Prešlo dlhých päť rokov, odkedy vlky zistili, že Karax bol v skutočnosti čarodejnica, ktorá na seba dokázala vziať podobu akéhokoľvek človeka. Arnulfa spomienky na minulosť dávno netrápili, bolo to za ním. Snažil sa hľadieť do budúcnosti a bol spokojný s tým, aký obraz mal pred sebou.

Posledné dve hodiny strávil v lese. Kedysi tam býval aj dlhšie, spoločne sa tam naháňali s Irim. Ale tá teraz nemohla, šla rokovať o neodkladných záležitostiach spoločne s novým kráľom. Politika teda nebola pre Arnulfa. Uvedomil si, že je skvelý vojak a jeho rozum dokáže rozoznať nesprávne konanie, ale intrigy, ktoré sa vytvárali na každom kráľovskom dvore neboli pre neho.

Preto tento deň strávil spoločne so svojou dcérou. Malá Lory bola neposedná. Zdedila ryšavé vlasy po Irim a tvrdohlavosť svojho otca. „Je čas na spánok. Tvoja mama sa bude hnevať, keď sa vráti domov, a ty stále nebudeš v posteli.“ Povedal naoko prísne.

„No dobre, ale mám jednu podmienku.“

„Podmienky taký drobec nesmie klásť.“ Bolo ťažké vychovávať ju, keď v nej videl svoju vlastnú povahu.

„Nie som drobec, viem sa premeniť na silného vlka, ktorý všetko rozhryzie.“ Napodobnila hryzenie, a tak ju Arnulf radšej vzal do svojej náruče a uložil ju do postele.

„Vieš, že tvoja mama v tomto dome zakázala hryzenie.“ Pozrel sa na ňu a bol pyšný. S Irim si mysleli, že keď budú mať spoločne dieťa, bude normálne, ale ako sa ukázalo aj pri Trenovom synovi, tieto schopnosti sa prenášali.

„Ale ocko, nebuď taký prísny.“ Malá potvorka zaklipkala svojimi dlhými mihalnicami. Vedela, že toto na otca vždy zaberie.

„Tak čo by si rada?“

„Chcem pred spaním počuť o tom, ako vznikla Krajina Orlov.“

Arnulf sa zasmial. Na čele sa mu zjavila drobná vráska. „Počula si to už mnohokrát. Ach, tak teda dobre... Na začiatku všetkého bol jeden zmätený vlk.“

Lory sa zasmiala. „To si bol ty a mama bola tá múdra.“ Arnulf sa zasmial. Bol rád, že to Irim nepočula, bola by úplne namyslená. Avšak musel uznať, že jeho dcéra mala pravdu, nebyť jeho múdrej ženy, nikdy by neprišli nato, kto je v skutočnosti zlý.

Lory pokračovala namiesto svojho otca. „Tie dve vlky sa zaľúbili a mali spolu jednu dcéru potom, ako sa im podarilo poraziť zlú čarodejnicu Walpurgiu.“

Arnulf si vzdychol. Ten drobec mal v sebe toľko energie, nechcel spať. Tak sa nespokojne pustil do rozprávania. „Tá čarodejnica bola naozaj silná. Silnejšej na svete niet. Vedela meniť svoje podoby ako špinavé ponožky. Ale keď sme ju predviedli pred Kráľovú radu, bola úplne maličká, a to v klietke, ktorú som niesol v ruke.“

Lory sa zasmiala. „Keď to počuli šľachtici z Wertheimu, nepáčilo sa im, že kráľ začal prenasledovať trpaslíkov úplne neprávom.“ Doplnila ho, pretože ten príbeh poznala naspamäť.

„To teda nie. Spoločne sme ho zvrhli a na troskách starého kráľovstva sa zrodilo celkom nové. Vznikla naša Krajina Orlov, miesto, kde je vítaní každý tvor.“ Arnulf sa pyšne pozrel na svoju dcéru.

Lory si vzdychla. „Mama mi hovorila, že keď lordi zistili, že sa viete meniť na vlkov, chceli, aby sa jeden z vás stal kráľom.“

Arnulf prikývol. „Moji vlčí kamaráti súhlasili, chceli, aby som to bol ja. Po mojom boku mala stáť tvoja mama ako ten najmúdrejší poradca.“

Lory sa zamračila. „Prečo si to teda odmietol.“

Arnulf si vzdychol, ale cítil, že to bolo to najlepšie rozhodnutie na svete. „Už raz som pochybil. Odsúdil som trpaslíkov neprávom, a preto si myslím, že nie som ten správny človek pre takú vznešenú úlohu. Navrhol som, aby to bol trpaslík. Sú to múdre stvorenia, ktoré dokázali prečkať to hrozné prenasledovanie. Sú vzdelaní a možno menší ako my, ale múdrejší.“

Lory prikývla. „A tak si sa stal hlavným generálom v kráľovej armáde a moja mama je prvý radca kráľa trpaslíka.“

Arnulf si priložil ukazovák k perám. Bolo to jasné gesto. „Nehovoríme o tom, že náš kráľ je trpaslík. Ich tajomstvá by chcel ukradnúť nejeden človek alebo čarodejník podobný Walpurgii. Preto sa snažíme pred ostatnými kráľovstvami tváriť tak, akoby našim kráľom bol človek.“

Lory sa zatvárila dôležito. „Neboj sa, nikomu to nepoviem.“

O chvíľu sa dvere do miestnosti rozleteli a stála v nich Irim. Oboch naraz objala. „Mám dobré správy, zajtra k nám príde na obed Tren so svojím synom. Môžete sa spolu ísť hrať do lesa.“ Rozstrapatila svojej dcére vlasy a nežne sa pozrela na Arnulfa.

Ten ju pobozkal na pery. „Chýbala si mi. Mám čo robiť, aby som dobehol tieto štyri laby.“ Ukázal na Lory.

„Je celá po svojom otcovi.“