Irim vyhrala výzvu. Nebola žiadna hlupaňa, keby vedela, že nemá navrch, nikdy by sa do Arnulfa nepustila. Nemienila sa pred všetkými strápniť. Už to, že ju považovali za najslabšieho člena svorky, jej stačilo. Spočiatku to považovala za urážku, neskôr si však uvedomila, že to bolo oprávnené. A teraz?

            Všetci títo vlci boli silní, a to im zatemnilo myseľ. Karax jej to povedal už mnohokrát a najmä vtedy, keď ju nútil cvičiť s mečom. Mala slabé ruky a nevládala. Iba sa chmúrila. „Načo je to dobré, som predsa lepšia v lukostreľbe. Obaja dobre vieme, že sa im nikdy nevyrovnám.“

            V tej chvíli sa Karaxova žila na čele zvýraznila a jeho oči potemneli. „S takýmto prístupom naozaj nemáš šancu. Hovoríš ako porazený, a preto sa ním aj staneš.“

            Irim vystrúhala grimasu, neznášala takéto múdre reči. „Tak mi povedz, čo mám urobiť a ja to urobím.“

            „Odpoveď musíš nájsť ty sama. Medzi tými najslabšími sa rodia tí najsilnejší vodcovia. Pretože ich slabosť ich ženie za víťazstvom.“

            Irim v ten deň iba nespokojne krútila hlavou a trápila sa s mečom toľkokrát, až by to jednému prišlo ľúto. Na dlaniach sa jej zjavili pľuzgiere a keď sa mala s mečom postaviť proti Trenovi, bolo im to obom trápne. Tren ju šetril, no napriek tomu ležala v blate častejšie ako stála na nohách. Stačil silnejší úder alebo rýchlejší výpad a bola na kolenách. Na tvári sa jej objavila krv, no ona to nevnímala. Snažila sa zahnať. Ich čepeľ bola tupá, dokonalá na trénovanie. Irim bola povestná svojou rýchlosťou, ale s touto váhou v rukách a únavou to jednoducho nešlo. Akurát sa zapotácala a sama sa zrútila na zem. Keď asi po stýkrát ležala v blate, všimla si, ako Arnulfovi na tvári spočinul spokojný úsmev. Vedel, že nato jednoducho nemala a tešil sa z toho. Vtedy sa Irim v hlave zrodil plán. Presvedčila samú seba o tom, že keď bude dostatočne silná, poníži Arnulfa pred všetkými vlkmi.

            A dnes tam stála ako víťaz. Rada by videla Arnulfa v jeho vlčej podobe, ako za ňou pribehne so zveseným chvostom. Hlúpy, namyslený vlk, hovorila si v duchu. Videla, ako sa na ňu všetci chlapci obdivne dívali a jej tvár sa rozžiarila úsmevom. Potom započula ťažký potlesk. Dve žilovaté dlane spôsobili, že ruch náhle ustal. Všetky oči sa dívali na Karaxa, čakali, čo Irim povie.

            Jeho oči si ju zvedavo prezreli od hlavy po päty. „Vedel som, že to dokážeš ako prvá. Mala si to v sebe aj keď si tomu neverila.“

            Arnulf vyzeral poriadne naštvane. Z čela mu stekal pot a zdalo sa, že by na Irim najradšej nakričal. „O čom to hovoríš, Karax?“

            Karax sa hrdo pozrel na Irim, a potom sa rozhodol, že ostatným prezradí jej tajomstvo. „Všetci z vás ste vďaka kliatbe získali svoju podobu vlka. Viete sa premeniť na zviera a následne na človeka, kedykoľvek sa vám zachce. Avšak, keď ste človekom, nedokážete využívať svoj plný potenciál. Máte silu mužov, ale nie silu vlka. Irim sa dokázala prepojiť so svojou zvieracou podstatou, a tak naplno využila svoju silu aj v podobe človeka. Každý z vás má v sebe tento potenciál, no premeniť ho nebude také jednoduché.“

            Arnulf priam zúril. Irim predsa vedela, čo dokáže a chcela ho pred všetkými ponížiť. Cítil sa urazene a mal chuť sa s ňou poriadne pohádať. Bol si istý tým, že Irim jednoducho neznášal. Karax si všimol jeho pohľad a zmierlivo ho potľapkal po pleci. Pozrel sa na ostatných a dal im príkaz, ktorý ihneď splnili. „Všetci okrem Irim a Arnulfa choďte do komnaty, o chvíľu za vami prídem.“

            Irim sa škerila od ucha k uchu. Dokonale si vychutnávala tento moment, vedela, že sa správa detinsky, ale bavilo ju to. „Irim, som na teba pyšný, pretože sa ti ako prvej podarilo to, o čo sa ostatní budú snažiť ešte mesiace alebo dokonca roky. Avšak napriek tomu si ma sklamala.“

            „Nechápem. Urobila som predsa presne to, čo si chcel. Našla som v sebe vnútornú silu a dokázala som ju využiť vo svoj prospech.“

            „Napriek tomu si zabudla, že sme svorka a každý náš člen je nám ako rodina a najlepší priateľ. Ty si vedela o svojich schopnostiach a vyprovokovala si Arnulfa. Od začiatku si si bola istá svojím víťazstvom, spravila si to iba preto, aby si ho pred ostatnými vlkmi ponížila.“

            Irim sa nedokázala brániť, vedela, že mal pravdu a cítila sa trápne. Videl jej až do žalúdka. Jeho pochvala sa jej teraz zdala byť úplne horká, možno to naozaj prepískla. Pozrela sa na Arnulfa, na tvári sa mu opäť raz objavil spokojný úsmev. Ako rada by mu ho navždy zmazala.

            Karax to videl a jeho oči sa nespokojne pozreli raz na jedného, raz na druhého. Niekedy zabúdal, aké neuveriteľné deti to ešte boli. „Arnulf, z teba som rovnako sklamaný. Očakával som, že budeš mať viac rozumu a nenecháš sa vyprovokovať. Keby Irim nemala svoje schopnosti, mohlo by sa jej poľahky niečo stať. Ty si vodca svorky a je tvojou úlohou chrániť najslabšieho člena.“

            „Ale ona predsa dávno nie je najslabšia.“

            Karax zvýšil hlas. „Ty si však nemal potuchy o jej schopnostiach. Obaja ste ma sklamali.“

Irim sa nepáčila zmena v jeho hlase. Dobre vedela, že to, čo príde, sa jej vonkoncom nebude páčiť.

Karax mal premyslené to, ako ich potrestá. V hlave sa mu zrodila iskierka nádeje, dúfal, že ten trest ich oboch zmení. „Musíte sa naučiť spolupracovať. Od tejto chvíle budete cvičiť spoločne. Budete spolu tráviť každú voľnú minútu a Irim ti pomôže s ovládnutím vlčej podstaty, Arnulf. Budete spolu dovtedy, kým neuvidím, že sa ti to podarilo. Rozumiete?“ Obaja nespokojne prikývli.

Karax šiel za ostatnými chlapcami, kým tým dvom nechal čas na uzmierenie. Arnulf si nemienil dávať servítku pred ústa. „Je to všetko tvoja vina, baba jedna hlúpa.“

Irim sa skrivili ústa do grimasy. „Ako povedal Karax, máme na tom rovnaký podiel viny. Ak tvoja tupá hlava pochopí, čo ju budem učiť, zakrátko sa naše cesty rozídu.“ Spolu sa pobrali do komnaty, ale navzájom sa strkali. Kedysi by Irim spadla na zadok, ale teraz nie, Arnulfa to poriadne sklamalo.