Odkedy Tren stretol vojaka s popálenou tvárou, prešlo niekoľko týždňov. Avšak pre Trena to bola i napriek tomu veľmi živá spomienka, akoby odvtedy ubehlo iba pár hodín. Cítil vojakov unavený pohľad na svojich pleciach. Spočiatku sa cítil stratene a netušil s kým mal riešiť toto obrovské tajomstvo, ktoré mu vojak zveril omylom. Potom však dostal ten najlepší nápad. Irim predsa celý ten čas obhajovala trpaslíkov pred ostatnými vlkmi. Mnohí sa z nej preto smiali, vraj bola naivná. Tren si však bol istý, že mala ako jediná pravdu.

Počkal, kým Irim skončila tréning s Arnulfom a šiel za ňou. Jej líca boli pofŕkané blatom a v očiach sa jej leskol hnev, určite sa zase s Arnulfom pochytili. „Irim, nechcem ťa vyrušovať, ale mala by si čas? Chcel by som vyskúšať zopár trikov a ostatní chlapci mi už nestačia. Začínam pociťovať zvláštne brnenie v prstoch, možno sa dokážem prepojiť so svojou vlčou podstatou rovnako ako ty.“

Irim zdvihla obočie, bola unavená a nemala chuť na ďalšiu pomoc. „Možno zajtra, už sa mi nechce...“ Nestihla si poriadne vymyslieť výhovorku, pretože Tren jej skočil do reči.

„Zajtra už môže byť neskoro. Čas je náš najväčší nepriateľ.“

Tieto záhadné slová sa Irim vonkoncom nepáčili. Ak mal nejaký problém, mal by to rovno vyklopiť. Cítila sa v tejto svorke ako nejaká samaritánka. Bola si istá, že keby to bolo opačne a prosila by o pomoc ona, nikto by jej nepomohol.

Potom vykrivila ústa do úškľabku. „Máš päť minút, tak sa predveď.“

Bola pripravená s Trenom cvičiť, ale ten iba pokrútil hlavou a stíšil hlas. „Tu nie, poďme na lúku.“

„Nebudem sa trepať niekde na lúku, aby som sa uistila, že to nedokážeš. Myslím si, že nám bude stačiť nádvorie.“ Tren sa však rozhodol konať, nedal na jej slová a premenil sa v okamihu na vlka. Potom bežal do lesa a odtiaľ na lúku, nemýlil sa, akosi to Irim vyprovokovalo a nasledovala ho.

Premenil sa v rýchlosti na človeka a Irim na neho zagánila. „Tak sa predveď, keď si ma dotiahol až sem.“

Tren stíšil hlas tak, ako sa len dalo. Naklonil sa k Irim a rozhodol sa jej vylíčiť všetky špinavosti pekne dopodrobna. „Našich rodičov nezabili trpaslíci, mal v tom prsty kráľ.“ Opísal jej rozhovor s mužom v krčme a zbadal na Iriminých lícach slzy. Utrela si ich opakom ruky, a potom sa sklamane posadila do trávi.

„Kráľovi nestačilo, že nám ublížil, ale ešte aj toto? To on z nás urobil tieto tvory, však? Nie je žiadna kliatba...“ Irim sa sklamane zadívala na Trena.

„Ten chlapík o našich schopnostiach nemal ani potuchy a nie som taký hlúpy, aby som mu niečo z toho prezradil. Mám vlastnú teóriu. Myslím si, že na nás vyskúšali nejaké sérum, vďaka ktorému sa z nás stalo toto a celé to bude mať pod palcom Karax. To on sa o nás stará a dohliada na tréning. Musel vedieť, čo sa stalo a čo z nás má byť.“

„Zaslepuje nás nenávisť, ktorú nám vštepovali od detstva. Naše zmýšľanie s nadprirodzenými schopnosťami z nás urobí dokonalú zbraň.“ Irim si ustarostene pretrela oči.

„Budeme zbraň proti trpaslíkom, ktorí za nič nemôžu. Našim rodičom už nepomôžeme, ale je na nás, aby sme očistili trpaslíkov.“

Irim prikývla. „Vidím, že si nad tým už premýšľal. Máš nejaký nápad?“

Tren si sadol k Irim na trávu. „Potrebujeme získať dôkazy. Nejaký opitý vojak nám nestačí. Keď v rukách budeme mať to, čo potrebujeme, poľahky presvedčíme celú našu svorku a spoločne sa postavíme proti kráľovi. Avšak ak budeme trčať v pevnosti spoločne s Karaxom, k ničomu sa nedostaneme.“

Irim vedela, kam tým Tren smeroval. „Karax nás tu drží pekne ďaleko od všetkých ľudí. Stále hovorí, že môžeme byť nebezpeční, ale čo ak je to presne naopak? Čo ak je pre nás nebezpečné okolie, pretože niekde tam vonku je ukrytá pravda. Mali by sme začať hľadať vo Valérii.“

Tren si sklamane odkašľal. „Nebude to také ľahké, Irim. Ak obaja iba tak zmizneme, Karax bude vedieť, o čo ide. Musíme byť chytrejší. Ver mi.“

Irim sa v hlave zrodil nápad. „Nemôžem ďalej učiť Arnulfa ovládať jeho vlčiu podstatu. Ak v tomu budem pokračovať, mohli by to ovládnuť aj ostatní a s takouto silou sa neradno zahráva. Ak by nám neuverili, boli by prisilní, a v tých nesprávnych rukách, by sa vďaka nim diali hrozné veci.“

