Prešli celé dva týždne, kým sa Ľudka konečne poriadne vyspala. Bála sa zažmúriť oko, aby sa jedného dňa nezobudila ako námesačné dieťa bez snov. Ale po dvoch týždňoch si nespavosť u Ľudky vyžiadala svoju daň. Hneď po vyučovaní bežala do svojej postele a spala, a spala.

            Ráno sa prebudila ako úplne nový človek. Husté strapaté vlasy jej zakrývali oko. Snažila sa ich učesať prstami, ale napokon to vzdala. Boli poriadne neposlušné. Ponaťahovala sa ako mačka, a potom sa konečne rozhliadla po miestnosti. Zbadala Simonu, ktorá bola po uši zakrytá paplónom a sladko spala. Začala očami hľadať Majku a Valentínu, no zrazu si uvedomila, že nikde nie sú. Zachvátila ju panika. Vyskočila z postele a bežala zobudiť Simonu.

            Už o chvíľu spoločne hľadali dievčatá. Túlali sa po chodbe iba v pyžame, keď ich zbadala pani Krákavá. Stačilo, aby sa na nich nahnevane pozrela a hneď sa vrátili do izby. Ani jedna nič nepovedala, ale obe dobre vedeli, čo sa stalo s Majkou a Valentínou. Počas vyučovania sa ich obavy potvrdili.

            Do triedy vošla vychudnutá pani Lavínová a Majka s Valentínou ju nasledovali ako bez života. Riaditeľka sa na všetky deti doširoka usmiala. „Predstavujem vám novú Majku a novú Valentínu.“ Ľudka sa snažila nadviazať s Majkou očný kontakt, ale dievča ju vôbec nevnímalo.

            Ľudka Vranová sa zamyslene pozrela na Samuela, a potom mu sklamane povedala: „Nechcem prísť o svoje sny.“

            Samuel si prezrel strapatú Ľudku zo všetkých strán a uvedomil si, že je načase pomôcť jej. „Niečo vymyslím. Pripravte sa aj so Simonou, dnes večer budeme hľadať opäť skrinku na sny.“

            Presne o polnoci sa traja žiaci školy pre nepolepšiteľné deti rozhodli znova porušiť pravidlá. Stretli sa na chodbe pred riaditeľkinou pracovňou. Samuel sa tváril smrteľne vážne. „Myslím si, že skrinka na sny musí byť u pani Lavínovej.“

            Ľudka iba pokrútila hlavou. „Tam som hľadala celé dva týždne a nič.“

            Samuel sa len tak ľahko nedal odbiť. „Som si tým istý.“

            Simona sa na oboch zmetene dívala. Premýšľala nad tým, či má do rozhovoru nejako zasiahnuť, ale napokon ich nechala, nech sa navzájom dohodnú. Ľudka ešte chvíľu protestovala, ale potom sa na ňu Samuel zmierlivo usmial. „Daj tomu šancu.“

            Tak Samuel vytiahol z vrecka pokazenú sponku, a pomaly ňou odomkol dvere do riaditeľkinej pracovne. V miestnosti bola taká tma, že ani jeden z nich nevidel na krok. Simona začala hľadať v kapse baterku, ale nedarilo sa jej to. Prestala byť opatrná a zrazu niečo hlasne zarachotilo. Narazila totiž do kopy hrncov, ktorá bola rozhádzaná po červenom koberci.

            Zrazu sa rozsvietilo svetlo a pred deťmi sa zjavila chudá postava pani Lavínovej. „Vedela som, že prídete. Ste jediní, po ktorých som nemusela chodiť sama.“

Všetci sa na seba pozreli zmetene. Jediný, ktorý sa chcel o niečo pokúsiť, bol Samuel. Nahlas zakričal: „Utekajte!“ Ale bolo už neskoro, pretože dvere sa s hrmotom zavreli a zamkla ich vráskavá ruka pani Krákavej. Deti boli v pasci.

Pani Lavínová sa nad ich bezmocnosťou začala smiať. „Myslím si, že je načase zbaviť snov našu utáranú Simonu.“ Keď Simona počula svoje meno, srdce jej spadlo až kdesi do žalúdka. Smutne zakričala: „Nie, ja chcem snívať!“

Už-už sa chcela rozbehnúť po miestnosti ako splašené kura, ale zachytila ju oceľová ruka riaditeľky. Než by jej mohla prísť na pomoc Ľudka a Samuel, na oboch už hodila veľké čierne vrece pani Krákavá. Kým oni sa z neho snažili vymotať, pani Lavínová zatiaľ zviazala Simonu a posadila ju do svojho kresla.

