Ľudka sa rozhodla, že záhadu musí vyriešiť za každú cenu. Povedala si, že skrinku na sny nájde, nech sa už bude diať čokoľvek. „Takto to ďalej nejde, žiaden dospelák nám nebude iba tak kradnúť sny!“ Stála si Ľudka za svojím, vždy keď sa ukladala do postele. „Ja tú skrinku nájdem...“ Vyhlásila Ľudka a Simona nadšene prikyvovala. „A keď ju nájdem, tak ju zničím!“

            Nájsť skrinku na sny však nebolo také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo. Ľudka by sa stavila o svoj obed, že skrinka bude v pracovni pani Lavínovej. Preto sa dievča po večeroch túlalo po chodbách a nenápadne si prezeralo riaditeľkinu pracovňu cez kľúčovú dierku. Bola to celkom veľká miestnosť obložená zhora nadol tmavým mahagónovým drevom. Podlahu zakrýval hrubý červený koberec. Ale Ľudka z neho videla iba malé časti, bol na ňom totižto zvláštny neporiadok. Zvláštny preto, že sa hodil skôr do kuchyne. Na koberci sa totižto nachádzali hrnce. Niektoré boli úplne nové a leskli sa čistotou. Ale iné vyzerali staro a opotrebovane. Jeden bol celkom pripálený, druhý mal odlomené uško a v treťom sa nachádzala veľká diera.

            Ľudka nechápala, prečo by si niekto vo svojej pracovni nechal toľko pokazených hrncov. „Pani Lavínová je v skutku zvláštna osoba.“

            Takto sa Ľudka túlala nocou po chodbách školy pre nepolepšiteľné deti celé dva týždne, a potom si uvedomila, že u riaditeľky sa určite žiadna skrinka na sny nenachádzala. Ďalšou možnosťou bola pivnica pod poslednou parketou napravo. Ľudka sa pred spaním spiklenecky usmiala na Simonu, Majku a Valentínu a rozhodla sa im povedať svoj plán.

            „Viem, kde je skrinka na sny. Keď som sem prišla, pani Krákavá ma upozornila na poslednú parketu napravo. Myslím si, že pod ňou je to, čo hľadáme.“

            Všetky dievčatá v očakávaní zadržali dych. Najzvedavejšia bola Simona. „Ako ju odtiaľ vytiahneme? A navyše na chodbe vždy stráži pani Krákavá. Ak ju zobudíme, je po nás.“

            Ľudka si sťažka vzdychla, pretože všetko bolo omnoho zložitejšie, ako čakala. Na pani Krákavú totiž úplne zabudla. „Ach, jaj, jedna z nás ju bude musieť nejako odlákať. A ostatné mi pomôžete spustiť sa do pivnice. Keď skrinku nájdem, musíte ma vytiahnuť.“

            Chudučká Valentína si uvedomila, že nemala dostatok síl nato, aby pomohla pri vyťahovaní Ľudky. Keď sa však lepšie zamyslela, pochopila, že nemala ani odvahu odlákať pani Krákavú. „Ja nedokážem ani jedno, ani druhé... neviem, ako vám pomôžem.“

            Majka zalomila rukami. „Budeme potrebovať niekoho ďalšieho.“

            S týmto názorom nesúhlasila Ľudka. „Keď o tom bude vedieť viac dievčat, nejaká sa môže prerieknuť pred pani Lavínovou a je s nami koniec.“

            Zdalo sa, že plán sa nepodarí zrealizovať. Všetky tuho premýšľali, ako situáciu vyriešiť, keď sa v tom Simona začala natešene usmievať. „Viem, kto nám pomôže. Najvhodnejší je Samuel! Nikomu nevytáral, že sme o polnoci sledovali pani Lavínovú na školskom dvore. Pomôže nám s vyťahovaním a ja zatiaľ odlákam pani Krákavú.“

            Plán bol na svete a dievčatá sa usmievali, pretože vyzeral dokonalo, avšak musel s ním súhlasiť aj Samuel. Ľudka prišla do triedy, sadla si vedľa neho a začala sa na neho doširoka usmievať. Keď mu vysvetlila, že ho s dievčatami potrebuje na hľadanie skrinky na sny, nevyzeral veľmi nadšene. „Je to nebezpečné Ľudka a hlavne je to proti pravidlám.“

            Pravidlá znamenali pre Samuela všetko. Bolo to zvláštne, no Samuel patril k deťom, ktoré si nevedeli predstaviť život bez nich. Raz dokonca pani Krákavej povedal, že na svete by bol bez pravidiel chaos.

