„Artur,“ ozvalo sa z rohu kancelárie. „Hej, Artur!“ Zaznelo ráznejšie, no ani tentokrát sa nič nestalo. Vzduch teda zasvišťal.

            „Au!“ Mrzuté zastonanie prišlo po dopade kalibračnej šablóny, ktorá si našla cestu k Arturovej hlave. „Čo chceš?!“ Odfrkol Artur a pokračoval v čmáraní do vzduchu.

            „Pozri sa vedľa.“ Igor namieril ukazovák k sklenenej stene. „Vidíš, ako sa šéfko rozčuľuje?“

            „Hej, vidím!“ Odfrkol Artur stále zahľadený do výpočtov.

            „Zrejme ďalší neúspešný pokus.“ Pousmial sa Igor. „Mám rád túto prácu!“ Povzdychol si a naplno sa oprel o stoličku, ktorá sa pod jeho váhou prehla. Nohy si vyložil na zaprataný stôl a nepríjemný kovový povrch nahradil mäkký stoh papierov nesúci ťarchu nôh.

            „Máš rád túto prácu?“ Začudoval sa Artur. „Ak by si ju mal rád, tak by si bol tiež naštvaný!“ Zlostne odhodil fotónové pero. Jeho tenké projektory, ktoré nútili svetlo, aby sa lomilo a vytváralo to, čo si jeho majiteľ prial, sa rozleteli na malé kúsky. Množstvo výpočtov sa ale naďalej vznášalo vo vzduchu. Konvertor musel prežiť ten náraz.

            „A kvôli čomu?“ Igor pokrútil hlavou. „Máme skvelý plat a pokojnú prácu, pri ktorej v podstate nik nečaká, že by sme uspeli.“ Artur si len bezmocne povzdychol. Vedel, že Igor mal pravdu.

Projekt umelej inteligencie bol financovaný z bezodných grantov. Dokonca dostávali toľko peňazí, že im vláda zriadila vlastné laboratórium na vzdialenej planéte. Aj keď nik nečakal, že by uspeli, bolo nutné prípadné čiastkové vynálezy ochrániť. Vlastne tu boli hlavne kvôli ním. A nielen oni. Aj tie dva bojové nosiče, ktoré strážili orbitu tu neboli len tak na parádu. Vďaka pokroku, ktorý takmer nesúvisel s umelou inteligenciou, vyvinuli už radu vojenských aj civilných vylepšení. Nové navigačné systémy, ktoré dokázali prispôsobovať kurzy lodí tak, aby využili čo najviac zo zrýchlenia za čo najmenej paliva. Procesory, ktoré sa učili aj keď len jednej veci, no boli v nej dokonalé. To bol len zlomok toho, čo tento projekt priniesol, a prečo ho aj naďalej vláda podporovala. Aj keď oficiálny cieľ bol stále v nedohľadne.

„Koľký to už je?“ Artur sa znechutene posadil za svoj úhľadne upravený stôl.

„Neviem presne.“ Igor mykol plecami. „Rátam, že už prekročil hranicu piatich stoviek.“

„To je dosť.“ Skrz sklo obaja videli ďalšieho robota. Tohto skolilo prehriatie aj keď bol napojený na výkonné chladiace kvapaliny, nevydržal to.

„Emilovi z toho vypadali ďalšie vlasy.“ Igor posmešne odfrkol.

„Šéfovi na tom veľmi záleží. Rovnako ako mne a aj väčšine ostatných!“ Artur sa zastal svojho šéfa a priateľa. Pracovali spolu, odkedy Artur nastúpil na univerzitu. Vtedy ešte len začínali, no Artur a aj jeho učiteľ Emil boli zanietení programátori. Keď dostal Emil ponuku riadiť tento projekt, vzal si svojho žiaka so sebou. Artur si vzal Igora aj keď nepatril k najchytrejším ľuďom. Bola s ním ale sranda aj keď teraz mu začínala jeho flegmatická povaha liezť na nervy.

„Vieš, čo si myslím?“ Igor zložil nohy zo stola a upriamil pohľad na Artura.

„Nie, na ďalšiu tour de bar s tebou nepôjdem!“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Aj keď to nie je zlý nápad.“ Na chvíľku sa zamyslel, no potom pokračoval. „Mal by si si oddýchnuť. Nielen ty, ale aj on!“ Ukázal na sklo, za ktorým bol Emil. „Nie sme roboty, aby sme pracovali nonstop. To nevydrží nik! Mal by si proste zvoľniť tempo, inak sa ti zavarí mozog!“ Artur zvraštil čelo.

