Gregor mal vysokú horúčku. Po nociach sa budil s krikom, Ariadna stála pri jeho posteli a dávala mu studený obklad na čelo. „Bude to dobré,“ šepkala mu do ucha.

            Vnímal, že sa pri ňom striedali rôzni ľudia. Jeho mama mu hladila vlasy a nosila mu kurací vývar, ktorý nedokázal zjesť. Otec mu povedal, že správny chlap sa nikdy nevzdá a nakoniec sa pri jeho posteli prestriedalo aj zopár ošľahaných morských vlkov.

            Jeho noha bola ťažko zranená, ale Ariadna poznala moc bylín, a Gregor sa veľmi rýchlo vyliečil. Na Ostrove morských panien si poniektorí mysleli, že prišla jeho posledná hodinka, no chlapec sa nevzdával. Prešlo niekoľko dní, keď sa Gregor prebral z dlhého blúznenia. Ariadna ležala na posteli pri ňom, vyzerala vyčerpane. Chlapec ju pohladil po vlasoch. Otvorila oči a usmiala sa. „Je ti lepšie?“

            Gregorove oči sa naplnili radosťou, mal pocit, akoby prespal celé jedno storočie a noha ho bolela tak, že by sa jednému tisli slzy do očí, ale on sa aj tak usmieval. „Je mi výborne,“ zaklamal. Pozrel sa na Ariadnu a cítil vďaku. „Nebyť teba, nikdy by som to neprežil...“

            Ariadna iba mávla rukou. „To nestojí za reč, Gregor. Robila som, čo som vedela. Tvoja mama priniesla od staručkej Agáty nejaký zázračný nápoj, a ten ťa podľa mňa vyliečil.“ Priložila mu ruku na čelo. „Teplota je konečne preč.“

            Gregor sa však chcel poďakovať najmä za vylovenie z mora. „Myslel som na to, ako si sa zmenila na morskú pannu. Mala si opäť ten úžasný zlatý chvost a pomohla si mi dostať sa z lode.“

            Ariadna sa na chlapca zadívala zmätene. „O čom to hovoríš?“

            Gregor sa zasmial. „No predsa o tom, ako si ma zachránila z mora. Uviazol som pod loďou, takmer som sa pod vodou zadusil, ale ty si prišla a pomohla si mi. Spolu sme doplávali až na pobrežie.“

            Dievča vyzeralo, že netuší, ktorá bije. „To sa ti muselo snívať, Gregor. Nebola som s tebou v mori. Ja už viac nie som morská panna, sám si videl, že mi chvost už nenarastie. Akoby som ti mohla pomôcť?“

            „To som sa ťa predsa chcel opýtať ja. Keď si bola v mori, mala si chvost a na pevnine ti iba tak zmizol. Nechápal som, ako to dokážeš.“

            V Gregorovom dome sa rozhostilo zvláštne ticho. Ariadnine oči boli prenikavo zelené, avšak chlapec v nich nedokázal čítať. Potom nasledoval smiech. „Gregor, môj drahý muž, v tom mori som s tebou naozaj nebola. Musel si stratiť vedomie, a kým ťa prúd vyplavil na pevninu, sníval si o tom, že ťa zachraňujem.“

            Nechcelo sa mu veriť, že sa to naozaj nestalo. „Také živé sny predsa nemávam. Bola to skutočnosť. Viem, čo som videl.“

            Dievča iba zatriaslo hlavou. „Ak by to bola pravda, ako hovoríš, aký by som mala potom dôvod ostať na pevnine s tebou?“

            Tieto slová Gregora zarazili. Strávil s Ariadnou chvíle, ktoré ho hriali pri srdci a aj teraz sa zobudil celý šťastný, že ju opäť vidí, ale podľa jej tónu usúdil, že ona k nemu neprechovávala takú silnú náklonnosť. Náhle posmutnel. „Máš pravdu, určite to bol iba sen. Idem si ešte zdriemnuť, som unavený.“ Ariadna neprotestovala, prikryla Gregora ešte jednou dekou a nechala ho odpočívať.

