Ľudka zakrátko sedela v kresle a mala na hlave nový hrniec. Ustráchane sa pozrela na Samuela: „Vymysli niečo, prosím.“

            Samuel chcel pomôcť svojej kamarátke, ale nevedel ako. Potom sa zamyslel nad tým, čo hovorila pani Lavínová. Celá skrinka na sny predsa fungovala vďaka tomu, že našli chlapca bez snov. Samuel premýšľal a premýšľal. Napokon si uvedomil, že ak by mal nejaký sen, Ľudka by napokon neprišla o ten svoj.

            „Ľudka, viem, ako ti môžem pomôcť! Musím začať snívať!!“ To však bola tá najťažšia vec.

            Dokonca aj pani Krákavá a Lavínová sa nahlas zasmiali. „To sa ti nikdy nepodarí, Samuel.“

            Chlapec sa nazlostil. „Že nepodarí...“

            Pani Lavínová vložila do mikrovlnnej rúry Ľudkinu kresbu s Mesiacom a Samuelov prázdny hárok. Nastavila na časovači dvadsať sekúnd a Samuel si s hrôzou uvedomil, že je to príliš málo času na vymyslenie sna.

            Ubehlo päť sekúnd, keď sa Samuel začal konečne sústrediť. Premýšľal nad tým, čo bude robiť, keď vyrastie. Miloval matematiku. Videl sa pri rátaní rovníc a usmieval sa. Chcel učiť deti. No nie v triede pred tabuľou, ale na lúke. Zrazu sa jeho sen začal zhmotňovať.

Mal dvadsaťpäť a v jeho hnedých očiach sa ukrývalo šibalstvo. Deti sedeli na dekách pri čistinke a pritom, ako im Samuel vysvetľoval nové učivo, si veselo chrúmali jablká. Jedno z nich nesmelo zdvihlo ruku. Bol to malý zakríknutý chlapec, ktorý mal pri ich predchádzajúcom matematikárovi samé štvorky. Keď ho Samuel vyvolal, celý natešený povedal. „Konečne som pochopil, čo nám vysvetľujete.“

Samuel nemusel povedať svoj sen nahlas. Existoval v jeho hlave, a to stačilo, aby mikrovlnná rúra prestala fungovať. Najprv začala pišťať presne tak, ako piští kanvica, keď v nej zovrie voda. A potom sa začala zvláštne triasť. Káble, ktoré boli pripojené k hrncu ju nasledovali. Kývali sa z jednej strany na druhú. Pani Lavínová sa na ten výjav zmetene dívala. „Moja úbohá skrinka na sny...“ povedala zúfalo.

Keď sa začal chvieť aj hrniec na Ľudkinej hlave, dievčaťu sa našťastie podarilo rozviazať si ruky. Hrniec hodilo na zem a ten s hrmotom praskol. Pani Krákavá od strachu zjojkla, kým pani Lavínová nedokázala odtrhnúť oči zo skrinky na sny. Tá chvíľu vydávala zvláštny rachot, a potom bolo už len počuť hlučné bum. Z mikrovlnnej rúry sa začal valiť čierny dym. Bolo po nej.

Všetci sa náhle rozkašľali. Dym bol štipľavý a Ľudke preto začali slziť oči. Kým pani Lavínová spínala ruky od hrôzy, Ľudke sa podarilo rozviazať Samuela a ukradnúť sklenené guľku so Simoniným snom.

Riaditeľka si prestala všímať skrinku a upriamila svoju pozornosť na deti. „Vy malé hnusné potvory! Keď vás chytím, uvidíte, že vám nepomôžu ani tie vaše hlúpe sny.“

Ľudka a Samuel sa rýchlo rozbehli, ale Simona iba stála na mieste ako bez života. Ľudka jej chcela dohovoriť, no potom si uvedomila, že má v ruke jej sen, ktorý jej konečne môže vrátiť. Hodila sklenenú guľku o zem. V miestnosti zrazu nebol iba dym, ale aj zvláštne svetlo, ktoré hralo všetkými možnými farbami. Vychádzalo z črepov guľky. Keď prestalo žiariť, Simona sa nahlas nadýchla a všetky jej sny boli späť. To pani Lavínovú nahnevalo ešte viac. „Veď ja vám ukážem!!“ Kričala namosúrene.

Deti sa rozbehli z riaditeľkinej kancelárie a utekali ako o život. Pani Lavínová za nimi chvíľu cupkala v opätkoch, no potom si ich vyzula a jej beh sa zrýchlil. Nasledovala ich aj pani Krákavá, ale jej šuchotavým krokom ich nemala šancu dobehnúť. Deti obehli celý kaštieľ a prebehli okolo pani Krákavej raz, dvakrát, a napokon aj tretí raz.

Všetci sa napokon stretli na úzkej chodbe. Pani Lavínová za deťmi naťahovala svoju vychudnutú ruku, ale kvôli pomalému kroku pani Krákavej sa obe zrazili a dopadli rovno na poslednú parketu napravo. Tá sa rýchlo uvoľnila a obe ženy spadli do pivnice.

Pani Lavínová začala nahnevane vykrikovať, no tri deti sa iba chichotali. Trvalo to zopár minút, kým si Ľudka uvedomila, že rozbitie skrinky na sny nevyriešilo všetky problémy. „Musíme nájsť ostatné sklenené guľky a porozbíjať ich. Tak sa deťom vrátia ich sny.“

Samuel prikývol a usmial sa. „Ale kde ich nájdeme.“

Riaditeľka sa začala v pivnici chichotať. „Nikdy neprídete nato, kde sme ich ukryli! Nemáte žiadnu šancu nájsť ich!“

Samuel začal premýšľať nahlas. „Pred tým riaditeľka povedala, že sú na mieste, kde nie sú sny.“

Simona si sťažka vzdychla. „V škole pre nepolepšiteľné deti byť nemôžu. Tu predsa prichádzajú deti s plnou kopou snov.“

Ľudke začali v hlave víriť myšlienky. Mala pocit, akoby jej niečo celý ten čas unikalo. Spomenula si na krehkú guľku, ktorú rozbila. Bol v nej ukrytý sen. A guľka bola uskladnená na mieste, kde sny neboli. Opakovala si to stále dokola. Kde nie sú sny? Potom nahlas konštatovala. „Sny nie sú tam, kde ľudia nesnívajú.“ Ledva to povedala nahlas a uvedomila si, že pozná odpoveď na túto záhadu.