Hana vyrozprávala Gregorovi všetko o tom, čo jej povedala Agáta. Čakala výsmech, ale Gregor hltal každé jedno jej slovo. A potom bez rozlúčky bežal na Dračí vrch. Bola už tma a vzduch sa poriadne ochladil. Na Ostrov morských panien čoskoro mala doraziť poriadna búrka. Avšak Gregor sa nedal zastaviť. Bežal ako o život. Nebol si istý tým, čo chcel spraviť, ale potreboval počuť odpovede. Prečo mu starena kázala uloviť morskú pannu, keď kvôli tomu takmer prišiel o život? Nezaklopal na jej dvere, otvoril ich dokorán a nahnevane sa pred ňu postavil.

Tvárila sa nevinne, ale on tomu neveril. Keď však otvorila ústa, uvedomil si, že to nebol hlas stareny, ktorá ho poslala na more. „Čakala som ťa, Gregor.“

„Ale ja som sa pomýlil. Myslel som si, že ste niekto iný.“ Sklamane sa otočil na päte a chcel ísť domov, avšak starena podišla až k nemu a vytrhla mu chumáč vlasov, čo sprevádzalo boľavé zastonanie.

Gregor sa zo zvedavosti otočil a uvidel, ako starena dala jeho vlasy do kotla. Pristúpil bližšie a videl, ako ich zamiešala do akejsi bublajúcej tekutiny. „Takto si nevaríte polievku, však?“ Pokúsil sa o vtip, ale Agáta mu šmahom ruky dala najavo, aby mlčal. Z kotla sa náhle vyvalil dym, spočiatku bol tmavomodrý, a potom náhle počernel. Gregor od úžasu zapískal. „Čo sú toto za kúzla.“

„Žiadne kúzla. Si v poriadnej šlamastike, drahý Gregor.“ To mu nemusela hovoriť, iba si vzdychol. Vzal si predsa za manželku rybu, bolo mu jasné, že to nie je žiadne dobré znamenie.

„Všetko vidím veľmi rozmazane, nejaká mocná bytosť zahmlieva môj pohľad. Ale jedno je úplne jasné, vzal si si z mora niečo, čo ti nepatrilo. Tvojou jedinou záchranou sú tvoje oči. Hana má pravdu, dalo ti ich samo more. A to ťa neopustí, ak sa ty postaráš o to, čo si mu vzal.“ Gregor si vzdychol, boli to samé táraniny.

„To je všetko? A čo ak chcem moru vrátiť to, čo som mu vzal? Nie je to lepšie, ako sa o to starať?“ Agáta sa na Gregora zamyslene pozrela.

„A čo si mu vlastne vzal, môj drahý chlapče? Nech viem, na čo sa mám pýtať.“ Gregor váhal, mal jej povedať, čo sa skrývalo v jeho dome? Avšak nebol to dobrý nápad, Ariadna sa stala jeho manželkou a on ju nechcel vystaviť hrozbe. Čo ak by sa starena pred niekým preriekla? Možno by jej chceli ublížiť alebo vidieť jej chvost. Tak radšej mlčal.

„Tak bude to chlapče?“ Agátine vrásky sa prehĺbili.

„Čo už by rybár mohol vziať moru? Iba zopár rýb a ustríc. O niektoré som sa postaral priam kráľovsky, skončili rovno v mojom hladnom bruchu.“ Pohladil si bruško. „Ďakujem za tvoje vzácne rady.“ Rozlúčil sa so starenou a pobral sa priamo domov.

Búrka mu bola v pätách, ale ako zázrakom sa rozpršalo, až keď zavrel dvere svojho domu. Ariadna už spala na jeho posteli krížom. Nezmestil by sa tam ani keby veľmi chcel. Vzal si teda deku a opäť si raz ustlal pri kozube. Keď sa ocitol na tvrdej zemi, frflal si, že zajtra takto bude spať Ariadna, ale potom ho premohla únava a Gregor konečne zaspal.

Ráno ho prebudila vôňa vajíčok, vznášala sa vo vzduchu a jeho zmysly priam ožili. Keď zacítil aj lahodnú slaninku, bol už na nohách. Ariadna teda vôbec nezaháľala. „Ty vieš variť? Nevedel som, že ryby niečo také vedia.“

„A ja som zase netušila, že vy ľudia toľko spíte. Ste tie najlenivejšie stvorenia, aké poznám.“ Gregor si nevšímal jej rapotanie, na tanier si naložil poriadnu dávku vajíčok a slaniny a radostne sa pustil do jedenia.

Ariadna sa zadívala, ako jej manžel hltal jedno sústo za druhým, a iba pokrútila hlavou. „Nemal si už byť dávno na mori a pracovať?“

Gregor jej odpovedal s plnými ústami. „Včera som mal taký dobrý úlovok, že si zaslúžim malý oddych. Dnes pôjdem na trh zjednať dobrú cenu. Pridáš sa ku mne? Aspoň spoznáš miestnych a môžeš si nájsť nejaké kamarátky.“

Ariadnine zelené oči zvláštne potemneli. „Chlapi včera hovorili, že sa im nič nepodarilo uloviť. Myslela som si, že na tom budeš rovnako.“

Gregor sa pyšne usmial, vždy predsa patril k tým najlepším z rybárov. „Ostatní sa majú odo mňa čo učiť. Chceš ísť teda so mnou?“

Ariadna prikývla, ale vyzerala, že sa hnevá. Gregor sa v ženách vôbec nevyznal a stále si musel opakovať, že táto bola k tomu všetkému ešte aj polovičná ryba. Takže mu bolo jasné, že jej neporozumie ani keby veľmi chcel.

