Gregor mal pokušenie všetkým svoju zázračnú sieť ukázať. Deň sa mu akosi vliekol a on cítil túžbu bežať do krčmy, a všetkým tým neveriacim morským vlkom ňou vytrieť zrak. Smiali sa z neho a možno ho dokonca považovali za blázna, ale on mal nakoniec predsa len pravdu. Avšak ukázať im ju bez morskej panny nebolo to pravé orechové. Môžu tvrdiť, že si sieť nakoniec vyrobil sám. Bolo múdrejšie najprv nejakú uloviť, a potom im ju doniesť aj so zlatými šupinami.

            Celý deň pomaly lovil ryby a premýšľal nad tým, ako taká morská panna môže vyzerať. Keď bol malý, počul dve verzie. Jedny hovorili, že to boli tie najkrajšie bytosti na svete s dlhými ligotavými vlasmi. Iní zase tvrdili, že mali veľké špicaté zuby a lákali na morské dno nič netušiacich rybárov. Nech už bola ktorákoľvek verzia pravdivá, Gregor musel ostať obozretný. Krása mohla byť predsa klamlivá. A tak si na svoju malú loďku prichystal viacero vecí. Pevné lano, aby morskú pannu mohol poviazať, vrece na tvár, aby ho nedesila, keby bola príliš škaredá alebo neobmäkčila, ak by bola priveľmi krásna. Gregor veril, že jeho oči, v ktorých sa ukrývalo samo more, ho počas tejto cesty ochránia.

            Po love rýb šiel domov, počkal, kým sa zotmelo, a potom sa opäť vydal na more. Keď sa na oblohe zjavil mesiac, Gregor si vydýchol. Bola príšerná tma, na oblohe nebolo jednej hviezdy a on na chvíľu netušil, či sa nemá vrátiť späť. Hviezdy ho predsa dokázali dopraviť naspäť domov, čo s ním ale bude bez nich? Avšak starena hovorila, že má ísť za mesiacom, a ak ho ten povedie k morskej panne, tak sa aj s tou potvorou určite dostane naspäť, aj keby to malo trvať celé veky.

            Cítil slaný morský vzduch, vietor ho jemne hladil po líci a v duchu premýšľal nad tým, kde má konečne svoju striebornú sieť hodiť do mora. Kde sa ukrývalo to tajomné miesto? Chvíľu váhal, a potom sa rozhodol, že to jednoducho vyskúša. Hodil ju na prvé miesto a čakal, a čakal, ale nič... Potom ju hodil o pár metrov ďalej, avšak úlovok neprichádzal.

            Vyskúšal to mnohokrát, ale do siete sa chytali iba zaspaté ryby. Už si bol celkom istý, že ho tá starena oklamala, dokonca premýšľal, či na neho v dedine všetci neušili nejakú búdu, aby sa na ňom ráno dobre zasmiali. Už to videl, Henrich by mu vynadal do hlupákov a jeho vlastný otec by nad ním iba sklamane krútil hlavou.

            Takmer pri sieti zaspal, keď si všimol, že sa pod hladinou niečo zalesklo. Najprv úplne jemne, a potom sa žiara zosilnela. Vtedy Gregor neváhal a začal ťahať svoju sieť na malú loďku. Musel to byť poriadny úlovok, pretože sieť bola omnoho ťažšia.

Oči sa mu rozšírili od úžasu, pretože po prvýkrát vo svojom živote videl morskú pannu. Vyložil ju na svoju malú loďku, v rýchlosti jej poviazal ruky, a potom sa na ňu iba nemo díval. Pohladil jej zlaté šupiny, aby sa uistil, že sú pravé a pozrel sa jej do očí.

Vydesil sa, dúfal, že ulovil príšeru so špicatými zubami a dlhými pazúrmi, avšak mýlil sa. Bolo to útle žieňa so zlatým chvostom. Jej čierne vlasy sa leskli v mesačnom svite a hlboké zelené oči vyzerali až príliš nevinne. Gregor si sťažka vzdychol. Keby to bola príšera, mal by to oveľa ľahšie, takto sa iba zmätene škriabal vo vlasoch.

Nevedel, či mu bude rozumieť, ale pokúsil sa niečo povedať: „Je mi to ľúto.“

„Na tvojom mieste by som to nerobila.“ Gregor bol prekvapený, že dievča vedelo rozprávať. Bola nádherná, ale ani to ho neobmäkčilo, jej zlatý chvost ho totižto priam hypnotizoval. Chcel ju ukázať celej dedine. Uvedomil si, že ďalšie reči neboli práve vhodným riešením, a tak jej cez tvár prehodil vrece a vydal sa na cestu domov.

Čiernovláska niečo frflala, ale Gregor sa ju snažil nepočúvať. Hmkal si starú námornícku pesničku o zakliatom poklade, a pomaly vesloval preč. Jeho ruky museli byť zázračné, pretože presne poznali cestu domov, more bolo pokojné a poslúchalo ho, akoby si boli rovní. Neprešla ani hodina a Gregor bol už na pobreží. Prehodil si morskú pannu cez rameno a pobral sa s ňou domov.

