„Ty máš krídla?“ Užasnuto som za nimi natiahla labku, ale neznámy myšiak sa zahanbene odvrátil.

            „Prišla si sa mi posmievať??“ Nechápala som, prečo hovorí o výsmechu. „Všetci ma pre ne urážajú, ale toto je naozaj veľa!“ Konečne sa mi podarilo dotknúť sa ich, boli jemné, zamatovo-modré, najdokonalejšie krídla na svete.

            „Sú úžasné, keby som ja mala také krídla, preletela by som vďaka nim celý svet. Nič by ma nezastavilo, mohla by som vidieť všetko a všetkých!! Máš dar.“ Nadšene som si začala predstavovať, ako vďaka nim zachránim mamu a pán Vrana si zase ďobne naprázdno.

            Z premýšľania ma vytrhol rozruch, ktorý spôsobili myši, doslova nás s neznámym myšiakom obkľúčili. Počula som, ako si šuškali otázky, kto som, a čo tu robím. Pridala sa k nim aj ďalšia, mala cez oko prelepenú čiernu pásku, vyzerala trochu ako pirát. Ale čo bolo zvláštnejšie, tiež mala tmavomodré krídla, a ako jediná na myšiaka drzo zakričala. „Čo sa to tu deje, Darwin?!“

            Myšiak Darwin ma zdráhavo chytil za ruku. „Zachránil som ju pred Strašidlom, Lena.“ Myš s prelepeným okom to ani zďaleka neobmäkčilo. „Keby sem neliezla, nepotrebovala by záchranu! Načo si sem prišla??“ Nahnevane sa nadýchla, a potom pokračovala: „Iste patríš k tým myšiam, ktoré poľujú na myši s krídlami! Patríš k tým, kvôli ktorým som prišla o oko!!!“

            Vôbec som nechápala, o čom to Lena hovorí. „Nie! Neprišla som kvôli vašim krídlam. Ja som vás chcela poprosiť o pomoc pre moju mamu, zajal ju pán Vrana...“ Chcela som pokračovať, ale drzá myš ma prerušila. „My žiadnu pomoc neponúkame, však braček?“ Pozrela sa na Darwina, ale ten sa nezmohol na slovo.

            „Ale ak mi nepomôžete vy, kto potom?? Hovorí sa o vás, že ste bojovné a silné, že sa ničoho nezľaknete a dokonca dvaja z vás sú takí úžasní, že majú krídla... Tak prečo mi nepomôžete?“

Všetky myši si opäť začali čosi šuškať, ale Lena ich razom umlčala. „Nebudeme pomáhať len tak hocikomu, máme dosť svojich starostí! Rob si, čo chceš, ale nás už neotravuj!“

            Zúfalo som sa na všetky pozrela, ale ani jedna ma nepodporila, až kým Darwin nezakašľal: „Lena, možno by sme jej nejako mohli...“

Myš s páskou na oku mu skočila do reči. „Ani náhodou! Pomoc od nás by si musela zaslúžiť!“

            Myšiak sa len tak nedal odbiť: „Ale veď ona si ju zaslúži.“ Lena sa naňho zhrozene pozrela. „Zaslúži??! Zaslúži... Máš pravdu, drahý braček, ak si ju zaslúži, my jej pomôžeme. Ak nie, tak nie.“ Prefíkane sa na mňa pozrela svojím zdravým okom, a potom mi konečne povedala, čo musím spraviť. „Keď porazíš Strašidlo, my ti pomôžeme!“

Všetci od hrôzy zhíkli, kým Darwin začal protestovať: „To nemyslíš vážne?! Veď s ním má problém päťdesiat našich myší!“

Lena nahnevane prižmúrila svoje zdravé oko. „Tak teda dobre, ak s ním vydrží päť minút na druhej strane jaskyne, pomôžeme jej. Ber alebo nechaj tak!“ Na znak súhlasu som jej podala labku, Lena sa nepekne zachmúrila, a potom mi ju tuho stisla.

