Na ďalšie ráno sa Arnulf pobral do kuchyne s očakávaním. Pevne veril, že Irim tam bude stáť ako to večne tvrdohlavé dievča, ktoré sa na neho zaškľabí a udrie ho po pleci. No jeho sen sa nenaplnil, našiel tam ryšavú vlčicu, ktorá zavila, keď vstúpil do miestnosti. Pozrel sa na ňu a pohladil ju po zamatovej srsti. „Si hladná, dievča?“

Irim zaštekala. Arnulf sa jej chystal pripraviť nejaké raňajky, keď ho vyrušil Tren. Potichu ho pozdravil, a potom sa takmer sklamane usmial. „Vadí ti, že Irim sa sále nepremenila?“

„Nebudem ti klamať, dúfal som, že do rána bude opäť človekom. Som naivný hlupák, možno sa nepremení nikdy. Mám pocit, že je to len a len moja vina. Toľko sme sa doťahovali. Od nášho prvého stretnutia som sa správal namyslene a hlúpo. Škoda, že niektoré veci sa už nedajú vrátiť späť.“ Arnulf sklamane zvesil svoju tvár. Neboli žiadne slová, ktoré by odčinili jeho správanie a on si to plne uvedomoval.

„Keby si mal vo svojich rukách možnosť Irim premeniť opäť na človeka, urobil by si to?“ Tren sa na Arnulfa pozrel akosi zlomyseľne a za chrbtom si už pomaličky žmolil povraz.

„Čo sú to za hlúpe otázky, samozrejme, že by som to urobil. Je to moje najväčšie prianie.“

Tren sa zaškľabil. „Je mi potešením splniť ti tvoje prianie. Pozri sa.“

Arnulf sa otočil k Irim a už tam nestála ryšavá vlčica, ale dievča s prenikavými očami a mierne strapatými vlasmi. Arnulf neveril vlastným očiam. V tvári sa mu zračilo toľko emócií, že sa to nedalo popísať. Presne na tento moment čakal Tren. Vrhol sa na Arnulfa zozadu a v rýchlosti mu zviazal ruky. Arnulf by sa mu bol poľahky vytrhol, ale držala ho Irim, ktorá mu v okamihu napchala handru do úst a previazala mu ich šatkou. Takto nemohol kričať.

Irim sa na Arnulfa usmiala. „Možno to vyzerá zvláštne, ale ver mi, robíme to len a len pre tvoje dobro.“

Celá pevnosť plná vlkov ešte takto skoro ráno spala. Irim a Tren mali šťastie, aspoň jeden plán sa im podarilo splniť do bodky. Zviazaného Arnulfa priniesli do Trenovej izby, posadili ho na stoličku vedľa kozubu, a potom sa Tren pozrel na Irim. „Kto z nás začne?“

„To je vlastne jedno. Nejako pochybujem o tom, že sa nám podarí presvedčiť tú jeho tvrdohlavú hlavu.“ Irim sa uškrnula. Po tom, ako jej tento vlk vyznal city, sa pre ňu všetko zmenilo. Vždy mala pocit, že je pri ňom celkom zmätená, ale teraz to zrazu malo svoj zmysel. No koniec-koncov za to všetko, za jeho povýšené správanie a nekonečné doťahovanie, ho mala chuť aspoň trošku potrápiť.

Tren sa zasmial. „Je tvrdohlavý, to uznávam. Jeho hlava mu stále patrí, ale srdce určite nie. Možno by si, ako jeho nová majiteľka, mohla zneužiť svoje právomoci a presvedčiť ho o našej pravde.“

Tren nečakal, že po týchto slovách bude nasledovať úder. Od Irim to teda skutočne bolelo. Teraz si uvedomil, že téma lásky je pre Irim rovnako citlivá ako pre Arnulfa. Radšej sa bude tváriť, že o ničom nevie. „Tak ako to teda urobíme?“ Opýtal sa celkom vážne.

„Začni a ja sa pridám.“ Vzdychla si Irim.

A tak sa Tren pustil do vysvetľovania. Videl Arnulfov nahnevaný pohľad, ktorý celkom zmäkol, keď mu Irim ukázala pergamen s menami ich rodičov. Vzdychla si: „Rozumieš tomu, Arnulf? Naši otcovia si trpaslíkov vážili a nehlasovali za ich vyhnanstvo. To preto sa kráľ rozhodol, že ich potrestá. Chcel trpaslíkov vyhnať stoj, čo stoj a naši otcovia by mu v tom bránili. To on podpísal ich rozsudok. Už nám veríš?“

Arnulf sa cítil spočiatku oklamane. Tren sa zveril Irim a nie jemu, avšak na druhej strane ho chápal, takto to bolo predsa len lepšie. Irim nebola natoľko horkokrvná, vedela zachovať tajomstvo a s chladnou hlavou vo Válerii hľadala dôkazy. On by sa na jej mieste rozbehol priamo za Karaxom a vykričal by mu celú pravdu priamo do očí. Vrieskal by, až by sa celá pevnosť otriasala. Bol si istý, že by sa k nemu pridali aj ostatní, ale to by im nepomohlo. Uväznili by Karaxa, ale nemali by jasné dôkazy proti kráľovi. Na oboch sa pozrel napoly sklamane, napoly spokojne. Potom prikývol, napriek všetkému im veril.

