Irim sa dívala na Walpurgiu, mala i naďalej podobu vlka, ale uvedomovala si, že je načase odhaliť svoje tajomstvo. Čarodejnica si chystala sérum, keď sa pred ňou zhmotnila Irim. Mala v očiach niečo drzé a hnev, ktorý sa jednoducho nedal skryť. Walpurgia rýchlo pochopila, ktorá bije. Iba sa zasmiala. „Ach, dievča, nemienim prísť o tvoje schopnosti. Nemysli si, že sa ti niečo podarí. Radšej ťa napchám do jednej z klietok a budem sa na teba každý večer dívať, akoby si mi mala po druhýkrát zmiznúť.“

Irim sa snažila z posledných síl upokojiť. Teraz sa nesmela nechať len tak vytočiť. Potrebovala zachovať pokoj. „To ty za všetko môžeš. Viem, že si Artúrio, že si podpálila domy našich rodičov a že podoba vlka nie je žiadna stará kliatba. Je to sérum, ktoré si vymyslela! Skončíš pred súdom.“

Walpurgia nedokázala zadržať smiech. „Pred akým súdom? Moja drahá, si taká naivná. Som kráľova pravá ruka. Ten nezvolá žiaden súd!“ Nemienila s ňou ďalej diskutovať. Pokrútila ľavým zápästím a stolička poslušne prišla až k Irim. Bola taká rýchla, že sa Irim podlomili nohy a ani nevedela ako a už na nej sedela.

Chlapci počuli, čo sa deje. Dvere boli zamknuté, no netrvalo im dlho, kým ich vylomili. Malý moment prekvapenia vyviedol čarodejnicu z mieri a Irim sa podarilo chytiť jej obe zápästia. „Ponáhľajte sa. Stačí, aby čo i len trochu pohla rukou a veci začnú ožívať! Poslúchajú jej pokyny!“ Tren dobehol až k Walpurgii a snažil sa Irim pomôcť. Uvedomil si, že stačili slabé pokyny a všetko zrazu začalo po miestnosti lietať. Knihy narážali bláznivou rýchlosťou do vlkov, no tí sa v okamihu vrhli na čarodejnicu a všetci ju jednotne držali.

Arnulf si uvedomil, že to nevydržia donekonečna. „Čo teraz, dočerta?“

Overam doniesol lano a spoločne ju poviazali, no i napriek tomu sa vrtela a veci lietali vzduchom. „Čo sú toto za kúzla?“ Nahnevane sa spýtala Irim. Nečakala odpoveď, avšak z tajnej skrýše sa ozval piskľavý hlások.

„Mám jeden nápad.“ Povedala drobná víla s pristrihnutými krídlami, ktorá sedela za mrežami klietky. „Mali by ste jej dať vypiť sérum, ktoré ju zbaví jej magickej sily, tá striga to kedysi vyskúšala na mne.“

„Zavri si ústa, ty malá potvora!“ Čertila sa Walpurgia, vtedy si Irim uvedomila, že sú určite na tej správnej ceste. Podišla ku klietke a vyslobodila vílu.

Drobné stvorenie priletelo k polici a postavilo sa vedľa fľaštičky, ktorá bola taká veľká ako víla. „Toto na mňa vyskúšala, hneď potom som stratila všetky moje schopnosti.“

Irim sa pokojne usmiala. „Drahá Walpurgia, je na čase, aby sa naše role vymenili.“

„Neopováž sa!!!“ Bola plná hnevu a zúrivosti. Jej poviazané zápästia spustili celú vlnu pohybov. Všetko naokolo lietalo a narážalo do vlkov. To však Walpurgiu nedokázalo zachrániť. Arnulf jej nasilu otvoril ústa a tri kvapky zvláštneho séra spôsobili, že sa všetko nábytok v miestnosti náhle upokojil. Čarovná moc bola fuč.

Striga na chvíľu úplne stratila hlas, akoby nedokázala uveriť vlastným očiam. Ešte nedávno debatovali s kráľom, bola si istá, že sa dostane k trpaslíkom a prinúti ich, aby ju naučili všetky svoje triky. Stačil jeden večer a všetko bolo preč. „Za toto mi zaplatíte, kráľ vás odsúdi na smrť.“ Irim ju nepočúvala.

S Trenom sa spoločne pustili do vyslobodzovania tých záhadných tvorov. Chlapec s kamenným pancierom ešte neprišiel na rad, keď sa spokojne usmial. „Mali by ste ju donútiť povedať pravdu pred všetkými obyvateľmi Wertheimu. Nemôže jej to len tak prejsť.“

Tren sa zasmial. „Tú nedonúti ani mučenie. Nevyzerá ako ľahký oriešok. Určite všetko poprie.“

Chlapec sa však nevzdával. „Sú aj iné prostriedky. Jeden z nich vyskúšala na nás všetkých. Vezmite si fialovú fľaštičku. Je to sérum, ktoré jej rozviaže jazyk, nebude vedieť klamať.“

Walpurgia od hnevu zatínala svoje dlhé nechty do poviazaných zápästí. “Ihneď prestaň tárať!“

Chlapec sa jej však už viac nebál. „To nikdy.“

Irim sa ho chystala práve vyslobodiť, vďačná za pomoc s ďalším sérom, sa k nemu otočila s úsmevom na perách. „Veľmi si nám pomohol.“

Otvorila mu dvierka. Nemala od nich kľúč a tak ich svojou silou jednoducho vylomila. „Poď von, drobec.“

Chlapec sa zasmial. „Mala by si mi uhnúť. Keď odtiaľto vyskočím, ver mi, budú sa diať veľké veci.“ Irim ho poslúchla. Chlapec opatrne vystrčil jednu nohu, potom nasledovala druhá a zrazu sa jeho drobná postava celkom zmenila. Narástol do výšky, ale aj šírky. Bol väčší ako ktorýkoľvek z vlkov, ledva sa zmestil do komory, musel sa trochu prikrčiť.

„Čo sú toto za kúzla?“ Spýtala sa neveriacky Irim.

„To tá klietka. Toto je moja normálna veľkosť, ale Walpurgia na mňa nemala toľko miesta, a tak vyrobila špeciálnu klietku, ktorá ma zmenšila.“

Irim neverila vlastným ušiam. Žila po boku tejto ženy toľko rokov, zverila sa jej so všetkými svojimi tajomstvami a ona po večeroch mučila tieto zázračné tvory. Mala chuť sa jej oplatiť rovnakou kartou.

„Mám ďalší skvelý nápad, chlapci.“ Povedala Irim a všetci sa na ňu pozreli. „Myslím si, že by sme mali ísť spoločne do Válerie a ozrejmiť, kto je v tomto kráľovstve skutočnou hrozbou. Naša drahá Walpurgia sa prizná a aby sme si pomohli s jej prenosom, použijeme túto klietku.“

Walpurgia vrieskala z plných pľúc. Avšak Arnulf ju už nepočúval. Vzal klietku a napchal jej pravú nohu s veľkou námahou cez dvierka. To stačilo, aby sa zmenšila a bola v nej celá. „Tie jej kúzla majú zopár výhod.“ Zavtipkoval Arnulf.