Tren mal pocit, že sa ocitol v nejakej nočnej more. Odkedy stretol vojaka v krčme, všetko šlo dolu vodou. Zistil pravdu, ktorú však nemal ako dokázať. A namiesto toho, aby v hlavnom meste našiel veliteľa vojakov, Artúria, tam odhalil samotných trpaslíkov. Arnulf to ihneď pobežal povedať Karaxovi. Iné od neho samozrejme ani nečakal. Našťastie Karax mal toľko rozumu v hlave, že na tie úbohé stvorenia nechcel zaútočiť hneď. Chystal si plán, ktorý mal dôkladne prebrať s kráľom.

Tren sa v ten deň postavil na nádvorie a hovoril si, že vlkom povie, čo všetko sa dozvedel pri jednom z jeho nočných výletov. Ak mu nikto z nich nebude ochotní uveriť, možno skončí ako blázon alebo zradca, ale nenechá sa takto vmanipulovať do ďalšej nezmyselnej vojny. Bude chrániť trpaslíkov vlastným telom. Stál tam celkom zúfalý a premýšľal nad ďalším krokom, keď ho po pleci potľapkal Arnulf. „Si v poriadku, braček? Zdáš sa mi byť akýsi nesvoj. Odkedy sme odhalili to tajné mesto, takmer nerozprávaš.“

Arnulf túto zmenu správania pripisoval náhlej radosti. Ale keď si teraz Trena pozrel v lepšom svetle, zdalo sa mu, že s ním niečo jednoducho nebolo v poriadku. Mal kruhy pod očami a vyzeral strašne vyčerpane. „Ja...“ To bolo jediné načo sa Tren zmohol. Nedokázal hovoriť, iba sklopil zrak a nenápadne sa hral s kamienkom, ktorý ležal na nádvorí.

Arnulf chcel pokračovať a zistiť viac, no v tom zbadal nejaký tieň. Takmer mu vypadli oči. Spoza stromov sa vynorila ryšavá postava vlka. To musela byť Irim. Nechal teda Trena Trenom a bežal Irim naproti. Nachvíľu sa zľakol, čo ak by ju vystrašil? Preto spomalil a opatrne sa k nej priblížil. Vycerila na neho svoje tesáky, poriadne sa zazúrila. Pôsobila podráždene a Arnulf hneď pochopil, že to stále nie je Irim. Tren sa k obom opatrne priblížil. Pozrel sa na Irim a vzdychol si. „Neboj sa nás.“ Zašepkal. Nechal jej oňuchať svoju ruku a Irim sa potom konečne upokojila. Unavene zakňučala a ľahla si na zem. Bola špinavá a na niektorých miestach jej chýbala srsť. „Chuderka malá.“ Zašepkal Arnulf.

Arnulf by ju najradšej hneď odviedol za Karaxom, aby im nejako pomohol premeniť ju, ale ich učiteľ nebol po ruke. Šiel do Valérie, aby s kráľom prebral plán útoku.

Tren si kľakol a hladkal Irim po jej špinavom kožuchu. Irim vyzerala zrazu spokojne. Konečne sa postavila a nasledovala ich na hrad. Keď pred ňu Tren postavil misku s vodou, pila tak rýchlo, akoby nemala žiadne dno.

„Tren, bude ti vadiť, keby som sa s ňou porozprával osamote?“

Tren pochybovačne zdvihol obočie. „Nemyslím si, že to má zmysel. Stále sa nevie spojiť so svojou ľudskou podstatou. Určite ti nebude rozumieť. Možno bude lepšie, ak si oddýchne a načerpá sily.“ Snažil sa Arnulfa od Irim oddeliť, ale Arnulf si nedal povedať.

„Cítim, že toto je cesta, vďaka ktorej sa Irim premení. Dlhujem jej zopár slov.“

Tren chcel ďalej protestovať, ale proti tvrdohlavému Arnulfovi nemal najmenšiu šancu. Napokon teda prikývol a šiel preč. Skľúčene sa obzrel za Irim, ale vedel, že nemal na výber. Arnulf ju pohladil, a potom sa na ňu smutne zadíval. „Je to všetko moja vina. Som taký hlupák. To kvôli mne si sa toľko preťažovala a napokon sa stalo toto.“ Kľakol si k nej a nesmelo ju objal. Bol rád, že ho nepohrýzla. Pozrel sa jej do očí, ale nevidel v nich žiadnu emóciu. Boli úplne prázdne. Tým sa uistil, že mu nerozumie ani slovko.

Rozhodol sa, že si pred ňou vyleje svoje srdce. „Viem, že som sa správal ako úplný hlupák. To naše večné doťahovanie sa a tie nekonečné bitky... Urazila si ma, keď si vyliezla na skalu rýchlejšie ako ja. Priznávam, že som ťa v tej chvíli príšerne neznášal, ponížila si ma pred celou svorkou. Bolo to od teba otrasné...“

Irim si iba zívla a ľahla si na zem. Arnulf pokračoval. „No napriek tomu som mal byť iný. Nesprával som sa k tebe so cťou. Hanbím sa zato a neviem, ako pokračovať. Je to všetko také ťažké, možno sa k tomu dokážem odhodlať iba preto, že mi nerozumieš... Inak by som to asi nedokázal.“

Arnulf sa ešte raz pozrel na Irim, uistil sa, že mu nerozumie a usmial sa. „Zaľúbil som sa do teba. To preto som bol taký nesvoj a možno dokonca blázon.“

Irim nejavila najmenšie známky pozornosti. Dívala sa na svoje laby, a potom si jednu znudene začala oblizovať. Arnulf si uvedomil, že to nemalo zmysel. Zvesil hlavu a pohladil Irim po srsti. „Keby si vedela, čo všetko sa stalo, odkedy si odišla. Takéto zmeny nečakal nikto z nás. Karax nám dovolil navštíviť Valériu. Obával sa, že sa nám stane to isté, čo tebe. Bol som tam iba raz, ale malo to veľký význam. Odhalil som tajný úkryt trpaslíkov!“

Arnulf pokračoval, povedal Irim o plánovanej vojne a aj o Karaxovi, ktorý všetko riešil s kráľom. Vlčica sa na neho ani raz nepozrela, iba sa znudene dívala na podlahu, a v tejto činnosti pokračovala aj keď za ňou prišli ostatní chlapci.

Keď sa zotmelo a všetci sa pobrali spať, Irim smela ostať v teplej kuchyni. Miešali sa tam príjemné vône jedla, ale ona na žiadne z nich nemala chuť. Potichu sa vytratila z izby a jej laby smerovali k Trenovi. Keď do dverí ťukla hlavou, zdalo sa, že ju čakal. Potichu ich otvoril a Irim vošla dnu. Keď dvere zavrel, rýchlo sa premenila na človeka.

Nahnevane sa pohrýzla do spodnej pery a pustila sa do Trena. Bol to síce iba šepot, ale Tren cítil krik a samé výčitky. „Nechám ťa samého iba chvíľku, dám ti jedinú úlohu, aby si vlkov zdržal a keď sa vrátim, stane sa toto? Arnulf odhalil tajný úkryt trpaslíkov a chystá sa skutočná vojna?“

„Viem, akú som mal úlohu a možno sa zdá, že bola jednoduchá, no nie je to pravda. Poznáš Arnulfa. Je neuveriteľne tvrdohlavý...“