkrát mimo Zem, nevnímali to. Zvyšok personálu sa živil cestovaním na rôzne miesta, a tak sa nemali čomu prispôsobovať. Najviac ho ale mrzelo, že si nemohol len tak vybehnúť mimo kupolu. Aj keď chápal dôvod, prečo si vybrali túto planétu, bolo ťažké zvyknúť si na uzavretý priestor. Doma jeho rodičia vlastnili rozsiahle pozemky, na ktorých by sa nejeden dokázal stratiť. Tu už ale poznal každý kút mesta.

            „Dobré ránko,“ Igor sa vrátil do laboratória až na druhý deň.

            „Kde si bol tak dlho?!“ Začudoval sa Artur. Emil len zahanbene zvraštil tvár. „Znova?“ Emil prikývol a Artur len nechápavo pokrútil hlavou.

            „Ale tentokrát som dal na tvoju radu!“ Odrazu sa na jeho tvári objavil úsmev. V ruke držal datapad a mával ním pred Arturom.

            „Akú moju radu?“ Začudoval sa.

            „Predsa nahrať si to.“ Víťazné sa zadíval do datapadu. „Chceš si to pozrieť so mnou?“

            „Jasné!“ Artur pokýval hlavou. „Už len pohľad na teba by mi chýbal ku šťastiu.“

            „Bude tam aj Karin.“ Igor priskočil k Arturovi a prevesil ruku cez jeho rameno. „Netvár sa, že by ťa nezaujímalo, čo má pod šatami.“ Igor to myslel v dobrom. Snažil sa brať na Artura ohľad. Oproti Arturovi totiž vyzeral ako Herkules. Artur mal aj tú smolu, že máloktoré dievča si s ním chcelo začať aj keď to bol správny chlap. Už len jeho váha, takmer metrák, bola odstrašujúca a po skúsenostiach so ženami, ktoré s ním spali len preto, aby získali informácie, sa úplne uzavrel. Ak spal s nejakou ženou, tak už len s profesionálkou, o ktorej vedel, že od neho chce len peniaze.

            „Vieš čo, pozri si to sám. Potom to vyretušuj tak, aby som nemusel vidieť teba a pozriem si to.“ Artur sa jemne usmial a pokýval hlavou. Práve teraz mal myšlienky len pre svoj projekt, no proti spríjemneniu večera po ťažkej práci nič nemal. Výplata mala doraziť až o pár dní, a tak to bolo lepšie ako nič.

            „Ako chceš,“ Igor sa hodil na pohovku, vyložil si nohy a pustil záznam. Prstom pretáčal nudné zábery. „Tak a ide sa na to.“ Videl, ako mieria ku kríkom. Pohodlne zavŕtal zadok do pohovky a čakal, čo sa bude diať. Po chvíli sa ale ozvalo. „No doriti!“

            „Zistil si, že je to chlap?“ Posmešne sa pridal Artur.

            „Niečo horšie! Je to poriadna mrcha.“ S vyvalenými očami sa díval na záznam, z ktorého vychádzali opojné tóny rozkoše.

            „Tak, čo tam máš?“ Artur vytrhol datapad Igorovi z rúk. Chvíľu sa naň díval. „Hm, práve sa ti podarilo natočiť orgazmické vzdychanie kupoly nad mestom.“ Artur sa začal rehotať. „Naozaj šikovná práca s kamerou.“

            „To nie je moja vina!“ Vytrhol mu datapad. „Pozeraj!“ Artur sa teda posadil vedľa Igora, a ten mu pustil záznam od začiatku. Hneď bolo vidieť, že mal na sebe niekoľko umiestnených kamier. Jedna z nich bola tak nízko, že ak by mala lepší uhol, videl by ňou pod Karinine šaty. Zarážajúce ale bolo to, čo sa ozvalo v kríkoch. Karin si z ničoho nič vzala tričko s mikro kamerou a namierila si ju na tvár.

            „Dobrý pokus, ale máš smolu.“ Karmínovo červený rúž žiaril na jej širokom úsmeve, zatiaľ čo v jej tmavých očiach sa zračilo lákavé nebezpečenstvo. „Toto už na mňa skúšali. Myslela som si, že ti to vykričím ešte v bare, kde som si jednu z nich všimla. Povedala som si ale, že toto bude lepší trest!“ Potom sa všetky kamery jedna po druhej nasmerovali na kupolu, strom či lavičky v parku. Karin najskôr odhodila šaty tak, aby boli v zábere jednej z nich. Potom nasledovala purpurová podprsenka a rovnako sfarbené tangá. Každý kúsok šiel pred inú kameru. Zvyšok asi desať minútového záberu boli už len vzdychy Karin.

            „Tak toto je najlepšie domáce p-éčko, aké som kedy videl.“ Artur sa začal schuti smiať. Igor bral ohľad na Arturove city, no o Arturovi sa niečo také nedalo povedať. Rád si vychutnal takmer akúkoľvek škodoradosť.

            „Si kretén!“ Odfrkol naštvaný Igor a odložil datapad. „Čo ten tvoj robot? Už sa niečo naučil?“ Igor radšej zmenil tému.

            „To teda áno.“ Prikývol Artur. „Napriek obmedzeniam energie napreduje rýchlo. Nepotrvá to dlho a bude sebestačný.“ Pristúpil k mliečnemu sklu, ktoré sa na mávnutie ruky zmenilo na priezračné. „Emil sa s ním rozpráva, aby si zlepšil vyjadrovanie.“

            „Čo to má s tvárou?“ Začudoval sa Igor. „To má byť chlap alebo žena?“ Prižmúril oči, aby lepšie zaostril. Jemné črty tváre a plné pery sa bili s hrubým obočím a robustným nosom.

