Celé nádvorie utíchlo a všetky oči sa upierali na Rowenu. Vyzerala pyšne, no keď zbadala otca, nebolo jej všetko jedno. Mal zvláštny sklenený pohľad, akoby ju ani nevidel. Nechcela vedieť, čo sa v tejto chvíli odohrávalo v jeho hlave. Bola si istá, že keby boli sami, začal by kričať, no teraz tam iba tak stál... Ten druhý kováč sa zazubil, zdalo sa, že sa mu v hlave zrodil plán. Ukázal na Rowenu prstom a zvrieskol. „Bol to podvod, tento kováč je predsa žena!“

V dave s začalo šuškať a Rowena si bola istá, že ju vylúčia. Škaredo sa pozrela na čiernovlasého kováča, nemienila sa iba tak vzdať. „Keby som sa do súťaže zahlásila ako žena, nikdy by ste mi nedovolili zúčastniť sa. Musela som porušiť pravidlá, pretože boli zle nastavené!“

Oros sa zmätene pozrel na svoju dcéru, ale nepovedal na jej obranu jediné slovko, a tak si čiernovlasý kováč nahnevane dupol nohou. „Ak si porušila pravidlá, nemáš nárok na výhru!“

„Ide ti iba o to, aby si sa kráľovským kováčom stal ty sám! Avšak ako môže kráľovi slúžiť niekto, kto nevie ukovať poriadny meč?!“ Rowenin hlas sa niesol celým nádvorím a v dave bolo počuť šuškanie a výsmech. Na tvári čiernovlasého kováča sa zjavil odpor, to drobné žieňa ho príšerne urazilo. Bol si istý, že to iba tak nenechá a Rowena oľutuje svoje slová, no potom sa davom začal šíriť hluk. V jednom z kútov stál samotný kráľ Morton. Musel tam byť celú súťaž, avšak bol v prestrojení. Hluk náhle vystriedalo ticho.

Kráľ sa pozrel na všetkých troch kováčov. Rowena si ho zvedavo obzrela, nikdy predsa nevidela kráľa. Bol vysoký a pôsobil majestátne. Urobil na ňu akýsi zvláštny dojem, mala pocit, že to bol skutočne spravodlivý človek. Jeho gaštanové vlasy mu siahali po plecia a orieškové oči si ju zvedavo prezreli. Bolo jasné, kto je pre neho víťazom. „Kráľovským kováčom sa stáva Rowena!“ Jeho slová musel rešpektovať dokonca aj čiernovlasý kováč.

Dav postupne začal opúšťať hrad, každý si niečo šepkal, ale nikto si nedovolil namietať nahlas. Rowena sa pozrela na svojho otca, stála nevedela čítať v jeho očiach, potom k nemu pribehla a pohladila ho po ramene. „Je mi to ľúto.“ Iba nesmelo zašepkala. „Nechcela som ťa sklamať alebo ťa ponížiť. Iba som to musela vyskúšať.“

Oros sa na ňu pozrel so slzami v očiach. „Celý svoj život som túžil po synovi. Prial som si, aby vedel správne držať kladivo. Aby raz ukoval svoj prvý meč v mojej dielni, ktorá by patrila aj jemu. Bol som taký slepý, celý ten čas som mal svojho syna priamo pod nosom a nevidel som to. Kde si sa to všetko naučila?“

Rowena si vydýchla, čakala krik, toto však bola pochvala. Potom sa odhodlala na klamstvo. „Tajne som ťa pozorovala v dielni, bol si tým najlepším učiteľom.“

„Máš talent, o akom sa kováčom môže iba snívať.“ Potom Rowenu tuho objal, stále nemohol uveriť tomu, že to nebol iba sen.

