V ten večer na zem začali padať prvé vločky. Daniel sa snažil zakryť si plešinu, ale márne. Hľadal čiapku vo vrecku svojho dotrhaného kabáta, avšak našiel iba starú zažltnutú vreckovku. Nahnevane si odfrkol, až sa jeho vráskavá tvár celá napla, a akoby sa na malú chvíľu úplne vyhladila. Okamih prešiel a vrásky boli naspäť.

            Starý pán si unavene vzdychol, a kým čakal na autobus, cítil, ako sa mu vločky pomaly roztápajú na vrchole hlavy a jeho plešina bola studená ako kus ľadu. Opäť si nahnevane odfrkol a jeho dych sa razom premenil na bielu paru. To bolo jasné znamenie, vonku bolo pod nulou a jeho deravé zuby drkotali od zimy. Už to viac nevydržal, vzal zažltnutú vreckovku a prikryl si ňou temeno hlavy.

            Autobus konečne dorazil. Masa ľudí sa zhŕkla okolo dverí a nedočkavo sa natískali dnu. Daniel sa nemal kam ponáhľať, zažltnutá vreckovka ho chránila pred najväčším chladom, a tak iba čakal. Hrčovité ruky si žmolil vo vreckách, keď konečne prišiel na rad. Dal posledné drobné za lístok a sadol si.

            Keď sa rozhliadol okolo seba, jeho vodnaté oči videli unavených ľudí. Boli tri týždne do Vianoc, a každý sa kamsi ponáhľal. Niektorí boli utrápení z práce, iní zase z nakupovania. Po radosti nebolo ani stopy. Ľudské starosti, taký nezmysel.

            Daniel si zložil žltú vreckovku z hlavy, utrel si ňou svoj uhorkový nos, a potom sa rozhodol ticho autobusu prerušiť. „Nebude vám prekážať, ak niečo zahrám?“ Na jeho otázku neprišla priama odpoveď, iba nespokojné šomranie. Na to si však Daniel už dávno zvykol. A tak vytiahol z vrecka malú ústnu harmoniku a vyčaril z nej prvý tón. Celý autobus razom stíchol. Tóny sa zmenili na melódiu, ktorá si podmanila každého cestujúceho.

            Pomaly sa vznášala pomedzi cestujúcich a roztopila každé ľadové srdce. Od jedného sedadla k druhému, až kým všetci netlieskali. Starý muž zacítil, ako sa mu z vodnatých očí derú slzy, potiahol nosom a zrazu nedokázal ovládať harmoniku. Čistú melódiu zaplavili falošné tóny. A tak Daniel opäť raz vytiahol žltú vreckovku z kabáta a utrel si do nej slzy.

            Zopár falošných tónov však nikomu nepokazilo náladu, preto starý pán hral a hral. Keď prišiel na poslednú zastávku, bolo načase vystúpiť. Pomaly kráčal po námestí a neustále sa díval poza svoj chrbát. Jeden by povedal, že sa bojí vlastného tieňa. Tak či onak dorazil až k staručkým dverám svojho domu a obozretne ich odomkol.

            Keď jeho špinavé, vandrácke topánky prekročili prah dverí, začali sa diať podivné veci. Danielove vodnaté oči sa leskli a jeho tvár prestala mať sivý nádych. Vrásky sa najprv vyhladili, a potom úplne zmizli. Namiesto plešiny sa objavili husté čierne vlasy. Starý muž bol zrazu mladý. Táto zmena ho však vôbec neprekvapila. Iba pokojne vytiahol z vrecka harmoniku a odložil ju do malého koženého kufra. Bol najvyšší čas ísť spať.