            „Takú si vybral. Keď pochopil, že nie je muž ani žena, tak si vzal to, čo sa mu páčilo z oboch a poskladal to dohromady.“

            „To ste ho nemohli odhovoriť? Veď to vyzerá otrasne.“ Igor bol sklamaný, že jeho práca s holografickou tvárou vyzerala tak ohyzdne.

            „Je to jeho voľba.“ Artur mykol plecami. „Tak ako jeho meno, Riley, vhodné pre muža aj ženu.“

            „Si si istý, že to, na čom tu pracujeme, je umelá inteligencia a nie umelá demencia?“ Odfrkol naštvane Igor.

            „Keď z neho nebude alkoholik, ktorý sa v kómatickom stave mení na džigola, tak budem spokojný.“ Igorovi po týchto slovách praskli nervy.

            „Tak radšej nech je z neho stokilový exot, ktorý minie posledný kredit za štetky. Alebo ešte lepšie! Nech je z neho starý plešatý učiteľ na univerzite, ktorý sa celý život snaží preraziť zbytočnými krámami!“ Zhodil zo stola jeden z nefunkčných prototypov robotovej hlavy, ktoré sa v laboratóriu váľali takmer všade.

            V miestnosti nastalo ťaživé ticho. Obaja si uvedomovali, že prekročili hranice. Nik z nich ale nevedel, čo v takejto situácii robiť. Až to Igor nevydržal a radšej odišiel z laboratória a nechal za sebou len ozvenu zabuchnutých dverí.

            Naštvaný Igor sa vracal do ubytovne, zatiaľ čo Artur sa vrátil do práce. Ak by mohol, šiel by radšej von, mimo kopulu, než do malého bytu, v ktorom takmer nič nebolo. Vedel ale, že to nie je možné. Atmosféra bola perfektná na to, aby behom pár dní rozleptala aj najsilnejšie zliatiny kovov. Zatiaľ čo kupola ako aj podlaha a svorky, ktoré držali tento masív na mieste, boli z veľmi odolného plastu, skafandre boli na tom inak. V nepriaznivej atmosfére by nevydržali dlho, a tak von smeli ísť len tí, čo nutne museli vykonať opravy na kupole. V tejto chvíli by si s nimi ich náročnejší a menej platený život rád vymenil.

            Dvere jeho malej izby sa zavreli. Okrem postele, veľkej obrazovky, stolíka a kúpeľne tu nebolo nič. Tieto byty mali slúžiť len na to, aby tu človek prespal a podľa toho boli aj zariadené. Chystal sa pustiť si správy alebo nejaký film, keď mu ktosi zaklopal na dvere. S malou dušičkou vyskočil na nohy. Dúfal, že to je Artur a že sa mu prišiel ospravedlniť. Keď však otvoril dvere, zostal sklamaný a zároveň aj potešený.

            „To si ty?“ Zaradoval sa, keď zbadal Karin. „Zas ma chceš zneužiť!“ Radosť vystriedali hnev a hanba.

            „Možno,“ zaškerila sa a bez pozvania vošla dnu. „Takže takto si žijú vedci.“ Rozhliadla sa po skromnej izbe. „Čakala som aspoň nejaké akvárium, možno škrečka.“ Mykla plecami.

            „Prečo si prišla? Ako si ma našla?“

            „Takto vítaš hosťa?“ Zodvihla ukazovák a pokývala ním. „Ts, ts, ts, žiadna slušná výchova.“

            „Prepáč,“ povzdychol si. „Zlý deň v práci.“

            „Vážne? Čo sa stalo?“ Jej slová ho povzbudzovali k tomu, aby sa jej zveril, no jej výraz bol skôr výsmešný a hneď na to ho potvrdili aj slová. „Nejaký z tých vašich robotov sa zbláznil, a teraz nás chce vyvraždiť?“ Zazubila sa.

            „Kiež by!“ Unavene si sadol na posteľ. „Pohádal som sa s najlepším kamarátom a aj vďaka nemu mám túto prácu.“ Povzdychol si.

            „Chápem,“ milo sa usmiala a prikývla. „Nejako to urovnáte.“ Sadla si vedľa neho a položila mu ruku na rameno. „Vieš, trochu ma naštvalo, že si si na mňa prichystal kamery.“

            „Takže aj ty si ma vyhľadala len preto, aby si sa so mnou pohádala?“ Treskol si dlaňou po čele. „Na moju obranu, to bol...“ Položila mu prst na pery, aby mlčal.

            „Potom som si ale uvedomila, že si na to mal dôvod.“ Druhou rukou mu ukázala, aby jej podal svoj datapad. Automaticky po ňom siahol a podal jej ho. „Takže, ak sa budeš chcieť stretnúť,“ ťukala čosi do datapadu a doadala: „Aj niekde mimo baru, ozvi sa mi.“ Milo sa usmiala a vrátila mu datapad. Hneď na to vstala a vybrala sa k dverám.

            „A čo teraz?“ Karin ho úplne zaskočila. S ťažkosťami dokázal vysloviť aspoň týchto pár slov.

            „Hm,“ zamyslela sa a pomalým krokom sa vybrala k Igorovi. Postavila sa priamo pred neho a jemne ho udrela do hrude. Igor sa podvolil a jeho trup sa ocitol na posteli. Karin sa pomaly plazila ponad jeho telo. Pobozkala ho na líce a doširoka sa usmiala. „Teraz nemám čas. Možno v sobotu.“ Usmiala sa a utekala k dverám.

            „Ale to sú ešte štyri dni.“ Zakoktal sa Igor.

            „Počítať vieš. Teší ma, že si svoj plat vedci zaslúžia.“ Uškrnula sa a zavrela za sebou dvere.