Nina Vranová musela prísť do školy hneď na druhý deň. Keď jej zavolali, bola práve v práci. Nahnevanú učiteľku si v tichosti vypočula, a potom si sťažka vzdychla. Bola v továrni na výrobu bábik, a tak dlho nemohla postávať. Jej šéf sa na ňu škaredo pozrel, a preto si radšej sadla a rýchlo sa pustila do ďalšej práce.

            Továreň, kde trávila Nina tak veľa času, vyzerala ako bludisko. Bolo tam veľa dverí s číslami, za ktorými usilovne sedeli mladí a aj starí muži a ženy, ktorí poctivo pracovali. Nina vysedávala na úzkej stoličke za dverami číslo päť. V miestnosti bola vždy zima, pretože pôvodne to bol sklad na porcelánové bábiky, kde sa nenachádzali žiadne radiátory. Keď sa továreň rozrástla, prijali sa nové pracovníčky.

            Vtedy prišla do továrne aj Nina. Spoločne s ostatnými ženami mala na starosti lepenie mihalníc bábikám a ich následné zabalenie do škatúľ. Bola to monotónna práca, z ktorej bolel chrbát. Nina sa však pri práci vždy usmievala, pretože mala jedno veľké tajomstvo.

            Keď Ľudka večer zaspala, vyrábala vlastné bábiky. Väčšinou mali neposlušné vlasy ako jej dcéra a zasnený pohľad, akoby ešte aj tá bábika kula nejakú lotrovinu. Nina ich všetky ukrývala na povale v malej drevenej debničke. Nebála sa o svoje výtvory, pretože vedela, že na povalu ich bytu chodia iba holuby. Jedného dňa sa rozhodla vziať malú bábiku do továrne. Priniesla ju v škatuli od topánok a s malým srdiečkom šla za svojím šéfom.

            Šéf Niny Vranovej bol nízky mužíček s veľkým bruchom. Raz na neho na ulici znenazdajky ukázal prstom malý chlapec a nahlas sa opýtal svojej mami: „A môžu byť tehotní aj muži?“ Matka chlapca celá sčervenela a ťahala svojho syna preč. 

            Nina sa ustráchane postavila z úzkej, tvrdej stoličky a pobrala sa za pánom X. Tučný šéf mal svoje priezvisko, ale za dverami číslo päť ho žiadna zo žien nikdy nepovedala nahlas. A tak sa z prísneho šéfa stal pán X.

            Keď za ním Nina prišla so škatuľou od topánok, pozrel sa na ňu zvrchu. Chcela mu ukázať bábiku, no on zdvihol prst a Nina nepreriekla ani slovko. Pán X sa na ňu zostra pozrel. „Prečo ste odišli od práce?! Máte lepiť mihalnice!“

            Nina sa ustráchane pozrela na prísneho muža a snažila sa mu všetko vysvetliť. „Viete, ja som vám chcela niečo ukázať.“

            Žena sa snažila zo škatule  vytiahnuť porcelánovú bábiku, ale pán X ju zastavil. „Nezaujíma ma to! Teraz nemáte prestávku, takže sa vráťte na svoje pracovisko a okamžite začnite lepiť mihalnice!“

            A tak Nina Vranová stratila svoju nádej. Pochopila, že pán X jej nikdy nedovolí realizovať svoje sny v továrni na bábiky. Od tej chvíle náhle zosmutnela a prestala sa pri svojej práci usmievať. Zistila, že lepenie mihalníc musí robiť veľmi rýchlo. Natrela štetcom lepidlo na mihalnice bábiky, a potom sa ich snažila prilepiť. No lepidlo nikdy dobre nedržalo, a tak vždy stratila pol minúty. Strata pol minúty bola pre pána X hotovou tragédiou. „Vranová, ak vám to nepôjde rýchlejšie, budem vás musieť vyhodiť!!“

            Nina premýšľala celé večery nad tým ako zrýchliť monotónne lepenie. Až raz napokon prišla na malú fintu, vďaka ktorej mohla ostať zavretá za dverami číslo päť. Nina nenanášala lepidlo iba na jedny mihalnice, ale rovno na päť mihalníc. Počas tejto činnosti lepidlo mierne zaschlo, a potom sa lepšie lepilo na oko bábiky. Nina nestrácala pol minúty a dokonca bola v pluse desať sekúnd, čo jej na chvíľu opäť vyčarilo úsmev na tvári, no potom bola znova smutná.

            Keď sa dozvedela, že Ľudka mala problémy v škole, k šťastiu jej to veľmi nepridalo. Najhoršie na tom bolo, že musela ísť za pánom X a požiadať ho o deň voľna, aby mohla zájsť za Ľudkinou učiteľkou.

            „Vranová, vy si myslíte, že naša továreň na výrobu bábik je holubník? Že si môžete iba tak vziať deň voľna, kedy sa vám zachce!“ Nina sa chcela nejako brániť, ale pán X ju nepustil k slovu. „Dobre, dám vám deň voľna, ale zato budete musieť v práci ostať ďalšie tri dni do ôsmej večera.“

            A tak sa Nine Vranovej podarilo prísť do Ľudkinej školy. Prísna učiteľka ju posadila do malej školskej stoličky a Nina sa opäť začala cítiť ako v práci. Než sa stihla opýtať, či je Ľudkin pokus o útek na Mesiac vážny problém, učiteľka už hnevlivo pochodovala po miestnosti.

            „Pani Vranová, veľmi dobre viete, že toto nie je Ľudkin prvý problém. Snažím sa jej vysvetliť, ako funguje svet, ale ona ma vôbec neberie na vedomie. Vaša dcéra je neuveriteľný snilko. A raz jej to určite veľmi ublíži. Mala by stáť nohami pevne na zemi. Ale naša škola ju nie je schopná priviesť opäť do reality. Na to nemáme výchovné metódy.“

            Nina pozorne počúvala učiteľku a pritakala presne tak, ako keď jej niečo vysvetľoval pán X. Po krátkej odmlke položila učiteľka pred Ninu malý obrázok. „Pani Vranová, toto je škola pre nepolepšiteľné deti. Myslím si, že je to Ľudkina posledná šanca ako sa zaradiť do našej spoločnosti. Škola používa metódy schválené na tých najvyšších miestach. Ľudke to zariadenie úplne zmení život. Konečne prestane snívať o hlúpostiach a uvedomí si, že človek môže byť spokojný aj bez svojich snov.“

            Byť spokojný bez svojich snov, to sa zdalo Nine zvláštne. V hlave sa jej tá myšlienka prevaľovala zo strany na stranu. Byť spokojný bez svojich snov? Je to možné. Spomenula si na svoj sen, a ako jej ublížilo, keď sa jej nesplnil. Keby žiaden nemala, vlastne by nikdy nebola smutná. Jej myseľ zrazu zasiahla táto myšlienka ako blesk z jasného neba. Byť spokojný bez svojich snov...

            Nina sa na prísnu učiteľku pozrela ustráchane, a potom prehovorila. „Naozaj si myslíte, že jej tá škola pomôže?“

            Žena za hrubými sklami okuliarov sa usmiala. „Som si istá, že lepšie miesto ako toto nenájdete nikde.“

            To Nine Vranovej stačilo nato, aby sa rozhodla, že jej dcéra bude navštevovať školu pre nepolepšiteľné deti.