Irim bola s Arnulfom dobrý týždeň, keď si všimla, ako na ňu Tren obdivne hľadel. Dobre poznala ten pohľad a aj jemné iskierky, takto sa kedysi díval na Arnulfa. Vždy, keď ho videl skočiť zo skaly, prial si, aby mal takú odvahu aj on. Teraz nenápadne poškuľoval po Irim. Mala v rukách ťažký meč a zahnala sa ním na Arnulfa. Z čela jej kvapkal pot. Cvičili spoločne už dobré dve hodiny a Irim nebola zvyknutá na také dlhé prepojenie sa s vlkom, ešte to predsa len neovládala tak dokonalo. Napriek tomu, však nechcela, aby to Arnulf tušil. Vždy zdvihla meč vysoko nad hlavu a zahnala sa ním z celej sily. Jej protivník stihol ledva uskočiť, mala v sebe neuveriteľnú silu, ktorá sa spájala s rýchlosťou.

Arnulf sa ocitol na kolenách a zašepkal. „Na dnes stačilo.“ Ani len netušil, že rovnako vyčerpaná bola aj Irim. Najradšej by sa zvalila na zem a lapala po dychu, avšak nemienila mu dopriať tú radosť, aby ju opätovne videl slabú.

Utrela si pot a vtedy zbadala, ako sa k nej Tren opatrne blížil. „Si úžasná.“ Povedal to bez dychu.

Irim sa cítila trápne, možno keď padala na zem ako slabé dievča, túžila po niečom takom, ale teraz jej to pripadalo akési čudné. „Ďakujem.“ Povedala to iba preto, aby nevyzerala nevďačne.

Arnulf mal pocit, že sa ocitol v nejakej nočnej more. Dúfal, že sa čoskoro prebudí. Nenápadne sa poštípal do predlaktia, ale nič sa nedialo. Nemohol uveriť tomu, ako sa všetko razom vymenilo.

Tren celý nesvoj začal prešľapovať z nohy na nohu. Snažil sa otvoriť ústa a povedať, čo mal na srdci, ale šlo mu to len veľmi ťažko. „Keď sa tvoj trest skončí a Arnulf už bude vedieť ovládať svoju vlčiu podstatu, nepomohla by si s tým aj mne?“

Irim ostala zaskočená. Cítila, ako sa jej slová zasekli v hrdle. Vážne, ďalší vlk, ktorého mala niečo učiť? Mala ich všetkých plné zuby. Kedysi mala čas na seba a na líhanie si do ďateliny vo svojej vlčej podobe, teraz sa donekonečna o niekoho musela starať. Nemohla zato, ale Arnulf nebol rýchly študent. Nech sa snažila akokoľvek, nenaučila ho za týždeň nič. Pozrela sa na Trena a v mysli si opakovala, že je súčasťou svorky. Svorka si podľa Karaxa musí pomáhať. Preto sa strojene usmiala a súhlasila aj keď iba cez zaťaté zuby.

Potom sa aj s Arnulfom pobrala na večeru. Keď sa na neho dívala, videla, že ho poriadne unavila. Viečka mu padali a mal ledva silu na prežúvanie. Zízal na kus mäsa, ktorý ho čakal na tanieri, akoby sa mal sám pokrájať a skočiť mu do úst.

„Ty teda vyzeráš.“ Precedila Irim cez zaťaté zuby.

„Na tvojom mieste by som sa veľmi nesmial. Kedysi si takto vyzerala aj ty. Tren sa  poza tvoj chrbát vždy vyškieral od ucha k uchu. Vraj neješ večeru, lebo od únavy nedokážeš otvoriť ústa.“ Irim si uvedomila, že to nebol výsmech, ale holá pravda. Bola unavená, taká unavená, že niekedy zaspala v oblečení. Ráno ledva dokázala otvoriť oči. Niekedy dokonca prišla cvičiť v tých istých zablátených šatách, v ktorých sa večer zvalila do postele. Začala dbať o svoju hygienu, až keď sa Overam začal sťažovať na jej neznesiteľný puch. Preto sa radšej každý večer zmenila na vlka, ako vlk mala oveľa viac sily a neraz šla spať na lúku plnú ďateliny.

