Irim sa dívala z veže. Jej veľké modré oči sa snažili zaostriť v šere, ktoré sa pomaly rozliehalo po Wertheime. Mierne ich prižmúrila, ale nič sa nedialo. Ryšavé vlasy jej viali, a tak si iba mrzuto vzdychla. Rýchlo si ich prečesala prstami a neposlušné pramienky spojila do hrubého vrkoča. „Tak kde je?“ Šepkala si nespokojne.

            Vyčkávala na Arnulfa. Prešli dobré dva roky, odkedy ich vypustil žilovatý Karax z klietky. Postupne im vysvetlil, ako majú svoju moc ovládať. Stali sa z nich mocné vlky, ktoré raz budú omnoho väčšie a silnejšie ako tie z lesa. Avšak ich premena na zviera nebola trvalá, dala sa ovládať silou vlastnej mysle. Mohli sa stať kedykoľvek človekom, ktorým boli pred kliatbou, ale museli si dokonale vyčistiť myseľ a spojiť sa so svojou zvieracou podobou. Ako prvá to dokázala najmenšia ryšavá Irim. Zistila, že jej vlčia podoba sa skrýva hlboko v jej srdci, a to ju oslobodilo. Pocítila zvláštne brnenie vo všetkých štyroch labách a zrazu mala naspäť svoju ryšavú šticu. Opäť bola dievčaťom.

            Keď to zbadal Arnulf musel sa cítiť nahnevane a sklamane, pretože Irim ho predbehla. Bola najmenšia, a k tomu všetkému baba. Zaťal sa, bolo počuť vrčanie a zrazu mal opäť strapaté svetlé vlasy. Prešiel týždeň, kým všetky vlky našli svoju podobu dieťaťa. Karaxa to potešilo, vedel, že jeho úloha sa práve začala. Mohol ich postupne vycvičiť. Mala to byť kráľovská armáda, ktorá by Wertheim ochránila pred zákernými trpaslíkmi.

            Irim si spomenula, aké to na začiatku bolo náročné. Mala slabé ruky a krátke nohy, no napriek tomu musela cvičiť s chlapcami. Nikto nebral do úvahy jej krehkosť. Karax za ňou jeden večer prišiel. Ležala na svojej posteli a potichu vzlykala. „Nech je to akokoľvek ťažké, nezabudni, že si v prvom rade vlk a až potom dievča.“

            „Čo ak ním nechcem byť, čo ak o to celé nestojím? Nie som ako Arnulf, ja sa nechcem pomstiť.“ Hlas sa jej prestal triasť, nenariekala, uvedomila si, že ona si svoju cestu vyberie bez toho, aby o tom rozhodol kráľ. Mohla mať schopnosti mocného vlka, avšak pomsta ešte nikdy nič nevyriešila. To hovorievala jej mama a ona v to verila.

            Karax sa na dievča múdro pozrel a usmial sa. „Nejde o pomstu. V tomto prípade je to iba obrana, musíme byť pripravení. Na našich pleciach stojí osud Wertheimu.“ Karax ju pohladil a pomaly vyšiel z jej komnaty.

            Irim však nebola spokojná. Zaťala zuby. „Budem bojovať! Budem bojovať tvrdšie ako ktokoľvek iný, ale nie z pomsty.“ Vtedy si uvedomila, že potrebuje výcvik, aby raz mohla otvoriť oči ostatným vlkom. Stále neverila tomu, že by ich trpaslíci napadli. Jej pestúnka Gunhilda patrila k prastarým Bolgotom, tí dokázali vykúzliť zvláštne modré svetlo, ktorým vedeli rozsvietiť komnatu bez použitia jedinej sviečky. Gunhilda bola láskavá žena s mäkkým srdcom, ktorá ju učila rozprávať a starala sa o ňu ako o vlastné dieťa. Irim neverila, že táto milá žena, trpaslík, by jej dokázal ublížiť. „Takí zákerní nemôžu byť.“ Gunhilda prežila dlhé roky v službách jej otca, ako by len mohla uškodiť komukoľvek z jej rodiny? Irim sa v hlave priam rojili nevypovedaný otázky, a to ju utvrdilo v presvedčení, že Karax sa predsa len môže mýliť. „Všetkých zaslepil smútok.“

            Od toho dňa Irim po tréningu neplakala. Zistila, že je ako človek najslabšia zo všetkých, ale začala behať a dokázala nabrať takú rýchlosť vďaka svojej útlosti, že o tom ostatní chlapci mohli iba snívať. Aj jej premena na vlka bola omnoho rýchlejšia. Kým chlapci sa začali školiť v používaní meča a sekery, ona si vzala luk.

            Pri spomienke, ako Karaxovi trafila šíp priamo do nohy, sa usmiala. Teda vtedy jej nebolo všetko jedno. Karax zavíjal od bolesti a na jeho tvári sa zjavila grimasa, ktorá by ju najradšej roztrhala v zuboch. No čo už, pomyslela si Irim, začiatky boli ťažké. Avšak po dvoch rokoch tréningu nebolo v skupine vlkov lepšieho a hlavne rýchlejšieho lukostrelca.

            Irim sa vrátila do súčasnosti. Jej oči konečne našli, čo hľadali. Arnulfov sivo-modrý kožuch sa pomaly blížil k hradbám.

            Dievča vybehlo z veže ako šíp a pred bránami sa zmenila na vlka. Dobre vedela, kde je nestrážený prechod, a tak sa rýchlo vytratila v smere k Arnulfovi. Ten zavoňal jej kožuch už z diaľky. Vždy z neho cítil ďatelinu. Bol si istý, že sa Irim vyvaľovala na nejakej lúke celé hodiny. Toho puchu sa musí zbaviť, hovoril si, takto by ju mohol poľahky zavetriť nejeden nepriateľ.

            Keď sa ich pohľady skrížili, v okamihu sa zmenili na deti. „Veľmi dobre viem, kde sa flákaš, Arnulf. Keby to zistil Karax, nebol by z toho nadšený.“

            Arnulf iba nahnevane zavrčal. Napriek tomu, že už nebol vlkom, v ňom ostalo niečo zvieracie. „To nemáš nič lepšie na práci, než strkať ten svoj zvedavý nos do cudzích vecí?“

            Irim sa ho nezľakla. „Hľadáš trpaslíkov na vlastnú päsť. To je ten najhlúpejší nápad.“ Potom, ako vyplávalo na povrch, čo urobili trpaslíci ľuďom, sa začalo ich prenasledovanie. Pred dvoma rokmi sa obloha zatiahla a preťala ju jasná červená farba, ktorá sa šírila ako mor. Ľudia začali vypaľovať príbytky trpaslíkov. Mnohým sa však podarilo utiecť a akoby sa pod nimi zľahla zem.

            Arnulfovu tvár zaplavil hnev. „Je to moja vec. A ak nejakého nájdem, privediem ho k ostatným vlkom!“

            Irim iba pokrútila hlavou. „Tvoji rodičia by to neschvaľovali.“

            „Nemôžeš vedieť, čo by mi na to povedali, pretože tu nie sú.“ Surovo do nej drgol, až sa Irim zapotácala a spadla na zem.