Zvonček miloval svoju prácu. Bol to drobný mužíček s ryšavými vlasmi a nosom, ktorý bol nesmierne citlivý na akúkoľvek vôňu. Keď sa prechádzal po mesačnom svite a vnímal hru ligotu na svojom modrom obleku, vždy si povzdychol: „Škorica a med, hm, zvianočnieva sa.“

            Mužíček tú vôňu vnímal nesmierne citlivo, znamenalo to totižto jediné, v práci bude mať nadčasy hlboko do noci. Kým iní hundrali, že už toho majú plné zuby, on sa nevedel dočkať.

„Mali by sme mať konečne voľno.“ Dlhochvost pracoval spoločne so Zvončekom. Mal aspoň o päťdesiat rokov viac a keď sa posadil do svojho mäkučkého kresla, jeho kosti vždy vydali akýsi zvláštny kvílivý zvuk, takmer ako vŕzgavé dvere.

Zvonček si ho prezrel od hlavy po päty a zbadal jeho pokazenú náladu. „Žijem na hmlovine dobré dve storočia a v decembri sa tu raz určite zošaliem.“ Dlhochvost spoločne so Zvončekom pracovali v laboratóriu. Zvonček si ich prácu nesmierne vážil, ale Dlhochvost jeho radosť pripisoval neskúsenej mladosti.

„Vieš, Dlhochvost, naša práca je to najdôležitejšie. My predsa vyrábame tie nádherné vločky. Bez nás by nebola zima a Vianoce.“ Zvonček sa usmial a pocítil miernu červeň v lícach. Keď prvýkrát prišiel do laboratória, nemohol uveriť vlastným očiam. Boli tam všetky tie zázračné skúmavky plné všakovakých farieb, ktoré ho lákali. Zakrátko pochopil, že táto veda je malý zázrak. Nebolo jednoduché vytvoriť dokonalú vločku a navyše každá a jedna musela byť iná. Ani jedna nesmela mať rovnaký tvar.

Dlhochvost však nezdieľal jeho radosť. „Pche, pripisuješ tomu až priveľký zmysel.“

Zvonček si vzal do ruky drobnú vločku, opatrne ju pohladil a podržal ju v svetle. „Pozri sa na ňu. Keď ju pohladí slnko svojimi lúčmi, zaligoce sa všetkými tými nádhernými farbami, ktoré sme tu my dvaja namiešali. Nie je to úžasné? Veď je na prvý pohľad biela.“

Dlhochvost sa zasmial: „Je to iba hra svetla, keď tu budeš robiť tak dlho ako ja, bude ti to liezť celé hore krkom. Hm, možno to už nie je naozaj pre mňa. Možno by som sa mal pridať k zasnežovačom.“

Zvonček dobre poznal prácu zasnežovačov. Boli to drobní mužíčkovia, ktorí mali mohutné ruky z ťažkej práce. Aspoň dobrá stovka z nich držala v ruke ťažké lano, ktorým sa im po dlhej drine podarilo uloviť nejaký ten biely oblak, aby napokon mohli z jeho vrcholku sypať vločky na ľudí. Boli to však vločky, ktoré vyrobil Zvonček. Iba pri tejto predstave pokrútil hlavou. „My sme omnoho dôležitejší. Bez nás by to jednoducho nešlo. Nebolo by zasnežovanie ani guľovačky a určite by neprišli ani poriadne Vianoce. Sme tí najdôležitejší.“

Dlhochvost sa zasmial. „Tá tvoja mladícka nerozvážnosť.“

„Hovorím iba pravdu. Prácu zasnežovača by zvládol hocikto. Tú moju nie.“ Vystatoval sa Zvonček odvážne.

Dlhochvost mal plné zuby tohto naťahovania a rozhodol sa svojho mladého kamaráta podpichnúť. „Tak teda dobre... Ak je to také ľahké, prečo si to potom nevyskúšaš aj sám.“

„Ja?“ Zvonček zrazu nevedel nájsť tie správne slová. Cítil, ako sa mu dlane začali potiť a v hrdle mu náhle vyschlo. „Ja...“ Zopakoval, ale na viac sa nezmohol.

„Stratil si slová, však?“ Dlhochvost sa zazubil.

Zvonček nechcel vyzerať ako bojko, a tak sa zachmúril. „Dobre teda, pôjdem zajtra ráno k zasnežovačom a vyskúšam si ich prácu.“

Ráno bolo pre Zvončeka nesmierne ťažké, musel vstať skôr ako obvykle. Obliekol si tú najteplejšiu bundu, nohavice, ktoré svetielkovali, obával sa totižto hmly a pre istotu sa vyzbrojil dvoma pármi rukavíc. „Nie som padavka, ale jeden nikdy nevie, tam vonku zúri poriadna víchrica.“

Zasnežovači už poctivo čakali v prístave. Hemžilo sa to tam drobnými mužíkmi, ktorí vyklepkávali svojimi drkotajúcimi sa zubami Tichú noc. Poslušne si nachystali lano a Zvonček sa k nim postavil. Zdalo sa, že bol dostatočne nenápadný, každý mal totižto ligotavé nohavice. Svojimi drobnými rukami chytil drsné lano spoločne s ostatnými, a potom nastal lov. Bielo-čierny oblak bol rýchly a silný. Jeho pohyb vo víchrici akosi všetko zhoršoval. Lano sa do neho šikovne zakvačilo, ale nalodenie nebolo ani zďaleka jednoduché. Mužíčkovia museli naskakovať za jazdy, lebo silný severný vietor oblak ťahal veľmi rýchlo kamsi preč.