Keď prišli na trh aj s úlovkom, Gregor si všimol, že atmosféra nebola najlepšia. Viacerí vyzerali nespokojne, akoby neboli vo svojej koži. Ryby rýchlo predal staručkému Antonovi, ktorý ich kúpil za veľmi dobrú cenu. „Prečo sú všetci takí zvláštni.“

Anton si iba vzdychol. „Si na mori chlapče a netušíš, čo sa deje na pobreží. Už niekoľko dní z mora nikto nevylovil ani jednu jedinú rybu. Takéto šťastie si mal za posledné dni iba ty. A čo je ešte čudnejšie, posledné dni sme mali dažďa vyše hlavy, no napriek tomu v dedine vyschlo už päť studní, ak to pôjde takto ďalej, pomrieme všetci od hladu.“

Gregor si myslel, že starec iba preháňal, pozrel sa na Ariadnu, čakal, že situáciu zachráni, ako to robievala jeho mama. Dúfal, že povie nejaké slová útechy a povzbudenia, avšak na jej tvári zazrel niečo, čo ho prekvapilo. Bol tam široký úsmev, ktorý sa mu zdal byť podozrivý.

Iba sa zmätene zadíval na Antona a potľapkal ho po ramene. „Bude dobre, ja vždy niečo ulovím.“

Opustili Antonov stánok a Gregor sa zamyslene pozrel na Ariadnu. „Prečo sa usmievaš?“

Dievča vyzeralo po dlhom čase, že priam od radosti žiari. „Nikdy som nebola na trhu, páči sa mi tu.“ Na trhovisku sa miesila vôňa mora so soľou a Gregor musel uznať, že aj on toto miesto miloval. Keď zacítil známu vôňu, vždy sa cítil ako doma. Pomyslel si, že Ariadna to vnímala rovnako. Obzerala si ostatné stánky, mali tam čelenky s kvetinami a náušnice z perál. Šaty od výmyslu sveta z tých najjemnejších látok a kožené topánky, ktoré voňali novotou.

„Ak sa ti niečo páči, môžem ti to kúpiť.“ Gregor sa rozhodol konečne prelomiť ľady a byť milý, ale Ariadna sa iba potmehúdsky zasmiala.

„A čo ak sa mi páči všetko?“

Chlapec opätoval jej úsmev. „Tak ti vyrobím malú loďku a pošlem ťa na more na desať rokov, aby sme to mali z čoho zaplatiť.“

„Ty si ale zlý.“ Ariadna sa zatvárila nevinne.

„Negúľaj na mňa tie pekné oči, aj tak ti nekúpim všetko. Vyber si jednu vec, a tá je tvoja.“

Ariadna sa zastavila pri čelenkách, páčili sa jej farebné kvety, z ktorých boli vyrobené, niečo také predsa len tak často nevidela. Dala si jednu fialovú do vlasov a zadívala sa na Gregora. „Ako vyzerám, pristane mi?“

Gregor jej chcel povedať, že nikdy nevidel krajšie stvorenie, vedela mu poriadne vyraziť dych. Ale potom sa nezmohol na jediné slovo. Chvíľu sa na neho Ariadna zmätene dívala, keď sa konečne odhodlal: „Kúpim ti ju, je krásna.“

Zaplatil ju a usmial sa, rozhodol sa, že jej daruje ešte niečo. Bola to predsa morská panna, a k takej sa hodili perly. Ona žiadne nemala, a tak sa to rozhodol napraviť. Chcel ju však prekvapiť. „Počkaj ma tu, ešte si po niečo skočím. Bude to chvíľka.“

Nešla za ním, ešte stále bola uchvátená všetkými tými kvetinovými čelenkami. Akoby nič krajšie nikdy nevidela. Gregor stál pred stánkom  a rozhodol sa, že Ariadne daruje náušnice z ružových perál. Avšak nebolo tam nikoho, kto by mu náušnice predal, a tak tam chvíľku postával a čakal.

Ariadna na neho kývla, asi sa jej zdalo, že je tam už pridlho. Iba jej naznačil gestom, že ešte čaká. Potom započul krik a zvláštny ostrý zvuk. Nestihol zareagovať, všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Iba sa zadíval hore a zistil, že drevená strecha stánku sa akosi uvoľnila a letí priamo na neho. Bol by to poriadny úder, chcel uskočiť, ale už by bolo neskoro. Keď sa stalo niečo nevídané. Drevená strecha s hrmotom spadla na opačnú stranu. Našťastie tam nikto nestál.

Okolo Gregora sa zhŕkli ľudia z trhoviska a s obdivom sa na neho pozerali. „Mal si poriadne šťastie, už-už som tú strechu videl na tvojej hlave.“

„Musel zafúkať vietor a odniesť ju na druhú stranu, to je hotový zázrak.“ Avšak Gregor žiaden vietor necítil. Udivene v dave hľadal Ariadnu. Stála pri stánku s čelenkami a vyzerala zvláštne. Gregor sa k nej prebil cez všetkých tých ľudí a ťahal ju domov. Neodvážil sa na jediné slovko, pretože si nedokázal utriediť myšlienky.

Keď prišli domov, unavene si sadol za stôl a pocítil, že mu niečo zacinkalo vo vrecku. Siahol doň. Bol si istý, že bolo prázdne, avšak potom z neho zmätene vytiahol náušnice z ružových  perál. Ako sa dostali do jeho vrecka? Bol si istý, že ich z trhu sám nevzal...