Ľudke trvalo zopár sekúnd, kým si vymyslela vhodnú výhovorku. „Zdalo sa mi, že počujem nejaký zvláštny plač z pivnice. Bola som si istá, že nejaké dieťa stúpilo na poslednú parketu napravo a spadlo tam. Preto som zobudila ostatných, aby mi pomohli vytiahnuť nášho spolužiaka. Ale keď som bola v pivnici, zistila som, že tam akurát pištia myši.“

            Pani Lavínová si Ľudku neveriacky prezrela zo všetkých strán. Očividne jej neverila ani nos medzi očami. Dievča sa preto rozhodlo ešte niečo povedať. „S tými myšami by ste mali niečo urobiť. Je ich strašne veľa, asi by ste mali zvažovať deratizáciu, nemyslíte?“

            Riaditeľka vyzerala podráždená. Bola si istá, že taká krpaňa jej nebude hovoriť, čo má robiť s myšami v škole pre nepolepšiteľné deti. Ľudkina výhovorka však bola napokon skvelá, pretože pani Lavínová sa prestala zamýšľať nad tým, čo deti robili po polnoci na chodbe. Namosúrene zdvihla prst a zachmúrila sa. „Takéto správanie u nás nebudem tolerovať. Za toto budete všetci po škole drhnúť dlážku!!“

            Simona sa už-už chcela ponosovať, že je to trest ako zo stredoveku, no potom si radšej zahryzla do jazyka. Uvedomila si, že pani Krákavá chrápe vonku na školskom dvore, kde ju nechala, a keby to pani Lavínová zistila, dostala by oveľa väčší trest.

            Deti sa napokon pobrali opäť spať. Riaditeľka však ešte stihla chytiť Samuela za plece. „Nejako sa nám kazíš, chlapče...“ Samuel sa neodvážil ani pípnuť.

            Trest sa začal na druhý deň po vyučovaní presne tak, ako to pani Lavínová sľúbila. Všetky deti začali drhnúť podlahu kuchyne na kolenách. Pani Krákavá im priniesla veľké drevené vedrá a staré handry. Pôsobila trochu dolámane, no našťastie očividne nemala ani potuchy, čo sa dialo v noci.

            Deti drhli a drhli. Zdalo sa im, že umývanie trvalo celú večnosť. Chvíľu všetky mlčali, lebo pani Krákavá ich namosúrene pozorovala svojimi pokazenými očami. Ale keď si odbehla, Ľudka začala všetkým vysvetľovať, čo videla v pivnici. Keď dorozprávala, všetci boli ticho, preto sa začala pýtať ako prvá. „Má niekto z vás potuchy, kde by mohla byť tá skrinka na sny?“

            Dievčatá premýšľali, kým Samuel si sťažka vzdychol. „Nemyslím si, že je dobrý nápad ďalej ju hľadať. Je to nebezpečné.“

            Simona sa na Samuela nahnevane pozrela. „Ak ju nebudeme hľadať skôr či neskôr o svoje sny prídeme. Ale tebe to môže byť jedno, pretože ty žiadne sny nemáš.“ Keď to Samuel počul, bol naozaj smutný. Nechcel byť chlapec bez snov...

            Ďalší deň sa zdal Samuelovi ešte horší. Do triedy prišla pani Lavínová a sprevádzala ju pani Krákavá. Raz za mesiac prišli tie dve do triedy vždy spoločne a Samuel hneď vedel, čo jeho a ostatných spolužiakov čakalo. Pani Lavínová sa na všetky deti doširoka usmiala, a to teda neveštilo nič dobré.

            „Všetkým vám rozdám prázdne papiere a vy mi na ne nakreslíte svoj sen.“ Pani Lavínová rozdávala jeden papier za druhým ako o preteky. „Budete mať nato päť minút, potom položíte perá a budete ticho sedieť. Rozumiete?“

            Deti prikývli, a tak pani Lavínová položila na katedru veľký starý budík, ktorý nahlas tykal. Ľudka neváhala ani minútu a začala rýchlo kresliť Mesiac. Samuel sa pozrel na jej obrázok a smutne si vzdychol. Nech premýšľal, ako premýšľal, nevedel, čo má nakresliť na prázdnu stranu. Unavene sa pozeral na budík. Prešla jedna minúta, druhá, tretia a on stále nemal nič. Keď ručička obiehala číselník po štvrtýkrát, začal premýšľať o tom, že by mohol nakresliť to isté, čo Ľudka. Ale nakoniec iba položil ceruzku a čakal, kým budík zazvoní.

            Ten zvuk poznal Samuel veľmi dobre. Bolo to nepríjemné cenganie, po ktorom si všetky deti radšej zapchali uši. Perá im vypadli z rúk a pani Lavínová sa nad ich bezbrannosťou rozchichotala. Potom pristúpila k Valentíne a pozrela sa na jej kresbu. Pripomenula jej veľkú machuľu, a tak iba výsmešne pokrčila nosom. „Čo to je?“

            Valentína sa nadšene pustila do vysvetľovania. „Je to zmrzlinové auto. Keď vyrastiem, budem takéto vlastniť a predávať v ňom zmrzlinu.“ Dievča sa na malú chvíľu odmlčalo, a potom sa celé rozžiarilo. „Budem jesť zmrzlinu na raňajky, obed a aj večeru.“

            Pani Lavínová sa pozrela na malú Valentínu štipľavo. „Tvoj sen je hlúpy! Kto by už chcel vlastniť auto, v ktorom bude predávať zmrzlinu... Si hlúpa Valentína.“ Po týchto slovách začala Valentína smokliť, ale pani Lavínová ju neutešila.

            Šla ďalej a pozrela sa na malého pehavého chlapca. Volal sa Tomáš. Ten sa na ňu nesmelo pozrel a rozhodol sa jej porozprávať o svojom sne. „Mojím snom je stať sa raz zubárom.“

            Tento raz sa riaditeľka začala od srdca smiať. „S tvojimi známkami, Tomáš, budeš rád, keď ti vôbec dovolia umývať dlážku. Ach, ty si ale hlupáčik!“ Urážky pani Lavínovej sa zopakovali pri ďalších štyroch deťoch, až kým neprišla ku Samuelovi. Pozrela sa na jeho biely hárok a doširoka sa usmiala. Ľudke sa na jej výraze niečo nepáčilo. Takýto úsmev u pani Lavínovej ešte nikdy nevidela a bola si istá, že je za tým viac, ako sa na prvý pohľad zdalo.

            Pani Lavínová konečne prestala urážať deti a nahlas trikrát zatlieskala. To prebudilo pani Krákavú, ktorá hneď začala pomalým šuchotavým krokom zbierať pokreslené hárky do prúteného košíka. Ľudke sa to zdalo byť zvláštne, a tak sa pozrela prekvapene na Samuela. „Čo to má znamenať?“

            Samuel bol v tvári celý červený, stále nechápal, že nemal sny. Na Ľudkinu otázku iba skleslo odpovedal. „Robia to tak vždy. Jedna uráža a druhá zbiera.“

            Ľudka si pošúchala čelo, zdalo sa, že vyriešiť záhadu nebude vôbec také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo. Potom sa ešte raz zamyslene pozrela na pani Krákavú a v zapätí sa zachmúrila. „Veď oni zbierajú naše sny.“

            „Ja žiadne nemám...“ povedal Samuel podráždene a po zvyšok vyučovania sa na Ľudku nepozrel.