            Zdalo sa, že Samuel bol neoblomný, no potom sa na neho Ľudka pozrela svojimi smutnými očami. „Prečo nemáš sny?“

            Samuel nevedel, čo má povedať. Zdalo sa mu, že bol v Zabudnutom jediným dieťaťom bez snov. Najprv si myslel, že je to normálne, ale v poslednom čase pochyboval. Snažil sa Ľudke povedať niečo múdre, no liezlo to z neho ako z chlpatej deky. „No vieš.... ja.... je to zložité.“

Samuel mal pocit, že bolo nespravodlivé nevedieť snívať, a preto si sťažka vzdychol a rozhodol sa konečne porušiť nejaké pravidlo. „Dobre, pomôžem vám.“ Ľudka sa rozžiarila od radosti. Dúfala, že sa im podarí nájsť skrinku na sny.

            O tri dni už boli všetci pripravení. Simona si na tento veľký deň prichystala udicu. Našla ju v skrini, ktorá sa nakláňala na jednu stranu. Ledva ju zbadala a už vedela, ako odláka pani Krákavú. Deň pred hľadaním skrinky na sny, Simona nezjedla svoj jahodový koláčik, pretože vedela, že ten má pani Krákavá najradšej. Keď prišla chvíľa realizovať plán, Simona si pripevnila koláčik na udicu.

            Dievča opatrne podišlo aj s udicou ku chrápajúcej Krákavej. Koláčikom jej pomaly začala mávať rovno pri krivom nose. Krákavá začala vetriť ako lovecký pes. Ani len neotvorila oči a ňuchala a ňuchala. Simona sa s koláčikom pripevneným na udicu začala pomaly vzďaľovať. Pani Krákavá ju poslepiačky nasledovala. Spoločne opustili úzku chodbu a ocitli sa na školskom dvore. Simona ho aj s udicou obišla niekoľkokrát a pani Krákavá ju v spánku poslušne nasledovala.

            Ostatní pomaly odkryli poslednú parketu napravo. Ľudka si pripevnila hrubé lano, rozsvietila baterku a ostatní ju začali spúšťať do pivnice. Tam, kde dopadlo svetlo baterky, sa zrazu zjavili tucty a tucty očí. Chvíľu sa na Ľudku so záujmom pozerali, a potom začali vystrašene pišťať. Dievča si vzdychlo: „Sú tu samé myši, ale kde je skrinka?“

            Jej nohy konečne dočiahli na zem. Baterkou svietila kade-tade, ale skrinka nebola nikde. Rozhliadla sa po pivnici, zdalo sa, že je poriadne veľká. „To bude ako hľadanie ihly v kope sena.“ Ľudka sa napokon rozhodla, že pôjde smerom napravo.

            Trvalo dobrú polhodinu, kým konečne niečo zbadala. V diaľke sa črtalo niečo, čo vyzeralo ako škatuľa. Ľudka sa za vecou s očakávaním rozbehla. Keď k nej prišla úplne blízko, zistila, že je to skrinka. Bola drevená a natretá na červeno. Na samom vrchu boli ručne maľované kvety. „Ty si skrinka na sny?“ Spýtala sa Ľudka, ale vec jej neodpovedala, a tak si sama pre seba zašomrala: „Potvora jedna...“

            Ľudka sa na vec pozerala celkom bez dychu. Nechápala, ako zistí, či ide o skrinku na sny, a preto rozčúlene zvraštila čelo. Potom si všimla, že z boku je na skrinke malá kľuka. Ľudka ju chytila do oboch rúk a začala ňou krútiť. Zo skrinky sa zrazu ozvala veselá melódia. Ľudke sa páčila, a tak ňou krútila ďalej. Keď melódia prestala znieť, Ľudka sa spýtala sama seba. „Ak by to bola skrinka na sny, už by som žiadne nemala, no ja chcem ísť stále na Mesiac...“ Tak dievča pochopilo, že ide o obyčajnú hraciu skrinku.

            Boli už dve hodiny ráno, preto si Ľudka uvedomila, že sa musí vrátiť nahor. Rozhodla sa, že zajtra bude pokračovať v hľadaní. Zatiahla päťkrát za lano, to bol totiž signál, že ju majú Samuel s Majkou a Valentínou vytiahnuť.

            Keď šla hore, opäť si všimla prestrašené myšacie očká. Všetky sa jej zdali byť milé. O chvíľu už bola na úzkej chodbe. Ako bez dychu sa snažila vysvetliť, čo všetko videla, no zastavila ju postava pani Lavínovej. Mala ruky založené vbok a vyzerala príšerne podráždená. „Čo to vyvádzaš, Ľudmila Vranová?“ Otázka ostala visieť vo vzduchu a Ľudka na ňu nedokázala nájsť odpoveď. Alebo skôr nedokázala nájsť odpoveď, ktorá by pani Lavínovú nenahnevala.