Ďalšie dni boli pre Rowenu hotovým utrpením. Práca v dielni, ktorá ju vždy napĺňala radosťou, sa zmenila na niečo neznesiteľné. Pri pohľade na kus železa si začala predstavovať vznešenú hlavu samotného kráľa a začala búchať kladivom takou silou, až to upútalo aj samotného Randolfa. „Si v poriadku?“ Precedil cez zuby.

„Nikdy mi nebolo lepšie.“ Rowena povedala bez dychu a pokračovala v práci.

Mala pocit, že jej ruky sa celkom zbláznili, chceli kus kovu zničiť. Ani si len nevšimla, ako sa všetko zomlelo, ale kladivo sa jej náhle vyšmyklo z rúk a letelo priamo na Randolfa. Ten mal však neuveriteľný postreh a uskočil opačným smerom. Iba sa prekvapene pozrel na Rowenu a čakal vysvetlenie. Keď videl jej zaťaté päste a pery, ktoré sa zmenili na rovnú čiaru, iba pokrútil hlavou. „Uvedomuješ si vôbec, čo by sa stalo, keby som sa neuhol?“

Zvesila hlavu. „Áno a mrzí ma to. Ja... nechcela som...“

Randolf vedel, prečo bola taká roztržitá, ale neodvážil sa o tom hovoriť za bieleho dňa. Niekto by ich predsa len mohol počuť, a o to nestál. Zodvihol kladivo a podal jej ho. Rozhodol sa jej nerobiť výčitky, pohladil ju po ramene a vrátil sa k svojej práci.

Rowena na chvíľu držala kladivo v ruke, a potom sa rozhodla ísť na vzduch. „Potrebujem prestávku, o pár minút sa vrátim.“ Randolf prikývol.

Rowena šla k rybníku, chcela si utriediť svoje myšlienky, ale bolo to nemožné. Potom si iba povzdychla. Spomenula si na Mundinu okrúhlu tvár, na ktorej vždy spočíval úsmev a upokojila si. Keď sa jej v hlave vynorila spomienka na Igrida, schuti sa zasmiala. Videla jeho namosúrenú tvár a vztýčený prst, ktorý ju nazlostene vyháňal z dielne. Všetko zrazu vyzeralo krajšie.

Bola si istá, že sa vráti do dielne za Randolfom a už po ňom istotne nehodí kladivo, keď za sebou počula kroky. To ju rozčúlilo, pýtala ho predsa iba pár minút pre seba a on jej ani teraz nedal pokoj. Ani sa len nenamáhala otočiť a začala ho zostra karhať. „To nemyslíš vážne, musíš sa neustále okolo mňa motať!“

„Nevideli sme sa už pár dní, Rowena, nevedel som, že vás moja prítomnosť urazí.“ Ozval sa mužský hlas, ten však ani zďaleka neznel ako ten Randolfov.

Rowena iba zaťala zuby, hnevala sa sama na seba, predsa len sa mala otočiť ešte pred tým, než otvorila ústa. Zhlboka sa nadýchla a chystala sa na ospravedlnenie. Keď sa zvrtla na päte, bol tam Erwin. Mal na sebe drahú smaragdovú košeľu a koženú vestu. Rowena si pri ňom pripadala smiešne. V dielni nosila zásteru, bola celá špinavá a vlasy mala mierne strapaté.

Na perách sa jej zjavil nepatrný úsmev. „Ospravedlňujem sa, to nepatrilo vám.“

Erwin prikývol, zdalo sa, že sa na tom celkom dobre bavil. „Vyzerá to tak, že vás niekto poriadne otravuje. Stačí povedať iba slovko...“

Rowena sa v duchu pousmiala. Niekedy jej totižto Randolf neuveriteľne liezol na nervy, ale toto by si naozaj nezaslúžil. Oproti skúsenému Erwinovi by určite nemal ani najmenšiu šancu. A tak iba mávla rukou. „To nestojí za reč, je to iba otravná mucha.“

