Večer prišiel rýchlo a Ľudka bola po dlhej ceste vlakom unavená. Tešila sa do postele. Spolu s ostatnými dievčatami spala v podkroví. V izbe bolo päť veľkých okien, ktoré pani Krákavá na večer zatiahla ťažkými zaprášenými závesmi. V miestnosti bolo zo dvadsať malých postelí a jedna veľká skriňa, ktorá sa nápadne nakláňala na pravú stranu. Ľudka si s údivom skriňu pozrela, keď k nej prišla Simona.

Bola to nízka blondínka s tmavomodrými očami. Ako sa ukázalo, Simona rada rapotala. „Keby sa tá skriňa opravila, bola by celkom pekná. Môj otec by to vedel urobiť za počkaním. Mama vraví, že má zlaté ruky. Pozrie si farbu dreva, ovonia ho a hneď vie, o aký druh ide. Toto je tmavé, asi je to mahagón. Nemyslíš?“

Ľudka sa v dreve nevyznala, a tak iba pokrútila hlavou. No Simona jej hneď padla do oka. Obe sa na seba usmiali, a tak Simona pokračovala. „Minule sa začala skriňa nakláňať ešte viac. Preto nám pani Krákavá nakázala, aby sme sa postavili pod skriňu a podopreli ju. Asi o hodinu sa ako tak narovnala.“

Simona a Ľudka sa začali pomaly chystať do postele, keď sa k ním pripojila Majka s Valentínou. Ľudka sa na všetky tri vážne pozrela, a potom sa spýtala to, čo ju na škole pre nepolepšiteľné deti najviac zaujímalo. „Myslíte si, že paní Krákavá je bosorka?“

Valentína bola prvá, ktorá na otázku potichu odpovedala. „Krákavá má za ušami, ale bosorka to nie je. Ide o niečo iné...“

Valentína sa tvárila tajomne, kým Majka sa hnevala. „O takýchto veciach sa nehovorí nahlas. Mlč!“

Ľudku výstraha neodradila. „Čo sa tu teda deje?“

Nikto o tom nemal odvahu hovoriť nahlas. Valentína sa pozrela zo strany na stranu, a keď sa uistila, že nablízku nie je pani Krákavá, pološeptom sa pustila do vysvetľovania. „Je to zvláštne, ale deti tu po čase zmiznú. Už sa ich stratilo veľa. Keď je niekto veľmi smutný, zrazu ho nikde nie je. Jednoducho je fuč, akoby sa vyparil. Nikto z nás tomu nechápe, je to hotová záhada.“

Ľudku záhada zaujala, jej fantázia začala pracovať na plné obrátky. „Pani Krákavá ich musela určite nejako začarovať. Budú to nejaké kúzla...“

Do reči jej skočila Simona a šmahom ruky ju umlčala. „Nejde o kúzla. A nestojí za tým pani Krákavá. Určite v tom má prsty pani Lavínová.“

Ľudka sa pozrela na ustráchané tváre svojich kamarátok a začala sa ďalej vypytovať. „Kto je pani Lavínová?“

Majka si iba sťažka vzdychla. „Kto asi? Predsa naša riaditeľka. Pozri sa, práve prichádza.“ V podkroví sa znenazdajky zjavila vysoká, chudá žena. Mala ryšavé vlasy a úzke červené šaty. Pôsobila mlado. Na malú chvíľu sa usmiala a Ľudka si povedala, že pani Lavínová je celkom sympatická osoba. Potom však zaťala zuby a všetky dievčatá sa začali triasť. Trvalo to iba pár minút a zrazu už všetky ležali v posteli. Ľudka sa jej však nezľakla a ostala pokojne stáť na mieste. Pani Lavínová sa na ňu zostra pozrela. „Teba nepoznám, ty si tá nová?“

Ľudka prikývla a chcela pani Lavínovej povedať, že je v škole pre nepolepšiteľné deti, pretože sa snažila dostať na Mesiac, ale riaditeľka ju nepustila k slovu. „Každé dieťa príde do nášho zariadenia s veľkými očami. Myslí si, že na svete nie je nič lepšie ako snívať. Ale realita bolí. Ja som tu nato, aby som vám ukázala, aký je skutočný svet.“

Ledva to dopovedala a už sa začala hurónsky smiať. Zrazu náhle prestala a ukázala na Ľudku prstom. „Okamžite do postele!“ Vychudnutý ukazovák sa zabodol do Ľudkinho drobného ramena. Dievča si ho ubolene pošúchalo, a potom si namrzene ľahlo.

