Vyschnutá studňa na Gregorovej svadbe bola zlým znamením. Chlapec šiel do susednej dediny a nakúpil ďalšie sudy s vínom, takže si hostia nič nevšimli. A všetci si na svadbu spomínali v dobrom, avšak Gregorova matka, Hana, nemohla po svadbe oka zažmúriť. „Niečo nie je v poriadku, cítim to, náš syn je v nebezpečenstve.“ Povedala v jedno ráno svojmu manželovi, ale ten si z toho ťažkú hlavu nerobil.

            „Máš obavy iba preto, že to dievča nepoznáš. Ver mi, nič sa mu nestane.“

            „Tá studňa bola znamenie a znamenia musíme počúvať.“ Gregorov otec jej viac neprotirečil, vedel, že to nemalo zmysel, ak si raz jeho žena niečo vzala do hlavy, bolo zbytočné jej hovoriť opak.

            Rozhodla sa ísť ku Gregorovi. Chystal si loďku na pobreží, mal ísť chytať ryby. Nevyzeral veselo, ale ani smutne. Na chvíľu si myslela, že naozaj iba preháňala, ale niečo v jej vnútri jej našepkávalo, že niečo nebolo s kostolným poriadkom. „Prišla som za tvojou manželkou. Bude potrebovať nejakú prácu.“

            Gregor sa zamyslene poškrabal za uchom. „To áno, pomôžeš jej s tým. Ariadna tu nikoho nepozná.“

            „Môže mi pomáhať šiť šaty, keď bude šikovná, pekne si zarobí.“ Gregor nevedel, či sa ryba z mora niečo také naučí, ale aspoň by to mohla vyskúšať.

            „Choď za ňou, je doma, ja musím na more.“ Gregor nemal čas na ďalšie otázky, pobral sa na lov.

            Keď jeho matka prišla za svojou nevestou, Ariadna práve umývala riad. „Prišla som ťa pozrieť. Stretli sme sa s Gregorom von, práve sa chystal na more.“

            Dievča sa milo usmialo. „Urobím vám čaj?“

            Gregorova matka prikývla, posadila sa za stôl a milo sa usmievala. „S Gregorom sme sa rozprávali o tom, že nemáš prácu. Ak chceš, môžeš mi pomôcť so šitím. Šijem šaty pre polovicu žien z dediny a aj pre bohatšie paničky z mesta. Pekne si zarobíš. Môžeme šiť spolu.“

            Ariadna sa na Gregorovu matku prestala usmievať, pôsobila chladne a nedostupne. „Rada vám pomôžem, ale šiť budem sama, nepotrebujem spoločnosť.“

            Gregorova matka na chvíľu stratila slová, a potom si spomenula, kvôli čomu tam v skutočnosti prišla. „Samozrejme, ak chceš súkromie, rada ti vyhoviem. Prinesiem ti látku každé ráno a zastavím sa po šaty až večer. Rada pomôžem svojej neveste. Drahá, urobíš mi čaj z tých zelených byliniek, ktoré vám rastú v záhrade?“

            „Samozrejme.“ Ariadna sa pobrala von a Hana zatiaľ nenápadne vstala a pobrala sa hľadať Ariadnin hrebeň. Keď ho našla, schovala si do zástery chumáč jej čiernych vlasov, a potom sa nenápadne vrátila do kuchyne. Keď sa Ariadna vrátila, s úsmevom si vypila jej čaj, rozlúčila sa a ponáhľala sa preč. Ariadna však našla svoj hrebeň bez vlasov a zachmúrila sa, veľmi dobre totiž vedela, na čo chcela Hana vlasy použiť.

            Hana sa domov nevrátila, čakala ju dlhá cesta. Musela prejsť celý Ostrov morských panien, a potom šla cez hlboký les vysoko na Dračí vrch. Bola tam malá chalúpka. Hana sa chystala zaklopať na dvere, keď sa v tom okamihu samé otvorili a vyšla z nich stará žena. Tvár mala posiatu vráskami a sivé vlasy sa zvláštne krútili okolo jej majiteľky.

O Agáte sa v dedine nehovorilo veľmi pekne. Mnohí tvrdili, že chodila po tomto svete dobré dve stáročia. Iní sa zas smiali, že by chcela byť čarodejnicou, avšak jej „bosorácke“ odvary boli dobré akurát pre prasce. Vraj nikdy nikoho nevyliečila a o budúcnosti nemala ani potuchy. Avšak každý dobre vedel, kde bývala, a keď bolo najhoršie, nejedna žena sa potajomky vzdialila z Ostrova morských panien a bežala priamo za ňou.

Agáta sa usmiala. „Čakala som ťa už včera, milá Hana. Priniesla si vlasy?“

Hana prikývla a šla do stareninej kuchyne. V kuchyni to voňalo po všelijakých bylinkách, ktoré v nej starena sušila. Uprostred sa nachádzal veľký kozub. V ňom bol malý kotlík, v ktorom niečo bublalo. Hana sa nezľakla, začala Agáte vysvetľovať, prečo sa ju rozhodla navštíviť, tá to však dávno vedela. „Môj syn si do dediny priviedol neznáme dievča, nejakú Ariadnu. Potom si ju vzal za svoju manželku. Bolo to milé usmievavé dievča. Avšak na ich svadbe vyschla studňa. To je znamenie... A keď som ju dnes navštívila, bola celkom iná, chladná a zvláštna... Cítim, že sa blíži niečo zlé.“

Agáta prikývla. „To zlo sa vznáša vo vzduchu celé týždne.“ Starena pridala do malého kotlíka myší chvost, zopár vysušených byliniek, potom podišla k Hane a vzala jej z rúk Ariadnine vlasy. Keď ich hodila do kotlíka, ten na chvíľu celý vzplanul, potom sa oheň upokojil a z kotlíka sa vyvalil čierny dym. „Veľmi zlé znamenie...“

Starena vzala z police sušenú ružu, ako poslednú ingredienciu a hodila ju do kotla. Tekutinu mierne zamiešala a zhlboka sa nadýchla jej vône.

