Lívia za posledné dni nedokázala zažmúriť oka. Hnevala sa, až bola od toľkej zlosti celá zelená. S mužmi to mala vždy celkom jednoduché. Možno zato mohli jej veľké modré oči, a možno žiarivý úsmev, ktorý dokázal otvoriť akúkoľvek peňaženku. Lívia pracovala ako predavačka v pekárni celé dva roky, keď si povedala, že si určite nezodrie svoje jemné ruky. Muži, ktorí sa okolo nej točili, jej vedeli vždy priniesť to, čo práve potrebovala. Najdrahšie šaty, jemné rukavice, na dotyk úplne ako pavučinka či dokonca biele, okrúhle perly. Na chvíľu si Lívia myslela, že jej celý svet ležal pri nohách. Avšak s každým mužom to bolo rovnaké. Po čase mal jednoducho prázdne vrecká.

            Daniel sa jej nezdal byť ničím výnimočný. Nepatril k najkrajším mužom na svete a Lívia silne pochybovala, že vlastnil viac ako deravý kabát, ktorý vyšiel z módy ešte v minulom storočí. No keď ho zbadala na klzisku, ako si veselo hrkotal s tou malou korčuliarkou, hnev ju úplne ochromil. Mal sa predsa točiť okolo nej. Nosiť jej darčeky, na ktoré by jeho deravé vrecká nemali. Hovoriť jej, aká bola nádherná a žobrať, o každý jej pohľad. Avšak namiesto toho jej ani len nezaplatil večeru.

            Keď ho Lívia zbadala na ulici po druhýkrát, rozhodla sa mu neurobiť scénu ako pred tým. Iba ho pomaličky sledovala, chcela vidieť, kde býva, vedieť o ňom viac, aby jej Daniel mohol splatiť dlh... Keď Daniel otvoril dvere na ošarpanom dome, iba si vzdychla, a s takým som šla na večeru?

            Sledovala ho cez malé okno z ulice. Videla jeho žiarivú tvár. V dome bola aj iná osoba. Daniel k nej pomaly pristúpil a silno ju objal. Lívia najprv videla iba ryšavé strapaté vlasy, ale keď zbadala pehavú tvár, takmer jej vypadli oči z jamôk. To naozaj nemohla byť pravda.

Lena zmizla už pred niekoľkými mesiacmi a Lívia sa o ňu veľmi nestarala. Iba keď jej nemal kto pomáhať s obsluhovaním, tak si vzdychla, tá lenivá voš je jednoducho preč... Nikdy sa veľmi nemali v láske. Lena jej liezla na nervy tým, ako sa neustále strachovala o nejakého chudáka, ktorý si večer prišiel po teplé rožteky. Zastávala sa chlapcov, ktorí Lívii nosili kytice plné voňavých kvetov, vraj si nezaslúžia také správanie... Avšak vidieť tých dvoch spolu bola pre Líviu prisilná káva.

Lívia celé noci mátala tá zvláštna myšlienka. Daniel mal predsa u nej dlh, jednu nezaplatenú večeru, a to musel splatiť. Jedno ráno sa prebrala a zrazu už poznala tú správnu cenu. V kútiku duše sa iba obávala, že jej plán nevyjde tak, ako chcela. Chvíľku váhala, či bolo jej rozhodnutie správne, ale akási čudesná sila, mocnejšia ako ona sama, ju hnala pokračovať v prípravách plánu. Vzala týždennú tržbu z kasy pekárne a pobrala sa pred Danielov dom. To bola tá najťažšia úloha, avšak nie nemožná.

Počkala, kým z domu odišla akási stará dáma, a potom aj Daniel. Čakala aj Lenu, ale tej nebolo nikde, a keď nakukla cez okno, zistila, že obývačka bola prázdna. Dlhšie neváhala, vytiahla si sponku z vlasov a poľahky si odomkla starú zámku. Ocitla sa v ošúchanej obývačke a zasmiala sa. Títo dvaja by jej vlastne mali poďakovať. Premýšľala, kam ukryje peniaze, keď zrazu zbadala škaredý hnedá kufor. To bolo predsa dokonalé miesto. Pokojne si hovel na gauči, keď sa ho Lívia rozhodla otvoriť a dať doň ukradnuté peniaze.