„Zavarí mozog?!“ Zadíval sa do zeme. „Zavarí mozog.“ Zopakoval si sám pre seba niekoľkokrát.

„A je to tu!“ Igor rozhodil rukami. „Zavaril sa ti mozog!“

„Oddych. Zavaril mozog. To je ono!“ Vykríkol Artur. V momente vyskočil na nohy a schmatol fotónové pero a začal ním mávať. „Zasraný krám!“ Zanadával a hodil pero o zem. Tentokrát to už konvertor nevydržal, a to, čo mal napísane vo vzduchu, zmizlo. Hneď na to ale vybral zo šuplíku nové pero a pustil sa do práce.

„Ach,“ Igor pokrútil hlavou. „Asi predsa len dám nejakú tú tour de bar.“ Vstal zo stoličky. „Možno ale pôjdem do tvojej izby a rozpošlem z tvojho terminálu každému nahé fotky.“

„Jasné, jasné,“ Artur mávol rukou a pokračoval v písaní.

„Fotky upravím, aby vyzerali ako ty a pridám aj pár pozdravov vláde. Nech vidia, ako si tu užívaš.“

„V poriadku, zabav sa.“ Artur ho vôbec nevnímal. Igor teda len pokrútil hlavou a radšej šiel preč. Takéto stavy už u Artura zažil a vedel, že to mohlo trvať hodiny, niekedy aj dni.

Igor si to namieril do jedného z barov. Na stanici boli celkovo tri takéto bary. Keďže to bola veľká výskumná stanica, muselo tu byť všetko. Bolo to také malé mesto. Obchody, reštaurácie, kiná a ďalšie drobnosti neboli výnimkou. Žili tu vedci, celé ich rodiny, ako aj rodiny pomocných zamestnancov. Tí patrili k bežným ľuďom, ktorým bary neboli cudzie. Igor si s nimi rozumel často lepšie ako s vedcami. Nebol preňho žiaden problém nájsť partiu, ktorá by sa podujala na menšiu tour de bar. Pravidlá boli jednoduché. Prejsť čo najviac barov, pričom v každom mali vypiť veľké pivo a poldeci miestnej pálenky. Keďže tu ale barov nebolo tak veľa ako v skutočnom meste, museli si pravidlá trochu upraviť. Teraz už šlo len o to, kto zvládne viackrát obísť každý z barov. Prechádzka príjemným čerstvým vzduchom na ceste k ďalšiemu baru zvyšovala množstvo alkoholu, ktoré mohli vypiť.

Igor sa vrátil do bytu až nad ránom. Síce tour nevyhral, no skončil aspoň druhý. Aspoň si to teda myslel. Prebral sa niekde na pol ceste k ďalšiemu baru. Rozhodol sa, že dnes už má dosť a bol si takmer istý, že víťazstvo získala Karin. Bola posledná, ktorá s ním vydržala kráčať aj keď je možné, že už nevládala, a tak mu trochu dopomohla zaspať na lavičke v parku. Keď sa zobudil, mal na sebe svoj plášť prehodený ako deku. To by rozhodne sám neurobil. Tiež mal stiahnuté nohavice a v intímnej oblasti odtlačok jej rúžu. Dostala to, čo chcela tak, ako už viackrát predtým.

„Ty si tu bol celú noc?“ S bolesťou hlavy sa Igor vrátil do kancelárie v laboratóriu.

„Už je deň?“ Opýtal sa zamyslený Artur. Pred ním svietil vzduch zaprataný množstvom popisov.

„Bude už skoro večer.“ Igor žmúril, aby lepšie rozoznal čísla na hodinách. Nechcelo sa mu veriť, že prespal skoro celý deň.

„Tak áno.“ Odvetil Artur. „No stálo to za to.“ Unavene si sadol na stoličku a ruky zvesil.

„Oplatilo sa ti to?“ Igor pristúpil k Arturovi a ukázal na jeho čmáranice. Nedávali mu zmysel.

„Myslím, že som na to prišiel.“ Na tvári, ktorú už poznamenalo niekoľko vrások, sa objavil nepatrný úsmev. „A čo ty?“ Artur ukázal na Igorov krk. „Karin?“ Igor sa postavil k sklu, aby zahliadol svoj obraz.