Pozrela sa na Arnulfa, chcela mu uštedriť ešte jednu štipľavú poznámku, keď jej to všetko došlo. Spojila sa so svojou vlčou podstatou, keď bola na pokraji síl. Bola zničená, a taká unavená, že zabudla aj vlastné meno. Vedela, ako to Arnulfa naučí, musela ho unaviť až na smrť. Konečne sa usmiala.

„Myslím si, že by sme si mali ísť po večeri zabehať.“

„Nepôjdem behať s plným bruchom, nie som blázon.“

Irim dojedla svoju porciu, cítila, že sa jej sily obnovili. Už sa celkom škerila. Uťahať Arnulfa bola predsa len pekná predstava. „Ak dobre viem, výcvik mám na starosti ja, a ty, slabý vĺčik, ma musíš počúvať.“

„Ak si si nevšimla, ešte stále večeriam.“ Arnulf nemal najmenšiu chuť na ďalšie cvičenie, bol si istý, že tá baba potratila rozum.

Irim sa rozhodla mu pomôcť. Bez varovania sa naklonila k jeho tanieru a uchmatla mu posledný kus mäsa. Prežula ho pomerne rýchlo a Arnulf iba nespokojne vyceril zuby. Keby boli obaja vlky, zahryzol by sa jej do chvosta. Zjesť mu večeru, to bola naozaj urážka.

Irim sa bez akéhokoľvek ospravedlnenia postavila na rovné nohy a tleskla rukami, akoby bol Arnulf jej sluha. „Tak pohni kostrou, leňoch, je na čase ukázať mi, ako rýchlo vieš utekať.“

Arnulf mal neskutočné nervy, ale vedel, že Karax by ho nepodržal. Svoje pravidlá stanovil jasne. Irim mala za úlohu vycvičiť ho a jemu neostávalo iné, ako tú bosorku nasledovať. Keď boli v lese, Irim sa opäť uškrnula. „Mám nápad, ako ťa môžem motivovať k lepším výsledkom. Premením sa na vlka a vždy, keď ťa dobehnem, jemne ťa pohryziem.“

„Čože? To nie je cvičenie, ale týranie. Celkom si potratila rozum?“

Irim musela uznať, že si túto malú pomstu až príliš užívala. Toľko škodoradosti... No napriek tomu si jednoducho nevedela pomôcť. „Tak teda dobre, vždy, keď sa k tebe priblížim ako vlk, jemne ťa ťuknem zubami.“

„To určite. Ešte to mi chýba, aby si ma hrýzla do zadku. Ešte by som od teba chytil nejaké blchy.“ Zachmúril sa. „Vieš čo? Pokojne si to môžeme vymeniť, ja budem vlk a vyskúšam, či si ako človek naozaj taká silná a ak nie... Iba ťa jemne ťuknem zubami.“

Irim sa to nepozdávalo. „Môjho zadku by bola škoda.“ Vedeli by sa takto doťahovať až do rána, ale Arnulf sa nenechal dlhšie prosiť. Jeho plán sa mu páčil oveľa viac, a tak sa v okamihu premenil na vlka a začal Irim naháňať. Bola rýchla, ale nechcela riskovať jeho zuby. Vzala na seba vlčiu podobu a utekala hlboko do lesa. Arnulf mal však ako vlk navrch. Rýchlo ju dobehol a chytil ju za chvost. Strašne to bolelo. Irim zavila, otočila sa a chcela ho pohrýzť. Bol však omnoho mohutnejší a vôbec sa jej to nedarilo. Čím viac sa snažila, tým viac jej to nešlo. Zrazu sa už klbčili v tráve. Arnulf ju pohrýzol do ucha a keď od bolesti zavyla, premenil sa na človeka. Irim ho nasledovala. Ležal na nej a ona sa príšerne hnevala. Odhodila ho zo seba a zaťala zuby. Nemienila pokračovať v cvičení. Takéto správanie ju urážalo.