Gregor sa zmätene díval na Ariadnu. „Ako sa mi mohli do vrecka dostať náušnice, veď som ich predsa nevzal zo stánku.“

Ariadna iba zdvihla obočie: „Možno si nato v tom zmätku zabudol. Bol to predsa len šok, takmer na teba spadla drevená strecha.“

Gregor vstal a začal sa netrpezlivo prechádzať po izbe. Zdalo sa, že sa snaží na celú udalosť rozpamätať, ale potom si iba vzdychol. „Celé mi to nedáva zmysel. Prečo na mňa tá strecha nespadla, smerovala predsa na mňa, a potom sa zrazu objavila na druhej strane... Rozumieš tomu?“

Dievča postavilo vodu na čaj a iba zvesilo plecia. „Čo ja viem? Nie som odborník na to, čo sa deje na súši... Ale ľudia v dedine hovorili, že strechu odfúkol vietor.“

Gregor si oprel hlavu o kozub a tuho premýšľal. Bol to však prirýchly okamih. Nič v jeho spomienkach nevyzeralo podozrivo. Videl strechu, ako padala na neho, a potom znenazdajky zmenila smer. V hlave mal na chvíľu jasno. „Žiaden vietor nefúkal. Niečo také by odfúklo aj mňa, a nielen strechu.“

„To je snáď jedno, buď vďačný, že si v poriadku.“ Odvrkla Ariadna a zdalo sa, že tým považovala celú vec okolo záhady za uzavretú.

Gregor sa však stále necítil spokojne. „Pôjdem na trh zaplatiť tie náušnice.“ Ariadna prikývla, a vtedy si Gregor konečne uvedomil, že jej chcel náušnice darovať. „Mal to byť malý darček pre teba. Ako privítanie, že si na pevnine.“ Vložil jej ich do dlaní a pobral sa preč. Jeho nálada bola na bode mrazu, chcel tej záhade prísť na koreň.

Zaplatil za náušnice. Mierne sa však červenal, na chvíľu sa cítil ako zlodej. „Je mi to ľúto, doma som si uvedomil, že som si ich v tom zmätku vzal.“

Matilda však mala zlaté srdce. Bola to žena vo veku jeho matky, mala vlasy farby obilia a široký úsmev, ktorý hrial. „To nevadí, chlapče. Hlavne, že sa ti nič nestalo.“

Gregor jej ich zaplatil a Matilda sa na neho usmiala. „Vybral si svojej manželke zaujímavý kúsok. Môj prastarý otec jednu z tých perál ulovil desiatky rokov dozadu, ale nič podobné sme nevedeli nájsť. Až deň po vašej svadbe samo more vyplavilo druhú ružovú perlu, ktorá vyzerala navlas rovnako.“ Chlapca to neprekvapilo. Pritom, čo sa udialo za posledné dni, to bola naozaj najmenšia záhada.

Matilda ešte venovala Gregorovi posledný úsmev. „Dnes večer sa na trhovisku budú konať Slávnosti trojzubca, dúfam, že spoločne so svojou manželkou prídete.“

Gregor sa zmätene poškriabal v čiernych vlasoch. „Celkom som nato zabudol, ale určite prídeme.“

Chcel trhovisko opustiť, ale jeho nohy ho samé priviedli k stánku s čelenkami. Pozrel sa na všetky tie kvetiny a vzdychol si, ďalší darček Ariadne nemohol kúpiť. Nechcel, aby si myslela, že to preháňal. Aj keď v jej krásnych vlasoch by vynikla každá čelenka. Spoza stánku sa ozvala Anna. Predávala na trhovisku, odkedy Gregor chodil po štyroch.