Snažil sa správať slušne, a tak ju nechal ležať na svojej posteli, kým on si ustlal na zemi pri kozube. Bol z mora skrehnutý na ľad. Prehodil cez seba veľkú medvediu kožušinu a s úsmevom na perách zaspal.

Keď sa ráno prebudil, na chvíľu si myslel, že to bol iba sen. Ale dolámaný chrbát ho presvedčil o opaku. Vyskočil na rovné nohy a išiel skontrolovať svoj úlovok. Zazrel husté čierne vlasy a vydýchol si. Bola to pravda, bol to práve on, ktorý donesie do dediny po mnohých stáročiach ďalšiu morská pannu.

Jemne do nej štuchol. „Preber sa.“

Vyzerala vystrašene, bola akási bledá a Gregor si bol istý, že keby mohla, utečie. Niečo si šomrala, ale Gregor nemal veľkú trpezlivosť, chcel sa s ňou čím skôr pobrať do dediny a ukázať všetkým svoj úlovok.

Ohrnul nad ňou nos. „Fuj, voniaš ako rybacina. Škoda mojej postele.“

„A čo čakáš, som morská panna. Ako asi tak podľa teba budem voňať? Ty múdra hlava.“ Líca sa jej naduli od zlosti, nad čím Gregor iba mávol rukou.

„Nedivím sa, že vás moji predkovia prestali loviť, keď tak hrozne páchnete.“ Chytil sa za nos a krútil hlavou.

Dievča vyzeralo, že sa poriadne zlostí. „Myslíš si, že vy ľudia bohvieako voniate? Plašíte tým smradom celú prírodu.“

Gregor nemal chuť sa dlhšie hádať, so ženou to aj tak nemalo veľký zmysel, vždy musela mať pravdu. „Ryba alebo človek, vždy ste tvrdohlavé.“

Dievča sa nahnevalo ešte viac. „Nie som ryba, ale Ariadna.“ Morská panna sa pozrela hlboko do Gregorových očí, a keď v nich zbadala srdce mora, usmiala sa. Gregor tomu nechápal a radšej uhol jej pohľadu, veď čo keby ho chcela nejako očarovať. Čo potom?

Konečne ju odkryl a chystal sa ju odniesť do dediny, keď od hrôzy zhíkol. „Kde je tvoj chvost a zlaté šupiny?“

„Dúfam, že ty nie si najchytrejší zo všetkých ľudí.“ Ariadna sa zasmiala.

„Celé sa mi to iba prisnilo... Iba som v to dúfal, nie si morská panna, veď máš ľudské nohy.“ Gregor si prezeral tie bledé nohy, akoby dúfal, že mu niečo napovie, kde sa ukrývala pravda. Potom však na posteli našiel niekoľko zlatých šupín a uškrnul sa. „Si morská panna, avšak na súši máš nohy.“

Ariadna vyzerala tak, akoby ju táto premena trápila. Sama sa z postele nezdvihla, a tak Gregor usúdil, že ľudské nohy nedokázala používať. To bolo pre neho dobré, aspoň mu neutečie.

„Takto ťa do dediny nemôžem vziať. Veď ma vysmejú. Alebo... Alebo...“ V hlave mu skrsla úžasná myšlienka. Veď nemusel ísť on za nimi, stačí, ak dedina príde k nemu. Nechal Ariadnu ďalej ležať v posteli a začal liať vedrá s vodou do drevenej kade, potom do nej ponoril nespokojnú morskú pannu a čakal na premenu.

„Keď ti opäť narastie chvost, ukážem ťa môjmu svetu.“

„Ach, ty blázon,“ začala Ariadna, „chvost mi opäť nenarastie, nepomôže mi nejaká malá kaďa s vodou.“

„To sa ešte uvidí.“ Gregor jej spočiatku neveril a dúfal, že je to iba obyčajná klamárka, avšak po prvej hodine ho obchádzala prvotná radosť. Možno mala predsa len pravdu. Chvost sa jednoducho nevrátil naspäť.

„Ako sa vlastne voláš?“ Spýtala sa Ariadna a nespokojne si prezerala bledé nohy, ktoré ju vôbec nepočúvali. Gregor sa jej predstavil, a potom sa na neho dievča vážne pozrelo. „Nikdy ti nenapadlo, prečo nás tvoji predkovia prestali loviť?“

„Sú to predsa roky, čo sme do mora chodili so striebornými sieťami. Jednoducho sme nato zabudli.“ Gregor sa rozpačito poškriabal vo vlasoch, niečo sa mu na tom jednoducho nepáčilo.

„Myslíš si, že by tvoji chamtiví ľudia jednoducho zabudli na zlato v mori?“ To bola správna otázka. „Myslíš si, že by sa jedno ráno zobudili a povedali si, že už toho jednoducho majú dosť a v mori sa rozhodli loviť iba ryby?“

Gregor nemal rád mnoho otázok a žiadnu odpoveď, a tak sa iba zostra opýtal. „Čo mi tým chceš naznačiť?“

Ariadna sa na neho pozrela a hľadala v jeho očiach spojenca. „Existuje stará kliatba, ktorá postihne každého, kto z mora vyloví morskú pannu.“