Arnulf šiel do svojej izby. Kráčal pomaly, jeden by povedal, že svoje nohy za sebou ledva vlečie. V komnate mu už jemne plápolal ohník. Teplo z kozuba mu vyčarilo úsmev na perách. Bol to náročný deň a on vedel, že si zaslúžil oddych. Zvalil sa na slamník a snažil sa utriediť si myšlienky. Cítil, ako mu srdce priam išlo vyskočiť z hrude, nebolo to dobré znamenie. Bilo ako o stošesť a v poslednom čase mu veľmi nechutilo jedlo. V noci nedokázal zažmúriť oka. Netušil, čo sa to s ním deje. Takto malo vyzerať jeho spojenie sa s vlčou podstatou? Možno sa mal predsa len zveriť Irim, ale jeho pýcha mu to nedovoľovala.

Tieto čudné pocity mal v sebe už dobré dva týždne. Začalo to presne v ten istý večer, ako Irim pohrýzol do chvosta. Zachmúril sa. Ak to bol spúšťač, a to všetko smeruje k jeho prepojeniu sa s vlkom, možno to bola tá cesta. Možno musí Irim poraziť, a potom konečne získa, po čom jeho srdce tak veľmi prahlo.

Keď sa ráno stretli na tréningu, mali celé nádvorie iba pre seba. Vysvetlenie bolo jednoduché, husto pršalo a ostatní chlapci sa tak mali venovať štúdiu v knižnici. To však neplatilo pre Arnulfa, keďže pravidlá výcviku určovala Irim. Arnulf sa na ňu pozrel kútikom oka, a potom sa spokojne zaškeril. Strčil do nej celou svojou silou a dúfal, že spadne na zem a skončí v blate. Tá sa na neho iba nespokojne oborila. „Potratil si rozum?“

Pokrútila hlavou a nahnevane do neho strčila, Arnulf by sa za iných okolností iba zapotácal, ale pre hustý dážď skončil horeznačky na zemi. Cítil blato aj za ušami, ako vstával. „Ty musíš vyhrať za každú cenu, však? Vieš, že si silnejšia a neprejde minúta, aby si mi to nedokázala.“

„Netvár sa, akoby si bol iný. Keby si bol silnejší ty, už dávno by som ležala v blate ja. Je to desivé, ale sme si viac podobní, ako si dokážeš priznať.“

Arnulf si vzal do ruky meč a Irim ho nasledovala. Mal však lepší plán, nemienil zase prehrať a váľať sa v blate. Rozhodol sa, že bude trošku podvádzať. Vlastne, ak mu to má pomôcť stať sa skutočným vlkom, stálo to zato. Veľmi dobre vedel, že aj Irim mala svoje hranice, a to napriek tomu, že sa tvárila neporaziteľne. Potreboval ju unaviť. Už pri minulom výcviku si všimol, že keď jej žila postupne začne pulzovať na čele, je na pokraji. Mal po ruke štít, potreboval, aby sa poriadne vysilila. Nebolo trikrát jednoduché donekonečna jej uskakovať. Párkrát skončil v blate, ale jeho chvíľa ešte len mala prísť. Čakal a čakal.

Keď sa jej ruka mierne roztriasla a meč ho o chlp minul, na čele sa jej zvýraznila žila. To bol ten moment, bola na pokraji so svojimi silami. Arnulf však na tom nebol o nič lepšie. Bol celkom premočený a na smrť unavený. Vedel, že ho v tele bolia ešte aj tie kosti, ktoré tam nikdy nemal. Avšak napriek tomu pokračoval vo svojom pláne.