„Gregor, z akého mesta je tvoja manželka?“

Chlapec si náhle odkašľal, nerád klamal. „Pochádza z Bielej vody. Prečo?“

Anna sa zatvárila zmätene. „Poznám ľudí z Belej vody, ale ani jeden z nich nerozprával takým zvláštnym jazykom ako Ariadna. Počula som ju, ako si niečo šepkala, ale tie slová... akoby neboli z tohto sveta.“

Gregor zbledol, zdalo sa, že bol ten správny čas na poriadne klamstvo. „Jej prastará mama pochádzala z ďalekého severu. Naučila ju ich jazyk.“

„Ach, tak. Hneď sa mi na tom niečo nezdalo. Začala si ich šepkať, keď padala strecha, asi sa o teba bála, chúďa.“

Chlapec nebol hlupák, vedel ktorá bije, rozlúčil sa s Annou a pobral sa domov. Pochopil, že to Ariadna zabezpečila, že na neho nespadla strecha zo stánku. Zachránila ho, prečo sa však nepriznala. Odkiaľ však vedela takéto magické kúzla. Vedeli to všetky morské panny? Vtedy si uvedomil, že o týchto stvoreniach dokopy nič nevedel.

Keď prišiel domov, Ariadna poctivo chystala šaty, ktoré šila pre jeho mamu. Išlo jej to veľmi ľahko a všetky vyzerali priam nadpozemsky. Gregor jej povedal o večernej slávnosti a Ariadna sa usmiala. „Bude sa tam tancovať?“ Chlapec prikývol.

Deň ubehol akosi rýchlo. Dievča si vzalo tmavomodré šaty, vyzerali ako more počas búrky. Ozdobilo sa novou čelenkou a náušnicami. Keď ju Gregor zbadal, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola taká nádherná, že mu opäť vyrazila dych.

Kráčali spolu na trhovisko, z ktorého sa ozývala hlučná vrava. Bolo počuť smiech a veselú hudbu, ktorá rýchlo roztancovala každého. Stánky sa prehýbali dobrotami od výmyslu sveta. A každý na malú chvíľu zabudol, že studne vyschli a more už nebolo také štedré ako kedysi.

Gregor sa rozhodol Ariadnu poriadne vytancovať. „Je to tanec z nášho ostrova. Vymysleli ho naši predkovia, aby odohnali zlé mátohy, ktoré by nám mohli ublížiť na mori. Jeho základ spočíva v búchaní nôh a tlieskaní. Musíš tlieskať veľmi silno.“ Chlapec jej to predviedol. „Je to jednoduché a vždy, keď nemáš šajnu, ako ďalej tancovať, iba tlieskaj, tak to robím ja a funguje to.“

Ariadna sa od srdca zasmiala. „To je všetko?“

„Ešte vykrúcanie, ale to budem mať na starosti ja.“ Gregor schytil svoju morskú pannu do náruče a začal ju točiť do zbláznenia, až sa Ariadna nevedela prestať chichotať. Tlieskali a dupali do rytmu morskej hudby, ktorá ich unášala kamsi ďaleko. A keď hudba prestala hrať, dievča si uvedomilo, že po veľmi dlhom čase, bolo konečne šťastné.

Smiali sa s Gregorom do zbláznenia. Začal jej opisovať, ako sa ocitol prvýkrát na mori. Mal iba päť rokov a jeho otec sa z neho snažil vychovať malého morského vlka. „Hrdo som si vykračoval po palube, ale moje kolená sa mi celý ten čas triasli. V ruke som mal metlu, myslel som si, že som strážca lode a môj otec iba krútil hlavou, vraj sa nemám prechádzať, ale zametať.“

Ariadna sa smiala. „Tvoja mama sa o teba nebála?“

Gregor jej široký úsmev opätoval. „Hovorievala, že mi farbu očí darovalo samo more, a to ma ochráni. Myslím, že mala pravdu. V ten deň prišla búrka a ja som skončil v mori. Ale môj otec, ma ako zázrakom vylovil. Potom sa nahneval, vraj si vôbec nedávam pozor a poriadne ma priviazal k sťažňu.“

Gregor sa zadíval hlboko do Ariadniných očí. Nečakal na ďalšie slová, dal svojej manželke jemný bozk na pery. Potom sa na ňu veselo pozrel a zašepkal jej do ucha. „Viem, že si ma dnes zachránila. Ďakujem ti.“

Dievča však jeho úprimný úsmev nedokázalo opätovať: „Sú však veci, o ktorých by si nemal vedieť nič, Gregor.“ Znelo to ako výstraha.