„No, asi hej.“ Nahmatal si červenkastý cucflek.

„Oplatilo sa ti to?“ Opýtal sa posmešne.

„Netuším.“ Pokýval hlavou.

„Znova si to ani nepamätáš?“ Igor zahanbene pokrútil hlavou. „Mal by si mať pri sebe ukrytú kameru, nech si to pozrieš aspoň zo záznamu.“ Artur sa schuti, no unavene, zasmial.

„Ha, ha, ha!“ Odfrkol Igor. Artur mal ale pravdu. Igorovi sa to stalo už niekoľkokrát a ani raz si to nepamätal. Nevie teda, či sa vôbec niečo stalo. Čiernovlasá diablica, ako ju občas prezýval, ale bola najkrajšie dievča snáď na celej planéte. Aj keď bola záhadná a objavovala sa odnikiaľ. Igor ani len netušil, či patrila k vedcom alebo ostatným v meste. Nevedel ani jej priezvisko. No nebolo to nič zvláštne. Za ten čas, ktorý tam strávil, bolo viac takýchto žien. Objavili sa, mátali mu hlavu, potom sa stratili a nahradila ich iná. Igor si už na nich pamätal len veľmi matne. Teraz mal v očiach Karin, a tá úplne zatienila minulé dievčatá a aj keď ju poznal len krátko, zdalo sa mu, akoby ju poznal od nepamäti.

„No nič!“ Artur vstal a vybral sa ku kávovaru. „Toto musí Emil vidieť.“ Odvetil, zatiaľ čo si do kávy prisypal menšie množstvo povzbudzovákov. Látky, ktoré boli takmer ako drogy, neboli ale zakázané a pomáhali nie jednému z vedcov zostať pri zmysloch aj keby mali za sebou niekoľko dní bez spánku.

„Nechceš si trochu oddýchnuť? Veď ti to nikam neujde.“ Opýtal sa Igor aj keď odpoveď už tušil.

„Oddych počká!“ Kopol do seba horúcu kávu. Hneď ju ale vypľul. „Doriti!“ Vyplazil popálený jazyk. „No nič, toto bude musieť stačiť.“ Rýchlo dýchal, aby ochladil jazyk. Vzal fotónové pero a uložil informácie na jeho vnútorný disk, ale aj do počítača. „Ideš so mnou?“

„Hm, ak to pokašleš, bude to aj na mňa.“ Zamyslel sa. „Ale ak si to naozaj vyriešil, tak to bude aj moja zásluha.“ Vyskočil na nohy. „Vynálezca prvý.“ Zdvorilo sa uklonil a ukázal dvere.

„Zbabelec!“ Obaja vedeli, že Emil bol posledný mesiac neustále naštvaný. Každý, kto za ním prišiel, schytal peknú dávku jeho zlého ja.

Ozvalo sa zaklopanie, po ktorom nasledovalo nevrlé „Čo chcete?!“

„Myslím, že som na to prišiel.“ Artur opatrne otvoril dvere do Emilovej kancelárie.

„Jasné, prišiel! To počujem minimálne trikrát za deň!“ Odfrkol mrzuto Emil. V jeho kancelárie bol podobný neporiadok ako u Igora. Emil mal všade stohy projektov, ktoré už len čakali na uskladnenie a ponechanie zabudnutiu.

„Ale toto je niečo úplné iné.“ Artur sa nesmelo usmial.

„Tak to už vyklop! Nech to môžem pridať k ostatným!“ Ukázal na veľkú kopu neporiadku v jednom z rohov.

„Takže,“ Artur začal rozprávať, zatiaľ čo Igor potichu privrel dvere a snažil sa ukryť za Arturovým robustným telom. Na to, že meral sotva stosedemdesiat centimetrov, jeho hmotnosti nekonkuroval nik z ostatných vedcov. Možno sa už skoro vyrovnala hodnota váhy s hodnotou výšky. Igor sa trochu prikrčil a jeho vyšportovaná postava sa za ním dokázala ukryť.

„Igor! Prestaň sa strápňovať!“ Emilov pohľad prenikol aj skrz Arturovo veľké telo a doslova preťal Igorovo srdce, ktoré na malý moment prestalo biť. Keď sa konečne rozbehlo, Igor vystúpil z Arturovho tieňa a postavil sa vedľa neho.