Ráno mala mať Ľudka prvú vyučovaciu hodinu s pani Lavínovou. Do triedy prišla s bojovou náladou, rozhodnutá, že si svoje sny nenechá ukradnúť, no ledva si sadla vedľa Samuela a všetko jej razom vyfučalo z hlavy. Obaja chvíľu ticho sedeli, a potom sa Ľudka rozhodla konečne niečo povedať. „Chcel by si ísť na Mesiac?“

Samuel sa pozrel na strapaté dievča a bez rozmyslu pokrútil hlavou.

Ľudka začala zmätene bubnovať prstami po drevenej lavici, a potom sa rozrečnila. „Vieš, to je môj sen letieť na Mesiac. Všetci mi vravia, že sa to len tak ľahko nedá, ale ja som si istá, že sa mýlia. Raz sa tam určite dostanem. Aký je tvoj sen? Chceš niekam letieť alebo veľa cestovať? Máš nejaký sen?“

Samuel toho nikdy veľa nenahovoril, bol to tichý chlapec, ktorý si rád vypočul iných. Ale keď Ľudka nedočkavo čakala na jeho odpoveď, vedel, že nemôže len tak mlčať. „Som spokojný s tým, čo mám. Mám rád napríklad matematiku.“

Ľudka neveriacky zaklipkala očami. „Ty o ničom nesnívaš?“

Samuel sa opäť pozrel na strapaté dievčatko a dal jej odpoveď. „Nesnívam o ničom. Je to zlé?“

Ľudka chcela niečo povedať, no prerušil ju príchod pani Lavínovej. Mala oblečené svetloružové nariasené šaty, v ktorých Ľudke pripomínala motýľa. Potom sa však na všetky deti pozrela zostra a jej rozprávkový zjav začal pôsobiť smiešne. Postavila sa doprostred triedy a zaškľabila sa. „Privítajte medzi nami nového Andreja a novú Lenku.“

V triede sa zrazu zjavil malý Andrej. Mal čierne vlasy a sýtozelené oči. Ľudka ho hneď spoznala. Kedysi sa spoločne hrali na ihrisku pred bytovkou. Dievča si všimlo, že už niekoľko mesiacov nebol doma, no nemalo ani potuchy, že aj on skončil v škole pre nepolepšiteľné deti. Ľudka na neho zamávala, ale on sa na ňu pozeral ako bez života. Mal prázdny pohľad, ktorý ju vystrašil.

Z vedľajšej lavice sa k nej naklonila Simona a pološeptom sa jej snažila vysvetliť to, čo práve videla. „To je to, o čom sme ti hovorili. Kedysi boli ako my. Smiali sa a mali svoje sny. Teraz sú zrazu smutní. Správajú sa čudne, preto ich voláme námesačné deti. Čo nevidieť určite zmiznú.“ Simona už viac radšej nič nehovorila, pretože pani Lavínová si namrzene dupla nohou.

Cez prestávku sa Ľudka vybrala za Andrejom. Usmiala sa na neho tak ako kedysi, keď sa stretli na šmýkačke. Keď ostal ticho stáť, roztopašne mu vyplazila jazyk. Tak to kedysi robievali spoločne, keď sa im zdalo, že je nejaké dievča príliš namyslené. No vždy veselý Andrej nereagoval ani na vyplazený jazyk. Pred tým by sa už spoločne smiali, no teraz sa na ňu chlapec iba ticho pozeral. Vtedy Ľudka pochopila, prečo tieto deti volajú námesačné.