Ľudka nemala veľa času na vysvetľovanie. Samuelovi a Simone povedala iba: „Verte mi... viem, kde sú sny. Musíme sa ponáhľať.“

            Pani Lavínová celá ozelenela, keď počula istotu v Ľudkinom hlase. Z pivnice bolo počuť jej výhražný jakot, ale deti si ho nevšímali. Vzali nohy na plecia a bežali nocou rovno na vlakovú stanicu. Z mestečka Zabudnuté odchádzal posledný vlak, ktorý sa deťom našťastie podarilo chytiť.

            Keď sa všetci zadýchane posadili do vozňa, Ľudka začala s vysvetľovaním. „Myslím si, že guľky so snami má moja mama.“

            Simona neveriacky pokrútila hlavou. „To je nezmysel. Prečo by ich mala tvoja mama?“

            Ľudka nevedela, kde má začať. Myšlienky ju na chvíľu neposlúchali, ale potom konečne zistila, kde začať. „Keď sme sem s mamou prišli, pani Krákavá jej dala do ruky balíček.“

            Samuel sa pozrel na Ľudku rovnako pochybovačne ako pred chvíľou Simona. „To predsa ešte nič nedokazuje.“

            Ľudka sa však nedala odbiť. „Som si istá, že sny detí má moja mama. Nebola to totižto obyčajná škatuľa. Bol na nej veľký nápis: KREHKÉ. A guľky, v ktorých sa ukrývajú sny, sú predsa krehké.“

            Samuel a Simona museli uznať, že Ľudka má pravdu. Ako prvý sa ozval Samuel. „Ak ich aj má tvoja mama, kde ich nájdeme, keď majú byť na mieste, kde nie sú sny?“

            „Aj nad tým som už premýšľala. Vyzeralo to ako poriadna záhada. V našom paneláku žije totiž plno deciek, ktoré neprestajne o niečom snívajú. Tam by guľky moja mama nemohla uskladniť. Ale potom som si spomenula, ako vyzerá moja mama, keď príde domov z práce. Je ako bez života. Vyzerá presne ako naše námesačné deti.“ Ľudke sa v mysli objavila postava jej zhrbenej mami. Kráčala unavene domov a v hlave nemala určite ani jeden sen.

            „Preto si myslím, že mama sny ukryla v továrni na výrobu bábik.“ Ľudka si spomenula na to miesto. Bola to šedá budova, v ktorej sa nikto nikdy neusmieval. Dievča tam raz po škole zablúdilo, ale namosúrený vrátnik ju otočil na opätku a poslal ju preč. „Nezamestnaným je vstup zakázaný.“ Vrátnikove obočie sa spojilo do rovnej čiary, ktorá hovorila jasnou rečou. A tak sa Ľudka do továrne na výrobu bábik už nevrátila.

            Deťom sa podarilo prísť do továrne ešte za tmy. Vrátnik zachrápal, a preto sa im podarilo nenápadne prešmyknúť do areálu. Samuelova zručnosť v otváraní zámkov prostredníctvom pokazenej sponky, tiež nebola na škodu. Vďaka tomu boli všetci traja razom v továrni. Prešli zopár dverí, keď si Ľudka uvedomila, kde by mali hľadať.

            „Mama robí v sklade za dverami číslo päť.“ Nájsť tie správne dvere deťom zabralo dobrú hodinu. Nebolo to také jednoduché, ako sa zdalo, keďže továreň bola obrovská. Keď sa konečne dostali do skladu, bolo už ráno a do práce začali chodiť zamestnanci.

            Deti sa zľakli ostrého rozsvieteného svetla. Zrazu netušili, čo majú robiť, a tak sa ukryli za škatuľami, v ktorých boli bábiky. Ticho stáli a dívali sa nato, ako sa sklad zapĺňa. Do práce prišla aj Ľudkina mama. Vyzerala smutne a unavene. Sadla si za stôl a začala lepiť mihalnice. Robila to neskutočne rýchlo. Ako keby sa z nej stal robot. Ľudka, Samuel a aj Simona ju pozorovali s takým údivom, až prestali byť opatrní. Nevšimli si, že sa k nim pomaličky blížil pán X. Mal také veľké ruky, že nimi dokázal chňapnúť všetky tri deti naraz.

            Nahnevane zakričal. „Máme tu čiernych pasažierov!!“ Potom deti posotil bližšie k ženám, ktoré lepili mihalnice. Nina Vranová prekvapene zhíkla. Vôbec nechápala, čo robila Ľudka v miestnosti za dverami číslo päť.

