Lóra a Samuel sa stali priateľmi. Stretávali sa v brezovom lese a chichotali sa na maličkostiach. Samuel obdivoval jej nádherné oči a husté čierne vlasy. Každé jej kúzlo mu dokázalo vyčariť úsmev na tvári.

Lóra rada vyrábala hniezda pre vtáky. Očami sa pozrela na konáre stromu a bez toho, aby sa ich čo i len raz dotkla, sa samé od seba odlomili zo stromu a zamotali sa do okrúhleho hniezda. To pristálo na Samuelovej dlani, a keď do neho Lóra len slabučko fúkla, bolo zrazu na najvyššom konári neďalekého stromu.

Raz večer priniesol Samuel z domu deku a rozprestrel ju na trávu. Keď prišla Lóra, čakal ju tam chlapec s dobrotami od výmyslu sveta. Dievčaťu najviac chutili makové buchty. Po chutnej večeri si ľahli na deku a sledovali hviezdy. Samuel sa usmial. „Sú nádherné, však?“

Lóra sa zasmiala: „Všetci si myslia, že sú obrovské a ďaleké. Ale sú naozaj až tak ďaleko od nás?“ Potom vzala odkvitnutú púpavu a fúkla do nej. Jej malé semienka sa rozutekali po tmavej oblohe. A keď boli dostatočne ďaleko, na oblohe pribudli nové hviezdy, ktoré tam vykúzlila Lóra. „To je zázrak,“ povedal Samuel.

Samuel sa potmehúdsky uškrnul, a potom sa nevinne zadíval do Lóriných očí. „Aj ja poznám jedno kúzlo. Chceš ho vidieť?“ Lóra nedočkavo prikývla, a tak Samuel pokračoval. „Musíš zavrieť oči.“ Keď tak Lóra urobila, Samuel rovnako odtrhol púpavu.

„Teraz ešte otvor ústa.“ Lóra ich otvorila, pretože očakával nejakú sladkú dobrotu. No namiesto nej jej Samuel fúkol púpavové zrnká do úst. Bolo to len malé šibalstvo. Lóra sa naoko čertila, a v tej chvíli sa k nej Samuel naklonil a ich pery sa po prvýkrát spojili.

Po sladkom bozku sa Samuel nedokázal prestať usmievať. Lóra bola rovnako rozžiarená, keď Samuel vystrúhal grimasu. Odkašľal si z úst si vybral púpavové zrnko. Jeho kyslý výraz prerušil Lórin hurónsky smiech. „Máš, čo si chcel. Ty jeden,“ povedala Lóra.

Ďalšie dni boli rovnako krásne. Samuel sa rozhodol počas jedného z nich spoznať tajomstvo starého fotoaparátu, a tak sa Lóry vypytoval, ako vznikol. Rozpovedala mu o smútku jeho starého otca Eduarda. „V tom čase sme sa mali s mojimi rodičmi odsťahovať do Košíc. Boli to moje posledné hodiny v tejto dedinke. A tak som sa rozhodla, že ho poteším. Jeho staré srdce bolo krehké. To som cítila, vždy, keď sme za ním s mojím starým otcom zašli. Už pred sebou nemal veľa dní. Preto som sa rozhodla, že do toho fotoaparátu začarujem jeho najkrajší deň v živote. Nech ešte raz prežije to, čo mal najradšej.“

Samuel sa usmial: „Bol to deň, keď stretol svoju životnú lásku.“

Lóra pokračovala vo vysvetľovaní. „Chcel robiť niečo, čo by ho naplnilo šťastím. Ale jeho život sa blížil ku koncu. Nevedela som mu pomôcť. A tak som sa rozhodla, že mu darujem jeho Antóniu.“ Dievča chcelo pokračovať, chcelo Samuelovi povedať, že ten fotoaparát mal fungovať iba v rukách jeho starého otca, ale to nedokázalo. Lóra chcela celú záhadu najprv pochopiť sama, aby ju potom mohla vysvetliť svojmu chlapcovi.

Avšak to nebolo jediné nepochopiteľné v dedinke. Ďalšou záhadou sa stalo miznúce jedlo. Každý deň sa našiel jeden zo susedov, ktorý lamentoval, že mu niečo zmizlo. Hnev a krik, stále tá istá pesnička. Zlodeja však nikdy nikto nevidel. Mnohí bdeli celú noc, aby ho prichytili pri čine, ale neúspešne. Mizlo všeličo od slaninky a zemiakov až po chrumkavé bochníky Truhlíkovcov.

Jeden večer mal ostať strážiť pekáreň Samuel. Znudene sa prechádzal pomedzi regáli, ktoré sa prehýbali jedlom a čakal, čo sa bude diať. Netrvalo to dlho a zbadal za oknom čiernu vranu. Okno sa samo od seba otvorilo a vrana vletela dnu. Keď sa začalo zatvárať, Lóra už mala ľudskú podobu. Samuel stál v tieni, takže ho nevidela, zato on videl, ako si do vreca začala ukladať jeden chlieb za druhým.

Samuel vyšiel z tieňa a pozrel sa na dievča sklamane: „Myslel som si, že si víla a nie zlodejka.“

Lórine nohy náhle zdreveneli. Na chvíľu dokonca nevedela polapiť dych, a potom sa spamätala. „Nie je to tak, ako to vyzerá.“

Samuelov výraz bol nepreniknuteľný. „Odkedy si sa vrátila späť do dediny, začali miznúť všetky tie veci. Vysvetli to.“

Lóra vyzerala previnilo. „Všetci hovoria iba o tom, ako všetko mizne. Ale nikto už nespomenie, že niečo zároveň pribúda.“ Dievča si odkašľalo a rozhodlo sa pokračovať. „Áno, kradla som to jedlo, ale nie pre mňa. Dávala som ho najchudobnejším. Vy v dedine ste doteraz ani netušili, že niekto hladuje. Nezaujímalo vás to.“

Samuelove výčitky sa razom stratili a Lóru objal. „Musíme nájsť inú cestu. Takto si si znepriatelila polovicu dediny. Ľudia sa hnevajú a chcú ti to poriadne spočítať.“

Kým Lóra a Samuel začali hľadať iný spôsob, ako pomôcť chudobným, v dedinke sa objavil ďalší nový človek. Bol do dedinky pozvaný, aby odhalil zlodeja. Avšak nebol to obyčajný človek, ale lovec, ktorý dokázal odhaliť všetky magické bytosti.