Tren mu sňal šatku z úst a čakal na Arnulfovu reakciu. „Prepáč, kamarát, ale museli sme ťa zviazať, aby si nás počúval.“

„Chápem.“ Odpovedal Arnulf so zastretým hlasom. „Čo chcete, aby som urobil. Určite už máte nejaký plán.“

Irim sa začala hrýzť do spodnej pery. „Chceme, aby si presvedčil celú svorku, kým sa nevráti Karax. Musia byť na našej strane. Keby sme začali hovoriť ja a Tren, niektorí by nám uverili, no niektorí by mali naďalej pochybnosti. Ale ak im to povieš ty, bude to celkom iné. Ty si predsa ich vodca.“

„To som. Vymysleli ste si to dokonale.“ Tren cítil, že je Arnulf sklamaný, že ho nezahrnuli do svojho plánu oveľa skôr. Na druhej strane, ak by mu verili a povedali mu pravdu, neodhalil by tajné mesto trpaslíkov pod Valériu. Možno predsa len urobili zopár chýb, avšak teraz  bolo zbytočné robiť si výčitky, museli zasiahnuť včas a všetko napraviť. Premýšľal, ako si udobriť Arnulfa a vtedy mu v hlave skrsol ďalší skvelý nápad. Arnulf bol predsa zaľúbený do Irim, mala by to všetko pekne vyriešiť sama. Jej dokáže odpustiť poľahky.

Tren sa na oboch usmial. „Myslím si, že si máte čo povedať aj bezo mňa. Tak...“ Potom spokojne odkráčal z izby. Počul, ako sa Irim zlostila. „Tren, okamžite sa vráť!“ Aj tak s úsmevom na perách kráčal chodbou preč.

Irim sa zdalo, že teplota v miestnosti klesla aspoň o niekoľko stupňov. Arnulf sa nehneval len zato, že ho nezahrnuli do svojho spoločného plánu, určite to v ňom vrelo aj preto, že si pred ňou vylial srdce, keď si myslel, že zdivela.

„To, čo si mi povedal, keď som mala podobu vlka...“

Arnulf sa na Irim chladne zadíval. Bolo vidno, že sa poriadne hneval. „Nato môžeš zabudnúť, mal som slabú chvíľku.“

„Fajn.“ Povedala Irim, cítila sa urazene. Mala chuť odkráčať z miestnosti a nechať tam poviazaného Arnulfa samého, ale potom si uvedomila, že teraz by mala konečne aspoň raz ustúpiť ona.

„Si taký tvrdohlavý a namyslený!“ Zaťala zuby.

„Ty si rovnaká. V ničom mi to nikdy neuľahčuješ. Chceš mi dokázať, že si o toľko lepšia ako ja, a to napriek tomu, že ja som vodca svorky. A vieš čo? Si vo všetkom lepšia. Ako jediná si sa dokázala spojiť s vlčou podstatou, ako jediná si od začiatku chránila trpaslíkov a tvrdila si, že nevypálili domy našich rodičov. To ty by si mala byť naším vodcom...“ Vzdychol si, cítil sa neuveriteľne zbytočne.

Irim sa pozrela do jeho očí a zbadala v nich sklamanie. To bola tá správna chvíľa na uzmierenie. Vystrúhala nespokojnú grimasu, pretože takéto veci jej jednoducho nešli. Bola pekná ako jej matka, avšak tvrdohlavosť zdedila po otcovi. Nikdy si nebola istá tým, či to bola tá správna kombinácia pre jemnú dámu. Našťastie sa nestala pravou šľachtičnou, ale vlkom, ktorého len tak niečo nezlomilo. Snažila sa poskladať svoje city dokopy a zistiť, čo jej vlastne hovoria.

Arnulfove vyznanie ju obmäkčilo. Pozrela sa do jeho smutných očí a v duchu sa usmiala. Sadla si na jeho kolená a prihovorila sa mu. „Myslím si, že sme rovnakí, a to nie je dobré znamenie. V niečom vynikáš ty a v niečom zase ja. Avšak obaja vieme, že svorka nemôže mať dvoch vodcov.“

„Možno...“ Arnulf sa snažil nájsť riešenie, ale Irim mu skočila do reči.

„Možno nie sme len rovnako silní, ale aj slabí. Možno by sme sa mali poučiť z našich chýb spoločne.“ Irim sa pozrela na Arnulfa a zrazu jej všetko dávalo zmysel, už nebola zmätená. Mala tohto blázna rada od prvého okamihu v klietke. Ukradol jej srdce bez toho, aby si to dokázala priznať. Usmiala sa a pobozkala ho.

Arnulf bol po dlhom čase spokojný. „Na tie tvoje nedostatky sme konečne dvaja.“

„Hej, sú to aj tvoje nedostatky!“ Zagánila naoko nespokojne.