            V Gregorovi sa miesili všetky tie zvláštne pocity. Nechcel si však priznať, že bol hlavne smutný, čakal snáď, že sa doňho Ariadna zaľúbila? Bol do nej zaľúbený on? Nechcel, aby ho takéto myšlienky mátali. A tak radšej rozmýšľal nad tým, ako si vyrobí novú loďku. Tá stará ostane navždy uväznená v mori.

            Podvečer ho prišla navštíviť mama. Bola šťastná, že sa mu vodí lepšie. Usmiala sa na neho. „Vedela som, že to zvládneš. Môj syn sa predsa ničoho nezľakne.“ Gregor sa pomaly postavil na nohy a chystal sa sadnúť si s mamou ku stolu. „Kvôli mne nemusíš vstávať.“ Avšak on jej to chcel dokázať. Takmer spadol, ale na pomoc mu pribehla manželka a v poslednej chvíli ho zachytila.

            Pomohla mu sadnúť si až k stolu, keď si Hana vzdychla. „Otec ti urobí barlu, budeš ju nejaký ten mesiac potrebovať.“

            „Nič nepotrebujem, mama, trochu si odpočiniem a idem opäť na more.“ Ariadna začala chystať večeru a oboch počúvala iba na pol ucha.

            Hana nevyzerala šťastne. „Chlapče, ryby na mori nie sú, bojím sa, že čoskoro si budeš musieť aj s ostatnými rybármi nájsť inú prácu.“

            Gregor mal však v hlave iné plány. Videl, ako stavia novú loď a bolo mu jasné, že ani mama ho nedokáže odhovoriť. „Nerob si s týmto starosti. Je normálne, že niektoré roky sú na ryby chudobnejšie. Časom sa to opäť rozbehne, hlavu hore, od hladu nepomrieme.“

            Gregorova mama si tým však nebola istá. „Bol si dlho chorý, a za ten čas sa všetko zhoršilo. Nikto z mora nepriniesol ani len jednu jedinú rybu. Studne vyschýnajú jedna po druhej. A more? To je také divoké, že by ma neprekvapilo, keby jedného dňa zhltlo celý náš ostrov...“

            Chlapec sa iba pošúchal po čele, cítil, že sa niečo deje, ale nedokázal to opísať slovami. „Je to také zlé?“

            „Ešte horšie, niektoré rodiny sa už odsťahovali ďaleko do mesta. Neveria, že sa to zlepší. Možno by sme mali odísť aj my.“

            Gregor sa zachmúril, pozrel sa na svoju manželku, chcel vedieť, čo si o tom všetkom myslela, ale jej pohľad bol prázdny. „Neodídem odtiaľto, je to môj domov.“

            Večerný rozhovor s mamou ho nepotešil, keď Hana odišla, cítil, ako ho ovládla zlá nálada. Nemalo zmysel ďalej sa s Ariadnou rozprávať o jeho pocitoch. Bol zmätený, ale aj tak vedel, že niekde tam vo vnútri pozná všetky odpovede na otázky.

            Keď si večer ľahol do postele, cítil, že jeho zmysly prudko otupeli a zaspal v priebehu minúty. Na druhé ráno sa opäť prebudil bez akejkoľvek bolesti, avšak nebol vo svojej posteli, stál na pobreží. Mal byť na mieste, kde boli skamenené morské panny, ale po veľkých sochách nebolo ani chýru, ani slychu. „Potratil som rozum...“ Šepkal si popod nos.

            Bol zmätený, jedna noha ho ťahala domov, ale tá druhá chcela ostať na mieste, akoby sa niečo malo udiať a on to nesmel premeškať. „Kde ste! Tak kde ste!“ Kričal na morské panny, akoby to boli jeho staré kamarátky. Niekde hlboko vo svojom vnútri cítil, že sa zjavia.