„Čo cítiš?“ Spýtala sa Hana.

„Minulosť, moja drahá. Cítim vôňu stáročí a zabudnuté hriechy Ostrova morských panien.“ Agáta zvraštila čelo, vedela, že to vyzeralo pre celú dedinu veľmi zle.

„Aké hriechy, nenapínaj ma, hovor.“ Hana bola netrpezlivá.

„Naši predkovia boli chamtiví a chceli loviť stále hlbšie a hlbšie na mori. More bolo zradné, a takmer ich vtiahlo do svojho srdca. Avšak zachránili ich tri morské panny. Krajšie stvorenia po tomto svete nechodili. Naši muži sa im, ale neodvďačili v dobrom. Chytili ich, poviazali a priviedli na pobrežie. Chceli predávať ich zlaté šupiny. Avšak na pobreží sa im ich zlaté chvosty zmenili na ľudské nohy. Naši predkovia ich napriek tomu nevrátili naspäť moru, nechali ich na pobreží a dievčatá za mesiac skameneli.“ Agáta vyzerala vystrašene.

„Čo má tento príbeh spoločné s mojím synom a jeho ženou?“ Hana sa v tom celom stratila.

„To neviem, moja drahá, avšak cítim, že tri skamenené srdcia už dávno prestali biť. Stratili akúkoľvek silu, no napriek tomu žijú, pretože za nich bije iné srdce. To zahalí našu dedinu do temna. Naše rieky vyschnú a ryby sa stratia hlboko v mori. Srdce sa musí naučiť milovať, aby odpustilo a boli zachránení všetci na Ostrove morských panien, každá a jedna noha.“

„Agáta, ja nie som veštica alebo bosorka, musíš mi to vysvetliť presnejšie.“ Dym, ktorý vychádzal z kotlíka, sa z ničoho nič stratil. Bosorka stratila spojenie.

„Nič viac ti neviem povedať.“ Sama tomu celému nerozumela, v hlave mala zvláštne obrazy, ktoré si nedokázala pospájať do jedného a cítila sa zmätene.

„Ak ti donesiem ďalšie vlasy, vysvetlíš mi to?“ Hana stále dúfala, že svojmu synovi bude nejako vedieť pomôcť.

„Vlasy mi ukážu iba to, čo som ti rozpovedala teraz. Jediné, čo pre nich môžeme urobiť je, aby si všetko rozpovedala Gregorovi. On sám to pochopí v správny čas.“ Hana však neverila, že jej syn to pochopí o niečo lepšie ako ona sama. Vždy bola na jeho modré oči taká pyšná, chválila sa, že mu ich darovalo samo more, no teraz mala pocit, že to bola iba ďalšia kliatba.

Hana sa pobrala naspäť do dediny, a keď prišla čakať svojho syna na pobrežie, zbadala unavených rybárov. Vyzerali akosi nešťastne. Nenápadne sa pozrela na ich loďky a hneď pochopila prečo. Boli na mori celý deň, avšak domov nepriniesli ani jedinú rybu. Každý a jeden iba krútil hlavou a šomral si čosi popod nos. Jediný, ktorý sa domov nevrátil, bol Gregor.

Hana si sadla na breh a čakala ho. Bola tam, aj keď slnko začalo zapadať. A keď sa konečne zjavila jeho malá loďka, srdce jej poskočilo od radosti.

Gregor na rozdiel od ostatných rybárov vyzeral šťastne. V jeho očiach bola zvláštna iskra a jeho strapaté čierne vlasy hovorili jasne, že prežil na mori malé dobrodružstvo. „Ty si ma čakala?“ Celý natešený sa obrátil na svoju matku.

Keď Hana prikývla, Gregor sa rozhovoril. „Na mori to dnes bolo divoké. Musím to celé vyrozprávať Ariadne. Ryby sa mi nechceli chytať do siete. Všetky, akoby samé mizli v mori. Už som si myslel, že neulovím ani jednu jedinú. Potom som sa však začal spoliehať na more. Ty si mi predsa od detstva hovorila, že mám jeho oči. A tak som sa ním nechal unášať. Prišiel som na miesto, kde bolo more azúrové, a už som stratil akúkoľvek nádej, že ulovím aspoň jednu rybu, keď mi samé, ako zmyslov zbavené, začali skákať do loďky. Nemusel som použiť ani sieť.“ Odkryl bielu plachtu na lodi a ukázal matke stovky rýb.

„To je skvelé Gregor, ale ja som prišla kvôli niečomu inému. Myslím si, že vyschnutá studňa na tvojej svadbe bola zlým znamením, preto som sa vybrala za starenou, ktorá žije na Dračom vrchu.“ Hana porozprávala svojmu synovi všetko, čo jej bosorka povedala, a potom sa na neho s pochybnosťami zadívala. Bála sa, že jej neuveril.

Ten však myslel na niečo iné. Na starenu z Dračieho vrchu už dávno zabudol a nikdy by si ju nespojil so starenou z krčmy, ktorá ho poslala na more so striebornou sieťou uloviť morskú pannu. Avšak teraz si bol istý, že to bola tá istá žena.