            Pán X mal v pláne urobiť s nimi len to najhoršie, keď sa zo stoličky postavila Nina. Pán X sa na ňu nahnevane pozrel. „Chcete k tomu niečo povedať, Vranová?“

            Pre Ninu to bola skutočná skúška ohňom. Na chvíľu celkom onemela. Hlas sa jej zasekol v hrdle a zdalo sa, že zo seba nevydá ani slovko, keď sa pozrela na Ľudku. Jej dcéra vyzerala odvážne. Uvedomila si, že zase porušila všetky pravidlá, keď ušla zo školy pre nepolepšiteľné deti v Zabudnutom. No dnes jej to nemala za zlé, človek by predsa mal mať odvahu.

            Nina sa nebojácne pozrela na pána X. „To je moja dcéra a jej kamaráti.“

            Pán X vyzeral nazúrene. „Ako sa opovažujete priniesť do továrne na výrobu bábik deti?!“

            Nina deti do továrne nepriviedla, ale pán X to nevedel, a tak sa napokon rozhodla klamať pre dobrú vec. „Chcela som im ukázať naše bábiky. Veď pre nich sa predsa vyrábajú.“

            Pán X krútil hlavou zo strany na stranu. „To nemyslíte vážne! Za takýto priestupok by som vás mal vyhodiť! Viete, koľko ľudí čaká na vaše miesto?“

            Nina sa na svojho šéfa pozrela nahnevane. „Nie, to naozaj neviem. Ale viem, že sa vám celý rok snažím ukázať bábiky, ktoré vyrábam a vás to vôbec nezaujíma.“

            Pán X sa rozosmial. „Čo vy viete o výrobe bábik.“ Ostatné ženy, ktoré lepili mihalnice, sa pridali k pánovi X a rehotali sa s ním.

            Nina Vranová vyrobila nové a nové bábiky. Potom, ako Ľudku poslala do školy pre nepolepšiteľné deti, bolo jej veľmi smutno, a tak vyrábala jednu bábiku za druhou. Zaplnila nimi celú povalu, a keď už ich nemala kde dávať, začala ich rozdávať medzi deťmi v parku. Raz ju chytila za lakeť jedna z mamičiek a usmiala sa na ňu: „Kde ste zohnali takú krásnu bábiku, rada by som si ju kúpila.“

            V ten deň sa v Nininej hlave zrodil nový sen. Chcela mať vlastný obchod, v ktorom bude predávať svoje bábiky. Kým bola Ľudka v Zabudnutom, Nine sa podarilo jej sen pomalými krokmi realizovať, preto sa pána X ani v najmenšom nezľakla.

            „Myslím si, že je na čase odísť z továrne na výrobu bábik.“ Ledva to dopovedala a už jej spadol obrovský balvan zo srdca.

            Pán X na ňu bez milosti ukázal prstom. „Dobre, ale choďte hneď teraz a vezmite si so sebou aj tie vaše nepodarené deti.“

            Nina vzala všetkých troch do šatne, kde mala skrinku so svojimi vecami. Pomaly si ich začala baliť, keď sa Ľudka konečne odvážila prehovoriť. „Mrzí ma to, nechcela som, aby si prišla o prácu.“

            Pani Vranová svoju dcéru po dlhom čase objala. „Tak veľmi si mi chýbala. Po ceste domov ti všetko vysvetlím. Ale ešte pred tým ti dám to, po čo si sem prišla.“ Nina vytiahla zo svojej skrinky balíček so sklenenými guľkami. Všetky deti sa na ne s úsmevom pozerali.

            Z továrne na výrobu bábik spoločne zašli do neďalekého parku a jednu guľku za druhou postupne rozbili. Dúhové farby, ktorými zaplavili park, im vyčarili úsmev na tvári. Keď prišli domov, Ľudka sa dozvedela, že jej mama si chce otvoriť vlastný obchod. Potom všetkým ukázala svoje rozkošné bábiky a deti nemohli uveriť vlastným očiam, také boli pekné.

            Škola pre nepolepšiteľné deti bez skrinky na sny napokon nemohla fungovať. Pani Lavínová si tak zbalila kufre a začala si hľadať novú prácu. Potrebovala dokonalé miesto pre človeka, ktorý nemal žiadne sny. A tak ju napokon zamestnali v továrni na výrobu bábik. No lepenie mihalníc jej veľmi nešlo. Pánovi X pribudlo na čele razom niekoľko vrások.

            Ninin obchod bol maličký. Dokonca najmenší v celom meste. Ale od hora nadol bol plný pekných bábik. V jednom z jeho kútov bol okrúhly stolík, pri ktorom sa stretávala Ľudka so Samuelom a Simonou. Potom, ako bola škola pre nepolepšiteľné deti zavretá, začali všetci traja navštevovať školu-neškolu, kde každé dieťa mohlo snívať a hlavne veriť svojím snom.