„Nezabudnite si svoj náklad.“ Zareval kapitán v červenej bunde. Zvonček aj s ostatými ho poslúchli, každý z nich si vzal na svoje ramená plné vrece vločiek, a potom spoločne začali naskakovať na oblak. Zasnežovači si rozviazali svoje šnúrky a následne ich zamotali do oblaku. Zvonček sa zaškeril a zopakoval, čo videl. Zatiaľ sa mu to zdalo celkom jednoduché.

Keď sa nalodili zasnežovači, na sám chvost oblaku dobehli technici. Pripevnili na oblak malý motor, ktorý vydával zvláštny rachotivý zvuk. Takto sa snažili mať oblak pod kontrolou. Na druhý koniec pripevnili kormidlo a plavba sa mohla začať.

Kapitán sa prešiel po mostíku, ktorý mu prichystali technici a začal dávať jeden pokyn za druhým. „Dnes snežíme nad Slovenskom. Keď vám poviem, môžete začať sypať vločky. Nezabudnite, že musia ísť po jednej. Nieže sa zopakuje to, čo minule! Nesmiete si vysypať celé vrece naraz. Rozumiete?“

Zvonček prikývol. Už sa tešil, ako povie Dlhochvostovi celý svoj príbeh. V mysli sa mu vynorilo, ako mu popisuje túto jednoduchú prácu. „Nie je nič ľahšie.“ Zuby mu zadrkotali. Až na tú zimu a mráz, opäť si pomyslel. Avšak o tom zlom sa neplánoval zmieniť.

Kapitán zdvihol svoje ruky vysoko nad hlavu. „Pripravte sa, začíname snežiť!!“

Slovensko bolo na dosah ruky. Zvonček zbadal vysoké štíty Tatier a zamračil sa, bolo tam dosť snehu, tak načo ním mal mrhať? Ale napokon poslúchol. Zakrátko zistil, že nebolo jednoduché vytiahnuť z vreca iba jednu vločku, akoby sa navzájom držali za ruky. Prsty sa im preplietli a Zvonček mal problém v tom neuveriteľnom mraze vytiahnuť z vreca iba jednu. „Och!“ Zahromžil si. Spomenul si na teplé laboratórium, ako rád by trávil svoj čas radšej tam. Nemal sa nechať vyprovokovať.

Po chvíle zistil, že si ho nik nevšíma, a tak púšťal najprv dve, potom tri a napokon aj dobrých päť vločiek naraz. Vrece si posunul na sám okraj oblaku a nahnevane z neho vyťahoval svoj náklad. Zamyslel sa nad tým, aké je to zbytočne nudné, keď vietor mierne zafúkal priamo pod jeho vrece. Zrazu sa už vznášalo vo vzduchu a Zvonček sa vystrašene naťahoval jeho smerom. Naklonil sa o dobrý kúsok a než sa stihol spamätať, tak sa už vznášal vo vetre a kričal. „Zachráňte ma, pomóc!“

Z diaľky počul zúfalé hlasy. „Kapitán, zasnežovač cez palubu!“

Kapitál vydal rozkaz. „Plachtíme príliš rýchlo. Nepodarí sa nám ho zachytiť. Zasnežovač sa vráti sám.“

To bolo posledné, čo Zvonček počul. Chcel im povedať, že nie je skutočný zasnežovač, a preto netuší, ako sa má vrátiť, ale nebolo to komu povedať, pretože už o chvíľu dopadol do obrovskej kopy snehu. Bolelo ho celé telo. „Toto nemôže byť pravda. Všetky tie vločky, ktoré som stvoril, mali tešiť ľudí aspoň tak, ako mňa. A nakoniec skončím takto.“

Frflal si popod nos, keď kráčal lesom. Bol si istý, že je stratený, keď si uvedomil, že zajtra ho Dlhochvost nenájde v práci, pôjde za kapitánom a povie mu, čo Zvonček vyparatil. Napokon ho začnú zasnežovači hľadať. To nebol až taký zlý koniec. Iba prežiť jeden deň v nesmiernej zime, k tomu celkom sám a stratený v lese. Zrazu mu bolo opäť ťažko. Ak ho aj začnú hľadať, mal malú šancu na návrat domov. „Zmrznem na kosť skončím ako nanuk v papuli nejakého medveďa.“