„Váš program funguje. Prototypy sa učili, no problém je, že procesory nestíhajú alebo sa prehrievajú, ak ich použijeme viac.“ Emil pokrútil hlavou. Artur mu opakoval to, čo každý vedel. „Čo, ak by sme ich zapojili tridsaťšesť, tak...“

„Vážne si sem prišiel s týmto?!“ Emil mu skočil do reči. „Nedokážeme vychladiť ani desať procesorov tak, aby sa robot mohol hýbať! Radšej odíď, lebo má vážne naštveš.“

„Ide o to, že my nestaviame robota, ktorý má fungovať nonstop.“ Artur sa nenechal odbiť. „Staviame niečo živé, a to niečo musí oddychovať a musí mať hranice.“ Pokračoval, no Emil len nervózne zvraštil čelo a podvihol časť hornej pery, akoby chcel zavrčať. „Pozrite sa na toto.“ Z fotónového pera preniesol obraz do miestnosti. „Jeden hlavný proces bude využívať váš program a učiť sa nové veci. Na tento hlavný procesor budú priamo napojené tri ďalšie. Každý z nich ovláda kľúčové časti. Motorika, výkon a logické myslenie. Ostatné procesory budú navzájom prepojené spolu s troma základnými. Hlavný procesor sa bude učiť, no príslušné procesory spracujú presný popis toho, čo sa má urobiť.“ Emilov výraz sa zmenil. Akoby začal premýšľať. V tom sa do rozhovoru zapojil Igor.

„Je to ako ľudský mozog.“ Obaja sa naňho prekvapene pozreli. „Keď chcem niečo uchopiť, neviem, ako to robím. Vie to môj mozog, ktorý sa to naučil rôznymi pokusmi. Zapamätal si to a ja len vydám pokyn. Časť mozgu, zodpovedná za pohyb, vykoná, čo som jej prikázal.“

„Presne tak,“ Artur prekvapene prikývol. „O to ide,“ zameral svoj pohľad späť k Emilovi. „Každý procesor bude pracovať len vtedy, keď to bude treba a nebudú sa prehrievať. Navyše, ak dôjde k prehrievaniu, procesor výkonu zastaví funkciu. Robot bude cítiť únavu. Spomalí sa jeho výkon ako u ľudí, ktorí už nevládzu.“ Emil si zaujato prezeral schému. Potom ukázal na jeden z podporných procesorov.

„A ak bude jeho pamäť plná, pomocný procesor vymaže staré nepoužívané informácie.“ Neustále sa díval na čistiaci procesor. „Ako keď človek zabúda to, čo nepoužíva.“ Zhlboka sa nadýchol. „Ty si to vážne vyriešil.“ Na jeho starej vráskavej tvári sa objavil široký úsmev a on akoby omladol o niekoľko rokov.

Igor sa naklonil k Arturovi a zašepkal: „Oplatilo sa.“ Potom ho potľapkal po ramene. Pridal sa aj Emil, ktorý sa uklonil a podal mu ruku.

„Toto je najväčší objav všetkých čias.“ Usmial sa.

„Hlavu nechajte na mňa.“ Igor zodvihol ruku, akoby sa hlásil. „Mám skvelý nápad, ako ho trochu vylepšiť.“

„Vážne?“ Emil sa začudoval. Igor síce nebol génius v programovaní, no konštruktér to bol skvelý. „Aký nápad?“

„To bude prekvapenie.“ Na Igorovej tvári sa objavilo nadšenie. Artur už veľmi dlho nevidel nadšenie z práce u Igora, a tak ho to potešilo.

„Tak sa do toho pusť.“ Povzbudil ho Artur. „No nezabudni,“ zastavil ho pri odchode, „Musia sa doň zmestiť štyri procesory a aspoň dvoj petabajtový pevný disk.“

„Hm, nestačili by dva procesory?“ Prosebne sa pozrel na Artura.

„Tak dobre.“ Povzdychol si. „Dva sú minimum.“ Artur preposlal údaje o konštrukcii procesorov na Igorov datapad.

„Jasné.“ Zadíval sa do prenosného telefónu a počítača zároveň. „To zvládnem.“ Mykol plecami. S úsmevom na tvári sa každý z nich dal do práce.