Trvalo dobrý týždeň, kým sa zvláštna komnata naplnila klietkami a malými vlkmi, ktoré nespokojne zavíjali do noci. Všetci vyzerali rovnako vydesene ako Arnulf. Spomienky sa im zlievali do nejasnej šmuhy a jedinou istotou bol dym, ktorý prichádzal s neznámym žilovatým chlapom. Jeho ruky však nemali zlú vôňu.

            Arnulf bol v koži vlka už zopár dní, keď si uvedomil, že z muža vyžaruje niečo silné. Možno odhodlanie, určite aj tvrdá disciplína, avšak aj neuveriteľná dobrosrdečnosť, ktorá sa skrývala za strohým výrazom a prísnymi očami.

            Ticho sa rozhodol prelomiť Arnulf. „Ty si nás všetkých zachránil, však?“

            Ostatné vlky sa utíšili a čakali, čo bude ďalej. Neznámy muž prikývol.

            „Ako to, že si tam bol? Prečo sú z nás vĺčatá? Mám toľko otázok.“

            Muž si odkašľal. „Ešte nie je ten správny čas. Ste príliš malí.“

            Arnulf rýchlo pochopil, že sa stal vodcom skupiny, do ktorej sa dostal nedobrovoľne. Nikto sa neozval na protest. Musel to urobiť on. „Sme síce malí, no napriek tomu sme prišli o rodičov a zaslúžime si počuť nejaké vysvetlenie.“

            Muž sa zadíval do neoblomných očí malého vĺčaťa a povzdychol si. Vedel, že s ním budú samé problémy. „Pravda vás bude bolieť, ale zaslúžite si ju.“

            Vzal si malú stoličku a unavene sa na ňu zvalil, zdalo sa, že sa pod jeho váhou zrúti, no s miernym vrzgotom sa ako tak držala pri živote.

            „Všetci dobre poznáte rozprávky o spojení troch kráľovstiev do súčasného Wertheimu. Povráva sa v nich, že za všetkým stáli trpaslíci a ich kováčske remeslo, ktoré bolo a je neprekonateľné. Tak sa z nás stali spojenci. Prijali sme ich medzi seba a učili sa od nich. Verili sme, že tak vytvoríme nový svet, ktorý bude lepší ako prastaré kráľovstvá vybudované na krvi.“

            Muž sa odmlčal. Akoby si potreboval pospájať myšlienky, no v tom sa ozvalo najmenšie z vĺčat s ryšavou srsťou. „Trpaslíci by za nás položili život. To vie predsa aj malé decko.“ Arnulfovi sa tento škrekot nepáčil. Bol si istý, že sa za tou hrubou kožušinou skrýva nejaká neodbytná baba a nemýlil sa.

            Muž mal zrazu v očiach slzy a na jazyku kruté slová. „Všetci sme si mysleli, že sme spojenci. Ale naša túžba po poznaní nás zničila. Chceli sme byť ako trpaslíci, ktorí kovajú tie najmocnejšie zbrane v horúcej láve. Ich kovadlina sa stala našim prekliatím. Zašli sme priďaleko a trpaslíci si svoje hranice chceli ustrážiť. Napriek tomu, že žijeme v jednej krajine, nie sme priatelia. Rozhodli sa povstať. Nechceli, aby sme sa od nich učili, chceli sa stať našimi pánmi.“

            Arnulf nedokázal uveriť vlastným ušiam. Poznal trpaslíka Lariona. Pripadal mu smiešny s jeho zvláštnym uhorkovým nosom a riedkym chumáčom vlasov. Nemohol sa svojou výškou rovnať jeho otcovi, ale zato mal čudné mohutné ruky a zavalité telo. Ako chceli tieto zvláštne tvory poraziť vznešených rytierov?

            „Vaši otcovia mali na kráľov príkaz sledovať trpaslíkov, aby odhalili ich sprisahanie. Avšak trpaslíci museli mať špehov v tých najvyšších kruhoch, pretože sa postarali o...“

            Arnulfov ňufák sa sklonil k zemi. Zašepkal: „Postarali sa o oheň.“

            Ryšavé vĺča sa pozrelo na všetkých naokolo. Vycerila svoje tesáky. Predný jej chýbal. Vybila si ho už minulé leto, keď sa naháňala s ostatnými deťmi. „Neverím, že by nám trpaslíci chceli ublížiť. Sú to naši priatelia!“

            Jej ostrý hlas narážal na kamennú komnatu a zasiahol každého. Pochybnosti zaplnili celú miestnosť. Vtedy však svoju hlavu zodvihol Arnulf. „Trpaslíci sú ľstivé tvory. Chceli, aby sme si mysleli, že sú to naši kamaráti, aby nás napokon mohli sami ovládať!! Keď podpálili naše domy a rodiny, vyhlásili nám vojnu!“

            „Upokoj sa.“ Povedala ryšaňa. „Stále to nevysvetľuje, prečo sú z nás vlky.“

            Muž sa sklamane rozhliadol po komnate a pokračoval s vysvetľovaním. „Keď sa rodil Wertheim, neverili sme trpaslíkom úplne. Museli zložiť prísahu, podľa ktorej keď ublížia akémukoľvek z našich ľudí, ich zrada sa obráti proti nim samotným. Podľa tejto prísahy musí získať potomok človeka, ktorému uškodil trpaslík, nadpozemskú silu, aby sa mohol pomstiť.“

            Arnulf zavil. „Preto sú z nás vlky!!!“