Keď sa Rowene podarilo vyslobodiť sa z otcovho náručia, všimla si, že pri nej stál vojak, ktorý testoval meče. Odkašľal si. „Ukážem ti tvoju dielňu, poď za mnou.“ Rowena so sebou vzala aj Orosa. Naskytol sa im úžasný pohľad. Bola to kamenná dielňa trikrát taká veľká ako tá Orosova. Boli v nej dve vyhne a štyri kovadliny. Rowena si pozrela celú dielňu a spokojne sa usmiala. „Je to tu neuveriteľné.“ Úzkym rebríkom vyliezla až hore a zbadala tam malý slamník, na ktorom plánovala spať. Cítila sa spokojne. Pozrela sa na otca a videla, že bol na ňu pyšný. „Ostaneš tu so mnou?“

Oros si vzdychol. „Prišiel som na túto súťaž, aby som ukázal, že ešte nepatrím do starého železa. Avšak vedel som, že nevyhrám a určite si tým bola istá aj tvoja matka. Inak by ma tu nikdy nepustila. Je to príliš ďaleko. Nemôžem tu ostať, tvoja matka by sa bála, že sa nám niečo stalo. Pôjdem domov a poviem jej, kto je najšikovnejším kováčom v celom kráľovstve, bude na teba právom pyšná.“  

Rowena sa napokon rozlúčila s otcom a ostala celkom sama vo veľkej dielni. Cítila sa akosi nespokojne, celé svoje detstvo túžila iba po tomto a zrazu si už nebola taká istá svojím rozhodnutím. Na chvíľu sa jej zjavila drobná vráska na čele, a potom sa radšej rozhodla pobrať spať, zajtra ju predsa len čakal prvý deň v práci a cítila sa unavene.

Prebudila sa na hlasný hluk. Akoby niekto udieral kladivom po železe, no bola si istá tým, že sa jej to iba snívalo. Kto by už predsa len búchal kladivom v jej dielni? Potom sa však dobiedzavý hluk zopakoval a Rowena nadobro otvorila oči. Bola celkom strapatá, ale aj tak nespokojne zliezla po rebríku nadol a nemohla uveriť svojim očiam. Pre istotu si ich ešte raz pretrela, a potom si už bola celkom istá. V jej dielni stál čiernovlasý kováč a používal jej náradie.

Nehnevane si dupla nohou, ale neupútala jeho pozornosť. Ani len nezdvihol hlavu, pokračoval v kovaní. Prišla až k nemu a nespokojne ho plesla po ramene. „Čo to má znamenať?“

„Čo asi? Pracujem.“ Čiernovlasý muž vyzeral podráždene, akoby nemal chuť strácať s ňou svoj drahocenný čas. Opäť chytil kladivo do ruky a chcel pokračovať, avšak Rowena sa nedala len tak odbiť.

„Na to som sa nepýtala, nie som slepá. Ale ty si sa asi pozabudol, pretože toto je moja dielňa.“ Jej rozkazovačný tón by nejedného podráždil, avšak čiernovlasý kováč zachoval pokoj.

„Neboj sa, nič ti tu nekradnem. Kráľ sa rozhodol, že budeš potrebovať pomoc. Práce je tu dosť aj pre desiatich.“

Rowena s tým nebola veľmi spokojná, nechcela, aby sa jej tu henten motal okolo zástery. Zachmúrila sa. „Nepotrebujem žiadneho pomocníka. Som dosť šikovná nato, aby som všetko zvládla sama.“

Kováč sa na ňu škaredo pozrel, vedel, že to s ňou nebude ani zďaleka také jednoduché. „Budeme si musieť niečo ujasniť. Tak po prvé, nie som tvoj pomocník, ale druhý kováč v tejto dielni. A po druhé, nemám čas na zbytočné rozhovory, ak s niečím nie si spokojná, pokojne si choď za kráľom, ak si trúfaš.“

Rowena si iba nespokojne odfrkla. Bolo jej jasné, že jej neklamal, ale rozhodla sa mu to neuľahčiť. „Ako sa vlastne voláš? Nech viem, na koho sa mám pri kráľovi sťažovať.“

„Som Randolf. A na tvojom mieste by som sa radšej učesal. Kráľ by sa ťa mohol ľahko zľaknúť.“ Zazubil sa a pokračoval v kovaní.

„Veľmi vtipné, pomocník.“ Chcela tým Randolfa uraziť, ale nestalo sa.

„Radšej pomocník ako mátoha.“ To sa Roweny dotklo, snažila sa prstami učesať si vlasy, a potom pokrútila hlavou. Za aký trest mala pracovať práve s týmto?