            Ledva sme sa dohodli na podmienkach a myši už začali všetko pripravovať. Priniesli doprostred miestnosti obrovské hodiny, ktoré sa v tme zázračne ligotali. Potom ich aspoň zo dvadsať donieslo ďalekohľad pre dve ľudské oči, to iste preto, aby ma mohli sledovať z bezpečnej vzdialenosti. A napokon mi čosi podával aj Darwin. Vyzeralo to ako stlačená zápalková škatuľka. „Použi to ako štít. A týmto špáradlom Strašidlo poriadne pichni do laby, dá ti to pár sekúnd času.“

Vzala som si do rúk štít, ale pod jeho váhou som sa zosypala na zem, no myšiakovi to vôbec nevadilo, podával mi ďalšie veci, fľaštičku soli, hrdzavú spinku, gigantickú ceruzku a rozzúreného červíka, ktorý ma nahnevane oprskal a ušiel. „Darwin, prestaň. Nemusíš sa o mňa báť, zvládnem to.“ Prikývol, ale aj tak bol vystrašený, preto som sa rozhodla objať ho. Oči mu zvláštne zaiskrili a chcel mi čosi povedať, no Lena nás od seba odtrhla a vyhnala ma k medveďovi.

            Bruno si hmkal nejakú pesničku, a popritom smiešne skackal na jednej labe, asi to mal byť tanec, no myšiam na druhej strane jaskyne to muselo pripomínať zúrivé besnenie. „Bruno smiem sa pridať a tancovať??“ Maco natešene zvýskol: „Jasné, Pipa.“ A tak som celých päť minút tancovala a pišťala, a keď čas uplynul, priletel po mňa myšiak a vzal ma na druhú stranu. Tam sa už myši balili, Lena im dávala jeden pokyn za druhým a ony ich bez odvrávania plnili.

„Hnevá sa na mňa, však?“ Darwin bezmocne rozhodil ruky. „Moja sestra je už raz taká, keď rozložím oheň, zlostí sa, pretože je v jaskyni priveľa svetla, keď ho uhasím, kričí, že je tu priveľa tmy. Ničím jej nevyhovieš.“

            O pár minút bolo všetko pripravené na náš odchod. Myši už len poviazali Bruna, ktorý sa radostne smial a mohli sme opustiť jaskyňu. Vonku práve vychádzalo slnko, ktoré všetkých ochromilo. Ja som sa po chvíľke spamätala, ale všetci ostatní sa krčili na zemi a chránili si oči. Darwin sa mi to snažil vysvetliť. „Boli sme v jaskyni pridlho. Vieš, iné myši na nás poľujú, pretože máme krídla, to kvôli nim nemá Lena oko. A tá hrozná tmavá jaskyňa bola pre nás tým najbezpečnejším miestom.“

            „Ostatné myši sú hlúpe, keď nevidia, akí ste nádherní pre svoje krídla.“ Darwin sa po týchto slovách postavil, oči ho prestali bolieť, a tak prišiel ku mne, chytil ma za labku a vzlietol so mnou vysoko k oblohe. Chvíľu sme sledovali iskričky svetla, ktoré tancovali na oblakoch. Lúče sa ponárali do záhadnej bielej pary, niekedy sa lámali a vytvárali farebné obrazce. Bolo to zázračné.

            Z ticha nás vytrhol Lenin krik. „Hej, Darwin máme spoločnosť!!“ Vrátili sme sa k myšiam, ktoré zajali holuby, poviazali ich a do zobákov im napchali trávu, aby nemohli rozprávať. A to nebolo všetko, pretože Lena držala v rukách pavúky a Breda dokonca vyhodila do vzduchu, a keď jej padol na dlaň, zopakovala to. „Prestaň, to sú moji priatelia!“

            Holubicu Coco a jej otca okamžite pustili. Len Lena bola nespokojná, pretože nemohla pokračovať v mučení pavúkov. Potom Breda zdvihla do výšky svojho zdravého oka a zamumlala: „Trocha pohybu ti určite neuškodilo, ešte by si sa mi mal poďakovať.“

Pavúk nahnevane jačal: „Že trocha pohybu a poďakovať? To je ale drzosť! Len ma pusť a ukážem ti.“ Lene sa skrivila tvár od hnevu, ale nestihla nič urobiť, pretože som jej Breda a Steph vytrhla z rúk.

            „Teraz nie je čas na hádky. Musíme pomôcť mojej mame a hlavne rýchlo!“ Unavene som si vzdychla, pretože väčšina z mojich pomocníkov nevedela lietať. „Ako sa tam dostaneme, keď krídla máte iba štyria?“ Všetci vyzerali zúfalo. Nikomu nič nenapadlo, iba pavúk Bred sa stále nevzdával. Opäť si šúchal svoje čelo, no tentokrát všetkými šiestimi vychudnutými nohami, až sa ocitol na zemi. Jeho úbohá žena si od hanby prikryla oči, no potom pavúk ťarbavo vyskočil a radostne vykríkol. „Už to mám!!“