Gregor nečakal od svojich rodičov veľké pochopenie. Bol si istý, že len čo sa Ariadna vzdiali, poriadne mu vyčistia žalúdok. Svadba v priebehu mesiaca s dievčaťom, ktoré pred tým nikdy nevideli, bola predsa úplné bláznovstvo. A to ich ušetril celej pravdy. Veď kto by už chcel za nevestu rybu?

Ariadna sa opatrne postavila na nohy a zahanbená sa pobrala do kuchyne postaviť vodu na čaj. Gregor dúfal, že si nevšimli, ako nemotorne chodila. A ak áno, hádam si budú myslieť, že je to tou trémou. To bude nadpozemská úloha naučiť rybu chodiť po súši.

Keď sa Ariadna konečne vzdialila, vtedy to malo prísť. Gregor očakával malý výbuch sopky. Avšak jeho otec bol na počudovanie ticho a mama si iba jemne vzdychla. „Ach, ty nevychovaný blázon, ako si si mohol myslieť, že by sme ti s ňou zakázali byť len preto, že je chudobná. Kedy už mne a tvojmu otcovi záležalo na peniazoch.“

„Ja...,“ habkal Gregor, keď mu do reči skočil otec.

„Vedel som, že ti raz jedna žena pomotá hlavu tak, že zabudneš rozprávať.“ Veselo svojho syna tľapol po pleci a usmial sa: „No nič, urobil si chybu, ale všetko sa dá napraviť. Už dávno som tvojej mame hovoril, že v tomto dome ti chýba ženská ruka. Svadbu urobíme aj za týždeň a môžete spolu žiť tak, ako sa patrí.“

Gregorova mama sa usmiala: „Presne tak. To dievča vyzerá tak milo a je nádherná. Buď na ňu milý, nie že ti utečie.“ Kiež by chcela, hovoril si v duchu Gregor. A potom si spomenul na kliatbu a bolo po radosti, ak by ušla, aj tak by sa všetci zmenili na kameň. Neostávalo mu iné, len ísť pred oltár so ženou, ktorú si ulovil v mori. Nemilá predstava.

Než Ariadna stihla priniesť čaj, Gregorovi rodičia už boli preč, chceli mladým dopriať súkromie. To však netušili, že to bolo to posledné, po čom mladý párik túžil. Obaja sa v tichosti najedli, keď sa Ariadna pokúsila prelomiť ticho. „Tvoji rodičia sú veľmi milí, je vidieť, že im na tebe záleží.“

„Tak to už v ľudskom svete chodí, vy ryby z mora to máte hádam iné?“

Ariadna pochopila, že je to urážka, a tak sa iba zamračila. „Nevolaj ma ryba, nepáči sa mi to.“

Keď sa morská panna čertila, blčali jej oči a líca sa jej mierne naduli, to Gregora pobavilo. „Ako ťa mám teda volať? Keby si mala krídla a perie, tak si pre mňa vták. Avšak ty si žila v mori a mala šupiny. Podľa tohto popisu nie si nič iné než ryba.“

„Aj tak sa mi to nepáči.“

„Tak si sa nemala chytiť do mojej siete a neriešili by sme tu, čo sa ti páči a čo nie.“

Ariadna na chvíľu neverila vlastným ušiam: „Takže nakoniec nie si vinný ty, ktorý si šiel o polnoci do mora, ale ja, lebo som sa nechala uloviť? Čo je toto za bláznovstvo?“

„Žiadne bláznovstvo dievča, všetko je to tvoja vina. Kam nemôže čert, pošle rybu.“ Gregorove oči sa konečne vyjasnili, ich tmavá modrá farba zmizla a opäť boli priezračné ako more za jasného slnečného dňa. Ani sám nevedel prečo, ale dobre sa na Ariadninej rozčertenej tvári bavil. A akosi zabudol na obozretnosť a prezradil morskej panne tajomstvo svojich očí. Síce jej o tom nepovedal ani slovko, ale dievča nebolo hlúpe a ľahko pochopilo, že sa mu menili podľa nálady.

Ďalšie dni sa Gregorovi zlievali, jeho mama sa snažila zblížiť s Ariadnou popri spoločných prípravách na svadbu. Každý z dediny chcel tajomnú nevestu vidieť. A Gregor sa stretol s obdivným pískaním od starých chlapov v krčme. Henrich gúľal očami. „Poriadnu nevestu si si našiel. Tá ťa chytí do laty a nebudeš viac myslieť na zlaté šupiny.“

Ďalší, kto ho obdivne tľapol, bol staručký krčmár. Bol samá vráska a v ústach mal posledné tri zuby. „Chápem, prečo si ju nikomu neukazoval, v dedine sme krajšie dievča nevideli.“

Gregor sa so svadbou stále nevedel veľmi zmieriť, ale keď niekto chválil jeho budúcu ženu, cítil sa ako taký pyšný páv. „Len ju veľmi neokukujte, tá je moja.“ Hrdo sa buchol päsťou po hrudi.

