Daniel sa za tie roky premien naučil, na ktoré miesta sa smel vydať, a ktoré boli pre jeho premeny priam nebezpečné. Už dávno vyskúšal všetky tie drobnosti z koženého kufríka a vedel, že sa z neho nikdy nestane princ na bielom koni. Bol poslom s tuláckymi topánkami. Ľudia sa na ňom radi zasmiali, ale nik z nich ho nečakal s úsmevom v miestnom obchode. Nech už na seba vzal akúkoľvek podobu, jednostaj nad ním iba ohŕňali nos. Možno zato mohol ten prapodivný pach stariny, ktorý tancoval okolo jeho nôh, a možno to bola práve jeho drzosť, s akou si vedel vpochodovať priamo medzi dav ľudí.

            Nech už to bolo akokoľvek, aj tak pre neho ostali jedny dvere pootvorené. Miestna pekáreň rozdávala nepredané rožteky chudobným. Daniel sa tam zastavil po každej zo svojich ciest. Rád špehoval mladú predavačku. Mala jemné čierne vlasy a tmavé oči ako havran. Lívia vždy na konci dňa vydrhla dlážku pekárne a unavene si vzdychala. Danielovi sa taký obraz páčil, keď sa poriadne nadýchol, zdalo sa mu, že zacítil vôňu domova. Vanilka, múka a možno trochu čokolády.

            V ten deň mu kufrík dal tvár klauna. Mohol mať tak tridsaťpäť rokov. Žilovaté vychudnuté ruky mu trčali z pridlhého trička, v ktorom ukrýval pivný pupok. Jeho vyčaptané topánky sa ocitli na prahu pekárne. Keby mal v sebe v ten okamih šibalstvo a odvahu, ako to už u neho bývalo zvykom, vpochodoval by priamo doprostred miestnosti. Chystal sa na tento krok už veľmi dlho. V hlave si všetko premyslel. Pristúpil by k Lívii, mierne sa naklonil a spoza jej ucha by vytiahol červenú ružu. „Najkrajší kvet pre najkrajšie dievča.“

            Avšak  pri takej krásnej žene sa mu začali triasť ruky a jeho vlastné kolená ho neposlúchali. Opatrne sa k Lívii priblížil, a keď sa načiahol za jej ucho, aby odtiaľ vytiahol kvetinu, zistil, že tú musel niekde zapotrošiť. Jeho umastený rukáv mal však svoj vlastný plán. Niečo v ňom sa začalo zvláštne vlniť, a než sa klaun stihol spamätať, na Líviinom pleci sa ocitla malá sivá myš. Keď to Lívia zbadala, tresla Daniela metlou po hlave a pískajúca myš rýchlo skĺzla z jej pleca a skryla sa za baganče klauna.

            Daniela neprekvapilo, že sa na tento obraz pozeral aj niekto iný. Bol predsa poslom a musel rozdávať úsmevy. A tak sa na jeho nešikovnosti pobavila ďalšia pracovníčka pekárne. Ryšavé dievča so strapatými vlasmi. Lena sa smiala tak škrekľavo, až to jednému pílilo uši.

            Líviu to rozhnevalo. „Prestaň sa tu zabávať a zbav ma tohto blázna. Prisahám, že sa tu každý deň zjaví nejaký somár, ktorý len zíza a otravuje. Daj mu rožtek, a nech ide, odkiaľ prišiel.“

            Ryšavka priniesla ten najmäkší rožtek a milo sa usmiala, keď ho podávala. „Tu je niečo pre teba, a tu je niečo pre tvoju myšku.“ Strčila dlaň do tej jeho umastenej, zdalo sa, že jej nie je odporná, a vložila do nej žltý kúsok syra.

            Klaun si iba smutne vzdychol, ako to mohol tak zbabrať? Pobral sa na cestu domov, keď si všimol, že mu je v pätách ryšavá Lena. Bez toho, aby sa jej niečo spýtal, sama otvorila ústa a začala tárať. „Lívia sa ti páči, však? Nie je to síce žiadna princezná, ale má more nápadníkov. Podľa teba je taká pekná?“

            Jej priama otázka ho zmiatla. Díval sa na ňu cez svoje unavené oči, a pomaly strácal obozretnosť aj on bol len človek, a občas sa potreboval porozprávať. „Zdá sa mi, že je výnimočná.“

            Lena sa potmehúdsky usmiala. „Možno je výnimočná ona a možno sú výnimočné oči, ktoré sa na ňu dívajú.“

            Daniel spozornel, snažil sa byť ostražitý, ale Lena bez váhania pokračovala ďalej. „Chce to predsa poriadnu dávku odvahy chodiť za ňou každý jeden večer.“ Než si klaun uvedomil, čo mu malá ryšaňa povedala, bola už dávno preč.