Daniel sa rozhodol zmetenú Lenu sledovať z diaľky. Bolo komické vidieť ryšavé dievča v pridlhých šatách. Akoby na sebe mala vrece. Jej drobné nohy sa potkýnali v priveľkých topánkach a pri prvom pokuse prejsť cez cestu sa pošmykla na ľade a ocitla sa horeznačky na zemi. Drobné čierne mača jej priskočilo na pomoc. Oblízalo jej nos, a potom sa začalo hrať s jej ryšavými vlasmi. Lena vzala mača do rúk a pokarhala ho. „Malo by si mi pomáhať, a ty ma tu iba zabávaš, potvorka malá.“

            Bývalému poslovi bolo jasné, že s Lenou bude mať veľmi veľa roboty. Avšak Daniel nebol klasický učiteľ. Nemal v pláne ju držať pri každej premene za ruku a dávať jej dobré rady. Ak z nej mala vyrásť správna bludička, musela sa učiť na vlastných chybách.

            Vtedy si Daniel uvedomil, že po mnohých desaťročiach bol toto jeho prvý voľný deň. Nemusel dlho premýšľať nad tým, kde strávi svoj voľný čas. Vrátil sa domov, obliekol si najlepší kabát z minulého storočia a bežal do pekárne.

            Lívia vyzerala unavene, avšak keď Daniel otvoril dvere do pekárne, celá sa rozžiarila. „Ako vám pomôžem?“

            Daniel si odkašľal a usmial sa. „Bol som tu ráno kvôli starej mame. Určite si to pamätáte. Niekde stratila klobúk, myslel som si, že by mohol byť niekde tu.“

            Lívia sa prehrabla vo vlasoch a odmietavo pokrútila hlavou. „Nič som nenašla.“

            Chlapec sa rozhodol neváhať. Malých klamstiev bolo dosť na začiatok konverzácie, teraz bolo načase dievča pozvať von. Odkašľal si: „Nechcela by si mi pomôcť po práci nájsť ten klobúk?“

            Lívia sa hrdelne zasmiala: „Neblázni. Taký klobúk je škoda hľadať, buď rád, že ho stratila. A len tak medzi nami, tvoja stará mama vonia ako smetisko.“

            Daniel sa začervenal, úplne stratil reč. Považoval pozvanie na prechádzku za zbytočné, milo sa poďakoval a pobral sa k dverám, keď ho Lívia zadržala. „Počkaj. Nechce sa mi hľadať starý klobúk, ale rada by som šla na večeru.“

            Posol, ktorý sa stal učiteľom, sa celý deň pripravoval na to, o čom sa bude s Líviou rozprávať pri večeri. Chcel o nej vedieť všetko. Čo ju zaujíma, čo robí vo voľnom čase a hlavne na ňu chcel urobiť dobrý dojem.

            Keď sa spolu stretli pred reštauráciou, Lívia vyzerala sklamane. Jej prvá otázka znela ako výčitka. „Ty nemáš auto? Myslela som si, že ma odvezieš domov.“

            Daniel si odkašľal a rozhodol sa atmosféru odľahčiť vtipom. „Auto nemám. Ale ak ťa budú bolieť nohy, môžem ťa odniesť na pleciach.“

            Spoločne sa usadili k stolu, a kým Daniel si prezeral jedálny lístok, Lívia pokračovala. „Všetci mladí ste rovnakí. Vrecká máte prázdne, ale zato sladké rečičky rozdávate na každom rohu.“

            Daniel sa neurazil, jeho uvoľnená nálada mu to nedovoľovala. „Moje vrecká nikdy nie sú prázdne, vždy sa v nich ukrývajú bonbóny.“

            Keď k ním prišiel čašník, Líviina zlá nálada sa na chvíľu stratila. Daniel dúfal, že bola podráždená iba preto, že jej v práci chýbala druhú ruka. Lena jej už predsa nepomáhala. Rovnako to považoval aj za dobrú možnosť zistiť, čo sa o Lene hovorilo, a tak neváhal a začal sa pýtať. „Moja stará mama mi spomínala, že u vás robilo nejaké ryšavé dievča. Vraj tam už nie je... A moja stará mama ju chcela navštíviť, nevieš, kde by ju našla?“

