Karol Truhlík bol jediný syn Eduarda Truhlíka. Mal otcove  hnedé oči, dlhý nos a aj šibalský úsmev. Jeden by povedal, že sú si podobní ako vajce vajcu. Avšak Karol nezdedil sny svojho otca. Prácu pekára považoval za svoje poslanie. Vždy keď vzal do ruky múku a zmiešal ju s vodou, mal pocit, akoby vo svojich veľkých dlaniach vytváral úplne nový svet. Rád si pri tom pískal, a iba tak sám pre seba si mrmlal: „Je to obyčajná bábovka, ale pritom taká krásna.“ Keď videl, ako sa do bábovky zahryzol staručký priateľ jeho otca, Tomáš, srdce mu priam poskočilo.

            Karol sa rozhodol, že zaučí tomuto remeslu aj svojho jediného syna. Keď mal malý Samuel šesť rokov, už poslušne stál pri veľkom stole pekára a učil sa vaľkať svoje prvé cesto. „V našej rodine je to prastará tradícia. Dedí sa z otca na syna. Raz tu budeš takto stáť a naučíš všetko svojho syna.“

            V ten istý rok do domu Truhlíkovcov zavítal bocian. Nebolo to nič nečakané, Truhlíkovci mali vždy okrem jediného syna, aj dve alebo tri dcéry. Avšak tento bocian bol celkom iný. Do domu priniesol druhého syna, čo sa u Truhlíka stalo naposledy pred stodvadsiatimi rokmi. Malý Andrej mal vlasy ako páperie, celkom jemné. Zdal sa byť tichý bojko, skrýval sa za matkinou zásterou vždy, keď ho veľký Samuel naháňal. „Samo, nelietaj po dome!“ Okríkla ho vždy mama.

            Samuel sa však nedal a vždy malého Andreja vystrašil vo veľkej bielej plachte ako duch. Najprv prišiel rev a krik, lebo Samuel chcel drobca vyľakať, a potom nasledoval plač a vzlyky. „Mami, Samo je zlý!“ A všetko to zakončil Karol Truhlík, ktorý si už vyťahoval opasok z nohavíc. Zašomral si popod nos: „Som pekár a nie krotiteľ šeliem!“

            Ako roky bežali, chlapci sa hašterili stále viac a viac. Samuel neznášal, ako malého Andreja jeho rodičia híčkali. Celé dni počúval reči o tom, aký je Andrej šikovný žiak, ako krásne pečie chlieb, a aký je doma nápomocný.

Raz ráno stál Samuel v otcovej pekárni a predával chlieb,  keď stará pani z kostola začala tárať s jeho mamou. „Ktorý z tvojich chlapcov pečie tie úžasné osie hniezda?“

            Pani Truhlíková sa zasmiala: „Predstav si, taký šikovný je môj najmladší Andrej. Toho nám zoslalo samo nebo.“ Stará pani iba pritakávala. „Tak, tak...“

            Samuel mal pocit, že každý deň sa točil iba okolo Andreja. Bol šikovný, milý a slušný. Každý ho chválil, kým o Samuelovi nikdy nepadlo ani slovo. Mal pocit, že na neho sa zrazu zabudlo. Akoby sa rozplynul. V ten deň sa rozhodol, že urobí niečo veľké, aby každý hovoril iba o ňom. Oveľa dôležitejšie ako pečenie chleba, oveľa chválihodnejšie...

            Dobre vedel, kde začať. Celé svoje detstvo počúval o zvláštnom fotoaparáte, a teraz, keď dospieval v muža, bolo na čase oprášiť tú stará haraburdu a vdýchnuť jej konečne život. Hovoril si: „Zvládnem to, čo nedokázal môj starý otec a dokonca aj to, čoho sa dodnes môj otec bojí.“ Veľmi dobre vedel, že by s tým nik nesúhlasil, a tak si vzal fotoaparát potajomky a vykradol sa s ním na jediné miesto, kde ho nikto neuvidí. Jeho kroky smerovali ku kaštieľu, v ktorom sa rozhodol urobiť svoju prvú fotografiu aj staručký Eduard Truhlík.

To isté miesto, ten istý fotoaparát. Avšak Samuel kráčal s mladíckym odhodlaním, húževnatosťou, ale i bláznovstvom, ktoré Eduarda opustili v deň, kedy sa stal otcom.

            Samuel mal sedemnásť. Krv v jeho žilách bola príliš horúca nato, aby sa dal odstrašiť. Keď prechádzal cez neďaleké pole, pocítil čudesný vánok na líci. Akoby mu šepkal: „Nechoď tam, ty blázon.“ Samuel sa však iba pošúchal po brade a kráčal ďalej.

            O pár metrov ďalej pocítil, ako sa vánok postupne mení na silný vietor. Zamotal sa mu do neposlušných čiernych vlasov a smeroval až k jeho ušiam. V tom započul čudesné pískanie, ktoré sa menilo na slová. „Stoj! Nechoď tam!“

 Samuel Truhlík sa však nezľakol a nedokázal ho odradiť ani veľký čierny mrak, ktorý sa znenazdajky zjavil nad jeho hlavou. Samuel počul ako hrmí a zrazu začalo husto liať. Veľký mrak ho sprevádzal až k opustenému kaštieľu. Chlapec to všetko považoval za dielo prírody. To si však pre silný vietor nevšimol, že prší iba z jedného jediného mraku, ktorý sa hýbal po oblohe vždy v tom smere, v ktorom Samuel kráčal.

Chlapec sa snažil ochrániť fotoaparát pred dažďom, a preto sa ku kaštieľu rozutekal. Keď zavrel dvere, zhrozil sa, v akom stave bola budova. Všetko sa rozpadávalo, na schodisku chýbalo zopár drevených schodov, vďaka čomu bolo vidieť až do pivnice. Niektoré miesta na dlážke boli rovnako deravé. Tie pravdepodobne vyhrýzli myši. Omietka úplne opadávala, a to najhoršie bol čudný zápach, ktorý sa niesol celým priestorom.

Samuel sa však nenechal odradiť. A ako sa ukázalo, bol omnoho šikovnejší ako jeho starý otec. S veľkým fotoaparátom sa popasoval ako nič. Trvalo mu necelú hodinu, kým pochopil, ako to všetko funguje, a že on sám sa má skryť za čiernu plachtu.

Plný očakávania konečne odfotil polorozpadnuté schodisko. Keď miestnosť ožiaril blesk, začalo sa diať niečo podivuhodné. Všetky diery na schodisku začali postupne miznúť, rovnakou rýchlosťou ich nasledovali aj tie v podlahe. Drevená dlážka zrazu získala zvláštny lesk, akoby ju niekto pripravil na netradičnú príležitosť. A keď Samuel odtrhol konečne oči od zeme, takmer sa mu podlomili kolená. Miestnosť sa naplnila ľuďmi a všetci mali na sebe dlhé farebné róby. Také niečo videl na starý obrazoch. Ženy v širokých sukniach a úzkych korzetoch, muži v tých najlepších sakách.

Nevedel, či sníva, alebo sa zbláznil, keď sa pred ním zjavila nádherná kučeravá blondínka. V tej chvíli ho zmätené pocity úplne opustili a mal oči iba pre to čarovné stvorenie. Nikdy vo svojom živote nevidel krajšiu ženu.