Frflal si ešte niekoľko hodín, keď zbadal dvoch ľudí. Jeden bol väčší ako druhý, ale pre drobného Zvončeka boli obaja obri. Dievča sa mu zdalo nesmierne otravné, stále si niečo spievalo a váľalo sa v snehu, vraj robí anjela. Čudné stvorenie, myslel si mužíček. Muž vedľa uvrieskaného stvorenia bol pravdepodobne jej otec. Mal v rukách pílku a odrezal ňou veľkú jedličku. „To bude najkrajší stromček široko-ďaleko!“ Pišťala tá drobná, potom sa opäť začala váľať v snehu, až jej oči zrazu zbadali drobný pohyb.

Videla lesklé nohavice, to musela byť nejaká malá hračka, ktorú si ta zabudlo iné dieťa. Zazubila sa a nenápadne sa k hračke priblížila, myslela si, že hračka sa pohla, avšak tie sa predsa nevedia hýbať. „Šalie ma zrak.“ Zašepkala si.

Potom svojou drobnou rúčkou schmatla mužíčka a rozosmiala sa z plných pľúc. „To je ale čudesná hračka. Nič škaredšie som nikdy nevidela.“

„Čo si vravela?“ Spýtal sa jej otec.

„Ale nič...“

Zvonček neveril vlastným ušiam, čo sa to stalo? Nielenže nezvládol prácu zasnežovača, ale skončil ako hračka? Snažil sa nepohnúť, dúfal, že ho tá uvrieskaná stvora privedie do tepla, a potom už len vymyslí nejaký plán, ako sa jej zbaviť.

Skutočne sa nemýlil. Drobec si ho najprv skrýval v dlaniach, a potom mu určila miesto vo svojom vrecku hneď vedľa nedožutej žuvačky, ktorá sa mu nalepila na novú bundu. Chcel si začať niečo frflať, ale radšej mlčal.

Trvalo niekoľko hodín, kým sa dostal z vrecka. Podľa monotónnych pohybov vedel, že cestoval, ale netušil akým prostriedkom. Potom si dievča zložilo bundu v teple svojho domova a on ostal visieť vo vrecku. Bol si istý, že na neho krpaňa zabudla. Už-už sa chystal utiecť, v dome sa konečne zotmelo, ale zrazu pocítil dve teplé dlane, ktoré sa zase okolo neho obmotali. Mal toho dosť.

Dievča sa na neho usmialo. „Ozdobili sme stromček, vieš?“ Prihovárala sa mu, ale Zvonček neodpovedal, nemienil sa nechať nachytať. Stále sa tváril ako niečo, čo nežije.

„Si taký smiešny, ale aj tak si myslím, že sa na neho hodíš.“ Rozchichotala sa.

Vzala ho do teplej miestnosti, kde sálalo príjemné teplo z kozuba, a potom ho položila do ihličia na stromčeku. Zaškerila sa: „To je oveľa lepšie.“

Zvonček si smutne vzdychol, na jeden deň toho na neho bolo až príliš veľa. Potom však pocítil čosi čudesné. Mal pocit, že jeho nohavice žiarili akosi jasnejšie. Čo sa to s ním dialo? Dievča zhíklo, určite si to všimlo aj ono. „Mami, oci, poďte sem!“ Kričalo z plných pľúc.

Zvonček sa skutočne zľakol, nechcel, aby si ho prezerali ďalší obri. Mal chuť na ňu zvriesknuť, aby s tým prestala, ale ten jagot zosilnel a zrazu pocítil aj prudkú bolesť v tele. A potom to prišlo, mal pocit, že sa zmenil na vianočnú hviezdu. Tá však nepadala nadol, ale smerovala nahor až k hmlovine. Bol taký šťastný, ešte počul, ako tá drobná vieskala. „Vianočný zázrak!“

Bol konečne doma, premrznutý, zničený a vystrašený. Unavene sa pobral do laboratória, kde ešte stále Dlhochvost pracoval na dokonalých vločkách.

Dlhochvost si všimol Zvončekov pohľad, vedel, že je so silami na samom konci. „Tak aké to bolo?“

„Mal si pravdu, existujú oveľa náročnejšie práce ako tá naša a sú rovnako dôležité.“

Dlhochvost pobavene potľapkal Zvončeka po pleci. „Ale napriek tomu tú našu miluješ najviac na svete.“ Povedal s úsmevom na perách.

Zvonček prikývol. Dlhochvost mu chcel dať lekciu, často sa povyšoval nad inými, ale vedel, že je to dobrý mužíček. „Ja frflem a budem navždy frflať, ale viem, že robiť vločky je to najkrajšie. Aj keď sa to veľmi ťažko priznáva.“

Zvonček ho objal. „Na dnes mám dosť. Idem domov.“

Dlhochvost sa zasmial a podal mu jablko v karameli. „Šťastné a veselé.“