            Lívia iba znudene zdvihla plecia. „Nemám potuchy. Tá lenivá voš iba tak zmizla.“ Čiernovlasé dievča začalo pomaly odjedávať zo svojej porcie zemiakov, keď jej čosi napadlo. „Kde vlastne pracuješ?“

            Daniel sa poškrabal za ušami. Povedať jej, že je na voľnej nohe po stovke rokov ťažkej driny, nebol dobrý nápad. Vtedy si spomenul, že vlastne tak celkom nezamestnaný nebol. „Pracujem ako učiteľ.“ Svoju prácu práve v tomto okamihu zanedbával, avšak vôbec ho to netrápilo.

            Lívia si odfrkla. „Ako učiteľ? Môžeš si vôbec dovoliť zaplatiť nám večeru? Veď tí veľa nezarábajú.“

            Túto poznámku Daniel úspešne odignoroval. Mal šťastie, za oknom reštaurácie sa objavila ryšavá Lena. Svoj malý pehavý nos nalepila na sklo a zúfalo zízala dovnútra. Daniel netušil, ako sa tam vzala, ale určite to bolo znamenie. Jeho práca mala prednosť. Bez dlhého vysvetľovania sa postavil na nohy. „Prepáč, za oknom je moja stará mama. Musím ísť.“ Zdrhol ako gáfor.

            Lívia ani nestihla povedať nejakú štipľavú poznámku, ostala za stolom sama. A čo bolo horšie, Daniel za večeru nezaplatil. Dievča sa od hnevu roztriaslo, už v tej chvíli vedelo, že mu to poriadne zráta.

            Daniel schytil Lenu za plece a rýchlym krokom ju ťahal domov. Lena zafňukala. „Nehnevaj sa, nevedela som, že si tam s Líviou. Iba som chcela nakuknúť dovnútra. Príšerne mi škvŕka v žalúdku. Celý deň som nič nejedla a nejaký školák do mňa dokonca hodil šupku z banána.“ Daniel zbadal ako sa z Leniných očí derú slzy. „Nehodím sa na takúto prácu. Umieram od hladu.“

            Chlapec sa zasmial: „Prestaň nariekať. To sa celý tvoj život točí iba okolo jedla?“

            Lena nahnevane pokrútila hlavou. „Tebe sa to ľahko hovorí, práve si jedol. Ale ja? A navyše z čoho budem žiť, keď vyzerám takto... ako si zarobím na jedlo? To budem chodiť do pekárne ako ty a prosiť o rožteky?“

            Daniel sa pozrel na zmätené mačatá, bolo ich aspoň dvadsať a nahnevane sa hnali ulicou za Lenou. Bolo zrejmé, že dnes s jej spoluprácou neboli spokojné. Potom sa pozrel na dievča a zatriasol ňou. „Dievča pokoj, nerieš všetko tým svojím hladným žalúdkom. Kufrík sa o nás postará. Jedlo nebol dôvod, kvôli ktorému som chodil do pekárne.“

            Lena sa našťastie viac už nepýtala, a keď obaja po náročnom dni prišli domov, na stole už bola pripravená teplá večera. Dievča nemohlo uveriť vlastným očiam. „Sníva sa mi alebo som blázon.“ Daniel sa díval ako ryšavka začala hltať jedno sústo za druhým. „Spomaľ, lebo takýmto tempom sa neprepcháš cez dvere.“

            Dievča niečo zabľabotalo s plnými ústami, ale Daniel mu nerozumel. V diaľke započul mňaukať mača, a tak sa rozhodol pozrieť sa von. Za dverami stál čierny kocúrik, ktorý sa ráno hral s Leninými ryšavými vlasmi. Keď sa Daniel pozrel do jeho veľkých očí, videl tam slabučkú prosbu. „Chcel by si ísť k nám?“ Mača súhlasne zamňaukalo. Daniel mu pootvoril dvere a už bolo vo vnútri. Keď sa pozrel na svojich dvoch spolubývajúcich, zasmial sa iba tak pre seba. „Toľko rokov som mal pokoj, a teraz mám na krku toto? Dievča s deviatimi žalúdkami a malú prachovku.“