Erwin prikývol, a potom obratom ruky zmenil tému. „Ako pokračuje výroba mečov?“

Rowena iba unavene prikývla. „Robím, čo je v mojich silách. Ak chcete môžete sa prísť pozrieť na nejaké kúsky, možno sa vám aj niečo zapáči.“

„Som si istý, že sa mi vo vašej dielni zapáči toho oveľa viac, ako len vaše zbrane.“ Usmial sa akýmsi zvláštnym spôsobom, a to Rowenu trikrát nepotešilo. Vtedy si uvedomila, že aj Randolf by bol lepší spoločník pri rybníku ako tento. Cítila to napäté ticho, a tak si iba odkašľala. „Páči sa vám na kráľovskom dvore?“ Nezaujímalo ju to, ale snažila sa zmeniť tému.

„Je to tu celkom zaujímavé, ale nechcem sa tu zdržať pridlho. Chýba mi moja zem. Na východnej hranici sú pohoria, ktoré siahajú až k nebesiam. Také niečo sa len tak nevidí.“

Rowena si to predstavila. „Musí to byť nádherné.“

„To áno, možno by ste sa mala presvedčiť na vlastné oči.“

Rowena na chvíľu stratila hlas, snažila sa vymotať z jednej nepríjemnej témy a zamotala sa ešte do horšej. Našťastie sa odkiaľsi vynoril Randolf, nikdy nebola taká rada, že ho vidí, ako teraz. Jemne si odkašľal. „Rowena, asi si sa pozabudla. Meče v dielni čakajú.“ Jeho hlas znel pevne. Bola to hotová záchrana.

Erwin sa zadíval na Randolfa a zvedavo si ho premeral, ale nestihol nič štipľavé povedať, pretože Rowena sa ujala slova. „Je mi to ľúto, Erwin, ale Randolf má pravdu. Meškám s výrobou a kráľ nepočká. Rada som vás opäť videla, dovidenia.“ Mierne sa poklonila, Randolf to zopakoval a už ich nebolo.

Keď prišli do dielne, Rowenu striaslo, mala naozaj šťastie, na Erwinovu otázky by predsa len nemohla povedať nie. Pokračovala vo výrobe a v hlave sa jej pomaly rodil plán, nemohla len tak nechať Krajinu Orlov napospas nepriateľom. Nebola ako Randolf, jeho chladné správanie ju miatlo, musela niečo urobiť.

Keď konečne skončili s prácou a Randolf sa rozlúčil, narýchlo si umyla tvár, zbalila si zopár vecí a opäť sa raz zmenila na chlapca. Plánovala sa nenápadne vytratiť z hradu a utiecť až do Krajiny Orlov, bola si istá, že ich varuje včas.

Prešla cez hradnú bránu spoločne so skupinkou hudobníkov a počas cesty sa od nich nenápadne oddelila, smerovala na východ. Šla až do lesa, vedela, že to nebol dobrý nápad. Túlanie sa v lese počas noci nemuselo byť práve bezpečné, ale mala pri sebe dýku. Šla rýchlym krokom, keď zrazu ucítila tuhé zovretie, nechápala odkiaľ prišlo, keď nič nevidela a hlavne nepočula. Silná ruka ju otočila k svojej tvári a Rowena zaťala zuby od hnevu. „Ty ma sleduješ?“ Stál tam Randolf.

„Čo mi iné ostáva, keď robíš samé hlúposti.“ Vyzeral, že ho poriadne nahnevala.

„Nerozumieš tomu, musím im pomôcť. Naozaj pomôcť. Nechcem preliať toľko nevinnej krvi...“

Randolf si iba povzdychol. Nechcel povedať Rowene všetky informácie, bolo to predsa len tajné, no takto by mohla ohroziť všetko. „Vedia to.“ Zašepkal.

„Ako by to mohli vedieť.“

„Pretože som im to povedal. Dostávajú odo mňa tajné správy.“