Dárius mal od detstva zvláštnu schopnosť. Keď rukou pohladil miesto, ktorého sa dotkla magická sila, jednoducho to cítil. Jeho dlane boli ako živý kompas. V končekoch prstov zacítil slabé vibrácie, a hneď vedel, ktorým smerom sa má pobrať. Jeho nohy ho tam zaviedli aj samé.

            Bol to drobný mužíček s krátkou briadkou, ktorý vysnoril už mnoho záhad. Svoju prvú čarodejnicu ulovil v javorovom lese. Dodnes si spomínal na jej vráskavé ruky, ktoré sa ho snažili polapiť, avšak on si vždy našiel svoju metódu, ako sa tým stvoreniam ubránil.

            Keď prišiel do tejto malebnej dedinky a zhlboka sa nadýchol, hneď cítil vo vzduchu akési magické vibrácie. Ovzdušie nimi bolo priam presýtené. Tá potvora musela kúzliť mnohokrát.

            Za celé roky svojej práce nič také výrazné necítil. Na chvíľu začal premýšľať, či na tú čarodejnicu vôbec bude stačiť. Ale potom sa iba sám pre seba zasmial. „Bude to výzva, ale ja ju zdolám.“ Pred richtárom sa usmieval od ucha k uchu: „Doprajte mi čas, nech si môžem zmapovať celé územie.“

            Dárius cítil mágiu v každom jednom dome. Preto mu bolo jasné, že podľa domu nevypátra, kde sa čarodejnica ukrýva. Jeho nohy ho začali ťahať do lesa. Šiel úzkou poľnou cestou až k mohutným brezám. Jednej z nich sa dotkol a usmial sa. Nachádzal sa na tom správnom mieste.

Vtedy pochopil, že to miesto vzniklo zo starej mágie. Dávno pred tým, ako vôbec niekto založil malú dedinku. Tá mágia sa rozliehala po širokom okolí. Premýšľal nad tým, prečo si taká obrovská sila zvolila svoju čarodejnicu. Prečo on sám dokázal cítiť mágiu, ale nie ju ovládnuť. To mu nedávalo zmysel.

Striehol na tom mieste mnoho dní, kým spoznal čiernovlasú Lóru a zistil, akú podobu zvieraťa na seba dokáže vziať. Premôcť malú vranu pre neho nebude žiaden problém. Rozhodol sa, že ju zasiahne práve vtedy...

Lóra a Samuel premýšľali nad tým, ako vyriešiť problém s hladovaním v ich dedinke. Samuel chcel zájsť za mlynárom a porozprávať sa s ním o tom. „Čo keby sa jedlo nekradlo, ale každý týždeň sa prinieslo k richtárovi od každej bohatšej rodiny a richtár by jedlo potom spravodlivo porozdával?“

Lóra sa zasmiala. „Ty si ale naivný. Veď ten sa stará iba o vlastné brucho. Chudobným by nič nedal a všetko by skončilo skryté v jeho pivnici.“

Nech premýšľali, ako chceli, problém sa im nedarilo vyriešiť, až kým raz Samuel nemiesil cesto. Vtedy si uvedomil, že raz bude miesiť vlastné cesto a nie to otcove. Večer sa stretol s Lórou v brezovom lese a s nádejou v hlase jej povedal: „Čo keby som im rozdával vlastný chlieb? Dám im svoj, to už nebude krádež.“ Lóru zaplavilo zvláštne teplo. Nestihla Samuela poriadne vyobjímať, pretože v kroví započula hlasy. Ostražito sa zadívala ich smerom.

Lovec Dárius s ďalšími piatimi mužmi vyšli z krovia. „Práve v tejto chvíli ti začali ľudia v dedine chystať hranicu, ty hnusná bosorka.“

Samuel sa snažil Lóru chrániť vlastným telom. „Čo tu chcete, dajte nám pokoj!“ Nechápal, čo sa deje, ale nevyzeralo to vôbec dobre. Lóra neváhala a zmenila sa na desiatky vrán, ktoré sa rýchlo rozleteli po celom lese. Dárius s ostatnými mužmi vytiahli kuše a mierili na vrany. Mužíček nerátal s tým, že dievča sa vie zmeniť na viac vrán naraz. 