            Ako na povel prišli tri čiernovlasé dievčiny. Nemali zlatý šupinatý chvost. Vyzerali, ako ľudia, avšak Gregor dobre vedel, kým sú. Nesmierne sa podobali na jeho Ariadnu, ale každá bola iná tým svojím spôsobom. Tá najnižšia mala usmiatu srdcovitú tvár, ďalšia s perlovým náhrdelníkom mala jemný malý nos ako gombičku. A tá tretia sa hrdo niesla, jej zjav budil rešpekt.

            Chlapec sa na nich zvesela usmial. „Vedel som, že prídete.“

            Oni však nevyzerali veľmi veselo. „Nie sme tu len tak, Gregor. Sme uväznené na tomto ostrove už celé veky ako kamenné sochy.“ Chlapec tento príbeh dobre poznal, a tak iba prikývol.

            Tá najnižšia sa ujala slova. „Tvoji predkovia nás ukradli moru. V jedno ráno nás uväznili v klietke na pobreží a vystavovali naše chvosty na obdiv.“

            Pokračovala ďalšia. „Chceli sme sa pred ich pohľadmi ochrániť, a tak sme na seba vzali ľudskú podobu. Prosili sme ich, aby nás vrátili do mora. Ak by tak urobili, váš ostrov by bol ušetrený. Ale oni nás neposlúchli...“

            Gregor sa v tom pomaly začal strácať. Ariadna mu predsa povedala niečo iné a videl to na vlastné oči. Vrátiť morskú pannu naspäť do mora nepomohlo, ak nechcel skamenieť, musel si ju vziať za manželku. „Ak by vás aj do mora vrátili, vaše chvosty by vám nenarástli. To viem, povedala mi to Ariadna...“

            Tá tretia smutne zvesila hlavu, a potom sa sklamane zadívala do Gregorových očí. „Ariadna ti klamala. Ak morskú pannu ulovíš a nechceš ju vrátiť, tak po mesiaci skamenie aj s tebou, to je naša kliatba. Ale ak jej daruješ slobodu, môže sa kedykoľvek vrátiť do mora.“

            Gregor sa iba neveriacky rozosmial. „Prečo by si ma potom Ariadna vzala za manžela?“

            Díval sa na všetky tri a dúfal, že zle počuje, začalo sa to poriadne zamotávať. „Kým sa naša sestra nestala tvojou manželkou, mohla síce prísť na pevninu za nami, ale nemohla používať svoje schopnosti. Keď si si ju vzal, stal si sa jej priepustkou do sveta ľudí. Už nepatrila iba moru, ale aj tomuto pobrežiu. Začala plne ovládať svoje schopnosti a dokázala robiť veci, ktoré majú morské panny zakázané.“

            Chlapec neveril vlastným ušiam, mal chuť sa posadiť na miesto a utriediť si myšlienky. Bola to ich sestra? Akú hru to s ním hrala? „Prečo to urobila?“

            „Ariadna sa na túto zem hnevá. Tvoji predkovia jej vzali sestry a ona nám sľúbila, že príde na to, ako nás všetky pomstí. Chcela, aby tvoji ľudia pocítili, čo hrozné vykonali, keď sme skameneli...“

            Podišiel k ním bližšie a sťažka si vzdychol. „Za tými pohromami je ona, však?“

            Všetky prikývli. „Vyschnuté studne, ryby, ktoré sa stratili v mori a vlny, ktoré sú také vysoké, že zaplavia pevninu... To všetko robí naša sestra.“

            Gregor si smutne vzdychol, cítil, že sa všetko zmenilo, od kedy ju priviedol na ostrov, ale stále mal nádej, že za tým nie je ona. Nechcel, aby to bola pravda...

            Tá najnižšia z morských panien ho chytila za ruku. „Gregor, pre nás je už neskoro. Musíš zachrániť Ariadnu. Rozumieš, zachráň ju!“ Naliehala naňho. Jeho pohľad sa náhle zahmlil, a keď opäť otvoril oči, zistil, že to bol iba sen. Ležal v posteli, oheň v kozube pomaly praskal a on cítil, ako mu steká studený pot po čele.