Keď Ľudka konečne uvidela svetlo, uvedomila si, že sa jej nepodarí utiecť. Pri úškľabku pani Krákavej pochopila, že dnes príde o všetky svoje sny. Samuel a Ľudka boli už o chvíľu zviazaní, a tak im neostávalo iné, ako sa prizerať na Simonu.

Tá sedela vystrašene vo veľkom kresle a čakala to najhoršie. Pani Lavínová zodvihla z koberca jeden z hrncov. Vybrala taký, ktorý vyzeral ako nový. Leskol sa zo všetkých strán. Ľudka si pomyslela, že v takomto hrnci nikto nikdy nevaril.

Riaditeľka hrniec opatrne pripojila k tuctu farebných káblov. Tie spájali hrniec s mikrovlnnou rúrou. Potom vzala hrniec riaditeľka opäť do rúk a položila ho na Simoninu hlavu. Vyzeralo to záhadne.

Pani Lavínová venovala všetkým jeden zo svojich nevyspytateľných úsmevov, a potom prišlo vysvetlenie. „Keď sem privediem nejaké deti, najprv im porozprávam, ako funguje naša skrinka na sny. Je to dômyselné zariadenie.“

Ľudka si sťažka vzdychla, pretože čakala všeličo. Ale to, že je skrinka na sny obyčajná mikrovlnná rúra, ku ktorej je pripojený hrniec s množstvom káblov, by jej nenapadlo ani vo sne.

Riaditeľka sa pustila do vysvetľovania. „Najprv si pozrieme Simonin sen.“ Pani Krákavá priniesla prútený košík, vtedy Samuel pochopil, prečo donekonečna kreslili tie hlúposti. Pani Lavínová vytiahla z košíka kresbu a posmešne sa na ňu pozrela. Bol na nej domček a rodinka s deťmi. „Čo to má byť?“ Spýtala sa Lavínová pohŕdavo.

„Keď vyrastiem, chcem mať rodinu a byť s ňou šťastná.“ Simona sa snažila rozviazať sa, ale vôbec sa jej to nedarilo.

Pani Lavínová sa začala nahlas chichotať. Potom vzala hárok a dala ho do mikrovlnnej rúry. „Stačí, aby sa Simonin sen zohrial na dvadsať sekúnd a zmizne z jej hlavy.“ Ľudka si nahnevane vzdychla, ale urobiť s tým nedokázala nič.

„Keď sme založili školu pre nepolepšiteľné deti, mysleli sme si, že to bude stačiť. Deti sme vrátali do rodín a dúfali sme, že budú konečne normálne. Ale ich rodičia nám ich po čase priniesli späť, ich sny sa totižto vrátili. Vtedy sme s Krákavou pochopili, že prístroj musíme zdokonaliť. Skúšali sme všeličo, no nič nefungovalo. Zdalo sa, že sa nám to nepodarí, keď v tom prišiel Samuel.“

Samuel nechápal. „Ja? Čo s tým mám spoločné? Veď ja žiadne sny nemám...“

Pani Lavínová potľapkala Samuela po ramene. „Veď práve. Zistili sme, že všetky muchy na našej skrinke na sny vychytáme práve vtedy, keď nájdeme dieťa, ktoré nemá sny.“ Riaditeľka vytiahla z prúteného košíka prázdny hárok, ktorý patril Samuelovi. Dala ho do mikrovlnnej rúry a nastavila časovač na dvadsať sekúnd. Na všetky deti sa usmiala. „Budú sa diať veľké veci, pozerajte.“

Už o chvíľu sa začal hrniec na Simoninej hlave mierne chvieť, potom náhle sčernel a pravé uško prasklo. Dvadsať sekúnd prešlo a zo Simony sa stalo námesačné dieťa. Prišla o svoje sny. Pani Lavínová jej zložila hrniec z hlavy a vytiahla z neho malú sklenenú guľôčku. Podišla s ňou k Ľudke: „Pozri sa na ňu bližšie.“

Ľudka spočiatku nič nevidela. Potom v samom vnútri guľky zbadala mliečnu hmlu. Zrazu sa v hmle objavil útulný domček a rodinka s deťmi, ktoré bežali po tráve a natešene výskali. Riaditeľka podišla s guľkou k pani Krákavej, ktorá mala v rukách prázdny prútený košík. Opatrne doň vložila guľku. „Simona svoj sen už nikdy nenájde. Jej sen ide na miesto, kde žiadne sny nikdy neboli a nikdy ani nebudú.“

Pani Lavínová Simonu rozviazala, tá sa začala tackať po miestnosti ako bez života, a vtedy si Ľudka uvedomila, že je na rade.