Vystrieľali zopár šípov, no nečakali, že to malo úspech. V tráve bolo zopár zasiahnutých vrán. Dvaja z mužov chytili Samuela, aby Lóre nemohol pomôcť a ďalší prehľadávali les. Už-už to chceli vzdať, keď zbadali Lóru. Mala svoju ľudskú podobu a od bolesti jej tiekli slzy. Šíp ju poranil priamo do ramena.

Samuel kričal, snažil sa im vytrhnúť, ale zbytočne. Lóre poviazali ruky, aby sa nemohla brániť. Dievča sa však o nič nepokúšalo, od bolesti ledva dokázalo stáť na nohách. Cesta do dediny sa zdala byť nekonečná, Samuelovi zapchali ústa starou handrou, pretože príliš kričal a Lóru na konci hnali, lebo už nevládala chodiť.

Uprostred dediny sa nachádzala postavená hranica. Samuel tomu neveril, o niečom takom mu hovorieval jeho starý otec, ale vždy si myslel, že sú to len rozprávky starého muža. Títo blázni sa rozhodli Lóru upáliť. Bol si istý, že sa jej zastanú dedinčania, ktorým nosila jedlo, no všetci mlčali. Báli sa.

Samuela museli držať ďalší traja chlapi, tak veľmi sa snažil vytrhnúť, kým Lóru uväzovali k hranici. V očiach mal slzy, keď zbadal malého Dáriusa, ako sa chystá hranicu podpáliť.

Ďalej sa už nevládal dívať a zavrel oči. V hlave si začal predstavovať, že je všetko inak. Jeho krásna Lóra nebola priviazaná k hranici, namiesto nej tam stála koza. Jeho dievča nemohlo byť tak kruto zranené, nemohlo... Nikto nesmel odhaliť, že je čarodejnica. Opakoval si to stále v hlave. Nikto nesmel...

Keď oči opäť otvoril, zdalo sa mu, že prišiel o rozum. Počul hurónsky smiech. Ruky mal voľné a žiadni chlapi ho už nedržali. Chcel sa rozbehnúť k Lóre, ale namiesto nej tam naozaj stála udivená koza, ktorá z plných pľúc mečala. Ľudia sa smiali. „Toto je tá čarodejnica, ktorá kradne? Veď je to obyčajná koza.“

Taký posmech Dárius za celý svoj život nezažil. Snažil sa nájsť nejaké slová, ale iba habkal: „Nechápem tomu, veď...“ Zdalo sa mu, že niekde hlboko v hlave pozná správnu odpoveď, ale nedokázal si spomenúť. Než si stihol vymyslieť nejakú lož, spadli mu nohavice a celá dedina sa smiala ešte viac z jeho trenírok.

Samuel sa rovnako uškrnul. Ale stále ničomu nechápal, a tak sa pobral hľadať Lóru. Chvíľu nevedel, akým smerom sa má vybrať, a potom sa inštinktívne rozhodol pre brezový les.

Čiernovláska tam stala s úsmevom na tvári, dokonca nebola ani zranená. Samuel si hneď pomyslel, že urobila nejaké veľké kúzlo, a tak sa začal vypytovať: „Ako si to spravila, a prečo až na hranici, prečo nie už v lese?“

Lóra sa usmiala. „Ale to som predsa nespravila ja.“

Samuel chvíľu premýšľal, ale vôbec nechápal. „Kto iný by to predsa spravil?“ Ledva sa opýtal, keď si uvedomil, že odpoveď pozná. „Bol som to ja?“

Dievča sa smialo. „Mala som podozrenie už dlhšie. Fotoaparát tvojho starého otca som začarovala tak, aby spomienka ožila iba vtedy, keď sa ho dotkne on, ale stalo sa to aj v tvojich rukách. A tu v lese si mi povedal, aby som prestala čarovať a na chvíľu som to naozaj nedokázala.“

Chlapec netušil, ako niečo také dokáže ovládať a stále sa mu to zdalo neuveriteľné. On a čarodej? Nedokázal sa prestať smiať od radosti. Schytil do náruče aj Lóru a usmial sa: „Ľúbim ťa, ty moja čarodejnica. Budeš ma učiť?“

Lóra sa oprela o chlapcovu hruď a šibalsky sa uškrnula. „Uvidí sa, aký budeš žiak?“

Samuel smiech opätoval a začal svoju čarodejnicu štekliť „Ten najlepší.“