Keď však Gregor prišiel domov, bola to úplne iná vec. Sám si všimol, že Ariadna bola nádherná. Jej veľké zelené oči by pobláznili nejedného mladíka. Ale aj tak sa snažil byť obozretný. A navyše domov sa nikdy veľmi netešil, stále spával na tvrdej zemi pri kozube, kým morská panna si užívala jeho posteľ. A tak sa každé ráno prebudil celkom dolámaný.

Svadbu chystali necelé dva týždne a v posledný večer Gregor cítil, ako ho úplne ovládla nervozita. Veď ako mohol uveriť tej starej babizni a ísť chytať do mora morskú pannu. Kto naňho ušil takúto búdu. Zdalo sa mu to celé ako zlý sen, z ktorého sa každú chvíľu preberie.

V to osudné ráno už Ariadnu nesmel vidieť. Matka ho vyhnala z jeho vlastného domu a začala Ariadne pomáhať s prípravami. Gregor iba z diaľky započul ženské rapotanie. „Vždy som chcela mať dcéru, vieš.“

Viac sa mu nechcelo počúvať. Jeho prípravy ešte nejakú tú chvíľu mohli počkať. Rozhodol sa pobrať k moru a rozlúčiť sa s ním. Miloval ho, pretože mu závidel jeho nekonečnú slobodu. „Chcel som byť navždy s tebou, ale potom som ulovil morskú pannu. Najprv som sa tešil, a teraz som konečne zistil, že tá potvora vlastne chytila mňa. To ja sa budem musieť oženiť.“ Pohladil hladinu mora, bola pokojná a Gregor mal pocit, že jeho dotyk opätovala.

Keď konečne prišiel večer, Gregor bol už nachystaný a čakal pred oltárom morskú pannu. Svadbu mali na pobreží, ako už u nich bývalo zvykom, keď sa objavil prvý teplý deň. Gregora upokojoval jemný šum mora. Keď zbadal nevestu, všimol si, ako všetci hostia utíchli. Vyrazila im dych a on nebol výnimkou. Biele šaty sa okolo nej vinuli ako pavučinka, jej výrazné zelené oči dokázali roztopiť ľadovce a vlasy? To bola hotová koruna krásy. Mala do nich votkané malé biele kvietky, ktoré boli zároveň rozsypané všade naokolo. Vyzerala ako lesná víla.

Napriek jej zjavu a prvotnému očareniu sa Gregorovi ťažko vyslovovalo áno. Ani Ariadna nepôsobila sebaisto, avšak skamenieť nechcel ani jeden z nich. A keď im všetci začali gratulovať, Gregor si bol istý, že to bol iba sen. Prebuď sa, ty blázon, hovoril si celý čas zmätene v duchu.

Najviac zo všetkého sa obával svadobného tanca. Celé dva týždne Ariadne vysvetľoval, ako má kráčať, bola nemotorná a stále padala, na nohy si absolútne nedokázala zvyknúť, plietli sa jej jedna cez druhú. Keď padala, Gregor sa ju vždy snažil zachytiť, a potom sa len smial. Tancovanie jej šlo ešte horšie. Keď už nevedela, čo má robiť, iba sa nemotorne zachytila o Gregora a neraz ho pri nacvičovaní stiahla so sebou.

Chlapec očakával, že ich svadobný tanec bude úplné fiasko a celá dedina sa na nich schuti zasmeje. Keď Ariadnu chytil za jej malú dlaň, iba jej jemne zašepkal do ucha: „Neboj sa, určite to dobre dopadne.“

„Ja sa vôbec nebojím.“ Povedala to sebaisto, a akosi zvláštne chladne, takýto tón  v jej hlase Gregor počul po prvýkrát. Avšak ešte viac ho prekvapilo, ako úžasne tancovala, nepomýlila sa ani pri jednom kroku, nohy sa jej zrazu neplietli a Gregor prestal chápať tomu, čo sa okolo neho dialo.

Keď si aj s Ariadnou spoločne sadli k stolu, nestihol sa jej opýtať, ako sa tak rýchlo dokázala zlepšiť, pretože si vypočul ďalšiu záhadu. Jeden z čašníkov podišiel zmätene k stolu a začal sa pološeptom rozprávať s Gregorovým otcom. „Nemáme čo nalievať hosťom, víno nám došlo.“

„Ako vám mohlo dôjsť víno? Veď ho boli plné sudy. Toľko vína by moji hostia nevypili za týždeň, nieto ešte za hodinu.“

„Tiež tomu nerozumiem. Čo im máme teda nalievať?“

Gregor sa rozhodol pomôcť. „Nalejte im vodu. Mnohí sú už takí opití, že si to nebudú pamätať. Ja zatiaľ pôjdem kúpiť víno do susednej dediny.

Čašník však vyzeral ešte zmätenejšie. „Nie je to také jednoduché, viete... studňa, z ktorej sme brali vodu, vyschla.“