Vzal na seba podobu vlka. Vo svojom huňatom kožuchu sa nemusel báť dažďa. Irim iba pokrútila hlavou. Toto nebolo podľa pravidiel, zakázala mu to a on to napriek tomu porušil. Mala toho plné zuby. Zdvihla meč proti vlkovi, ale než sa stihla spamätať, strčil do nej svojimi prednými labami a už ležala v blate. Štekal na ňu a ceril zuby, snažila sa dotiahnuť za mečom. Chcela ho ním poriadne udrieť, takto by si to zapamätal a už to viac nezopakoval. Jej prsty však zvláštne stuhli, nedokázala nimi pohnúť. Nemala ani len potuchy, čo sa to s ňou deje. Na malú chvíľu mala pocit, že skamenela. Cítila kvapky dažďa na tvári a počula nahnevaný štekot, no ona sama úplne stuhla. Trvalo to iba zlomok sekundy. Potom sa konečne dostala k meču a tresla ním Arnulfa priamo po ňufáku. Počula, ako skučí. No to jej nestačilo, chcela pokračovať.

„Vy dvaja nie ste normálni, nakoniec sa pri tých vašich tréningoch pozabíjate.“ Ozval sa známy hlas spoza rohu. Stál tam Tren. Chcel sa na oboch pozrieť, aby sa niečomu priučil, snažil sa byť nenápadný, ale to, čo videl, ho prinútilo ozvať sa. „Keby to videl Karax, oboch by vás vylúčil zo svorky. Vždy nás učil navzájom sa rešpektovať. Ste obaja blázni.“

Irim nemala svoj deň, to čudné stuhnutie ju znepokojovalo. Nemienila s tými dvoma strácať svoj drahocenný čas. „Na dnes som skončila.“ Vypochodovala z nádvoria preč.

Tren sa sklamane pozrel na Arnulfa. Mal svoju ľudskú podobu. Tvár mal zmáčanú od dažďa a mal na nej toľko blata, až sa ho snažil očistiť lakťom. „Čo je to s tebou? Mal by si byť rád, o chvíľu budeš mať tú neuveriteľnú silu ako Irim.“

Arnulf sa rozhodol, že sa Trenovi zverí. „A práve o to ide. Myslím si, že keď ju konečne porazím, napokon to ovládnem.“

„Kde si na takú hlúposť prišiel.“

Arnulf mu vyrozprával všetko. Od búšenia srdca po uhryznutý chvost. „Viem, že to vyzerá bláznovo, ale myslím si, že tie prebdeté noci predchádzajú môjmu spojeniu sa s vlkom. Je to všetko iba začiatok. Moje srdce mi ide vyskočiť z hrude. Keď Irim konečne porazím, určite sa stanem skutočným vlkom.“

Tren doširoka otvoril ústa. Nemohol uveriť vlastným ušiam. Bol si istý, že Arnulf mal viac rozumu, ale ako sa ukázalo, viac rozumu mal aj hojdací koník. Potom sa začal nekontrolovateľne smiať. Takmer sa zvalil na zem, ale napokon to ustál. Arnulf sa na neho díval, stále nechápal, ktorá bije. „Ty si vážne myslíš, že tvoje búšenie srdca súvisí s premenou? To si to nevieš pospájať?“

„Čo si mám pospájať, nechápem.“

Tren ho priateľsky potľapkal po ramene. „Tie tvoje bezsenné noci začali potom, ako si Irim uhryzol do chvosta...“

„Veď presne to vravím, keď ju porazím, získam svoju silu.“

„To je hlúposť. Konečne sa spamätaj. Nezískaš nič, iba ak zlomené srdce.“

Arnulf sa pozrel na Trena, vôbec netušil, kam touto poznámkou mieril. Tren videl zmätok v jeho očiach, a tak mu to radšej po lopate vysvetlil. „Uhryzol si ju do chvosta. Prestal si mať pokojný spánok, začalo ti biť srdce. Bol si roztržitý... To sú príznaky tej najstaršej choroby na svete...“

„Myslíš si, že som od Irim niečo chytil, keď som ju pohrýzol? Som podľa teba chorý?“

„Iba ak na hlavu... Čo to naozaj nevidíš, si do nej zaľúbený až po uši.“