Tren si uvedomil, že v tomto sa Irim nemýlila. Ale ako to vymyslieť tak, aby to nebolo nápadné? „Musíš prestať s výcvikom, ale neviem ako...“

„Ja áno. Môžem predstierať, že to prepojenie nezvládam a ujdem do lesa ako vlk. Všetci si budú myslieť, že som zdivela. Karax ma bude hľadať v okolitých lesoch, ale pochybujem, že by šiel prečesávať Valériu. Dôjdem až do hlavného mesta a niečo nájdem. Tvojou úlohou bude udržať vlkov v pevnosti. Musíš upokojovať situáciu. Rob to nenápadne, aby nemal Karax o našom pláne ani potuchy.“

Trenovi sa nepáčilo, že ho Irim takto odsunula, ale musel si priznať, že mala pravdu. Bolo oveľa nenápadnejšie, keď sa vytratí ona. Dávalo to logiku. „Dúfam, že to zvládnem.“

Irim prikývla, verila v Trenove schopnosti. „Musíme zložiť prísahu. Keď sa môj otec rozhodol urobiť niečo veľké, vždy skladal prísahu, aby svoje slovo dodržal.“

„Pretože prísaha je posvätná a bude nás viazať až do našej smrti.“ Tren poznal význam prísahy. Takto ho to učil jeho otec, a potom všetkom, čo sa stalo, cítil, že to dlhoval nielen jemu, ale napokon aj celému kráľovstvu.

Položil svoju dlaň na tú Iriminu a zašepkal. „Prisahám, že ťa nesklamem.“

„Prisahám.“

Dnes však Irim stála v Trenovej izbe a v očiach mala hromy-blesky. „Mal si jedinú úlohu. Prídem naspäť a zistím, že Arnulf odhalil trpaslíkov, čo sa to, dopekla, stalo!“

Tren nevedel, kde začať. Vysvetlil jej, ako sa mu podarilo získať vychádzky. „Nemohol som tu ostať so založenými rukami. Dúfal som, že sa dostanem do kráľovského archívu a nájdem nejakú stopu... No namiesto toho objavil Arnulf tajné mesto plné trpaslíkov.“

Vysvetlil jej, že sa schyľuje k vojne a sklamane sa posadil na svoju posteľ. „Viem, že som prisahal, no dúfal som, že takto pomôžem. Ani v tom najhoršom sne mi nenapadlo, že sa to takto vyvinie. Je mi to skutočne ľúto, Irim.“

Irim dobre vedela, že na zlosť bude dosť času aj neskôr. Museli rýchlo konať. „Bola som vo Válerii až príliš dlho. Zdržalo ma hľadanie Artúria. Chcela som začať tam, keďže to bol veliteľ, ktorý stál za vypálením našich domovov. Avšak akoby sa pod ním zľahla zem. Po tomto útoku o ňom nie je v archíve žiadna zmienka. Nerozumiem tomu, no možno mu kráľ vyplatil nejakú peknú sumu, aby navždy zmizol. Musím uznať, že v tom je dokonalý, akoby ani nikdy neexistoval. Rozhodla som sa pohľadať o ňom  nejaké správy z obdobia pred vypálením našich domovov. Myslela som si, že je to ďalšia slepá stopa. No nejako som dúfala, že medzi ním a našimi rodičmi nájdem nejaké spojenie.“

„Podarilo sa?“ Tren bol nedočkavý.

„Teraz sa podrž. Mala som pocit, že Artúrio je skutočne záhadná bytosť, bol vyhlásený za veliteľa Tajného vojska na zasadnutí Kráľovej rady. Vojsko malo zasiahnuť v prípade vzbury v kráľovstve. Na takú dôležitú pozíciu sa obyčajný človek nedostane zo dňa na deň. Ale v prípade nášho Artúria je všetko možné. Nemal za sebou žiadne veľké činy, nič... no napriek tomu ho vymenovali za veliteľa.“

Tren si nebol istý, či ich toto niekam dovedie. „Zdá sa mi, že sa v tom strácame a ničomu poriadne nerozumieme.“

„Tiež som si to myslela, ale potom... Vieš, kto ho vymenoval?“

Tren iba hádal. „Že by kráľ?“

Irim sa sklamane usmiala. „Našla som spisy z Kráľovej rady. V ten deň sa prejednávalo viacero vecí, až poslednou bola funkcia neznámeho Artúria, ktorého odporučil samotný kráľ. Na jeho návrh prikývlo mnoho rytierov a medzi nimi aj naši rodičia.“

Tren si skryl tvár v dlaniach, Irim sa zdalo, že si vzlykol. „To oni mu dali tú moc... Nemali ani len potuchy.“

„To však nie je všetko. Myslím si, že spúšťač sa nachádzal niekde inde. Naši rodičia sa stali tŕňom v oku samotného kráľa. Pozri sa na toto.“

Irim vytiahla pergamen a Tren ho začal pozorne čítať. Bolo to hlasovanie za vyhostenie trpaslíkov z Wertheimu. Irim sa pustila do vysvetľovania. „Dva dni pred vymenovaním Artúria sa hlasovalo o tomto. Naši otcovia boli proti vyhnanstvu... To preto sa ich kráľ rozhodol zbaviť.“

Tren neveril vlastným očiam, mal v rukách dôkaz a aj motív.