Ariadna od nervozity poskakovala na jednej nohe. Chcela vidieť svoje sestry vo svete živých. Dúfala, že ich konečne objíme, ale tie tri boli i naďalej len kus kameňa. Na Gregorovej tvári sa zračilo sklamanie, bolo vidieť, že už strácal nádej.

            Agáta sa na oboch pozrela a jej obočie sa spojilo do rovnej čiary. „Nechápem tomu. Všetko sme urobili presne podľa návodu. Niečo ale nefunguje.“ Podišla k sochám bližšie, opäť vzala tri kvapky elixíru, a opäť ich pokvapkala. Všetci traja sa na nich dívali s rovnakým očakávaním ako pred tým, nič sa však nedialo.

            Čarodejnica sa pozrela na mesiac so sklamaním v očiach. „Viac pre nich nedokážem urobiť. Možno ich čas už dávno vypršal a ostanú navždy kamennými sochami.“

            Ariadna sa rozhnevala, v jej očiach sa objavili blesky, ktoré Gregor aspoň na malú chvíľu zastavil. „Nedopustím, aby tu ostali navždy!“

            Agáta sa na morskú pannu múdro pozrela a jej slová zarazili aj samotného Gregora. „Dievča, dievča, zlo plodí len ďalšie zlo. Ak sa budeš mstiť, nakoniec ublížiš len sama sebe.“

            Ariadna si unavene vzdychla: „Odkiaľ to viete?“

            „To je predsa jedno. Som iba stará bláznivá žena.“ Na ďalšie otázky nečakala, pomaly sa otočila a kráčala z pláže priamo na Dračí vrch.

            Gregor najprv mlčal. Chápal svoju manželku a niekedy si myslel, že jej hnev bol oprávnený. No na druhej strane vedel aj to, že pomstou sa jej neuľaví. Ako povedala Agáta, nakoniec by ublížila iba sama sebe. Potom jej opatrne položil ruku na rameno. „Mali by sme ísť domov, dnes pre nich už aj tak nič neurobíme.“

            Ariadna mala slzy v očiach. „Je to tvoj domov a nie môj. Prišla som k tebe iba kvôli nim, a tu aj ostanem.“ Gregor si uvedomil, že s jeho manželkou bolo zbytočné sa hádať. Ľahla si ku sochám a chystala sa tam spať. Chlapec sa pomalým krokom pobral domov. Nemienil svoju manželku nechať samú. Vzal zopár teplých prikrývok a vrátil sa na pláž. Prehodil cez ňu dve a ľahol si k nej.

            „Myslela som si, že si odišiel.“

            Gregor sa zasmial: „Mňa sa len tak ľahko nezbavíš, ty moje trdlo.“ Ariadna vyzerala aspoň trochu spokojnejšie a na zmierenie Gregora objala.

            Keď sa ráno prebudili na pláži, mali malú nádej, že sa rovnako zobudia aj Ariadnine sestry, ale nič také sa neudialo. Na pláži bolo až podozrivo ticho. Gregor sa ponaťahoval, cítil, že ho bolel chrbát. Potom sa pozrel na morskú pannu, vyzerala v ranných lúčoch nádherne. Ale Gregor sa začal báť toho, čo príde.

            „Budeš sa chcieť mstiť Ostrovu morských panien i naďalej?“ V takom prípade by s ňou nechcel byť. Nech už boli jej úmysly akékoľvek, ubližovala ľuďom.

            „Keby som to tu chcela zničiť, Gregor, urobím to už dávno.“ Zdvihla ruky vysoko nad hlavu, Gregor sa pozrel na more, a to sa neuveriteľne zdvihlo. Obloha sa náhle zatiahla a na Ostrov morských panien sa blížili vlny, ktoré by ho bez mihnutia oka zhltli. Chlapec sa pozrel na Ariadnu. V jej očiach po dlhom čase nebol hnev, ale iba sklamanie. Díval sa na ňu tak dlho, až ruky sama od seba zvesila. „Nedokážem to urobiť a nikdy som ani nedokázala.“

            Chýbalo veľmi málo k tomu, aby sa Ariadna rozplakala. Gregor neváhal a objal ju. Bol rád, že v nej ostalo toľko dobra. Potom sa zamyslene zadíval na jej sestry.  Všimol si ich morské šupinaté chvosty a nedávalo mu to zmysel. „Keď som ťa ulovil, zmenila si sa na súši na človeka, prečo oni nie?“

            Ariadna sa o týchto veciach nechcela baviť, ale nakoniec sa predsa len nejako premohla. „Keď ulovili moje sestry, ich morské chvosty na druhý deň zmizli. Uväznili ich do klietky na pobreží. Vtedy mali už nohy ako ja, keď si ma priviedol z mora.“

            „Tak prečo majú ako skamenené chvosty?“

            Dievča nechápalo, prečo ho to zaujímalo, ale Gregor sa zamyslene díval na ich chvosty a všimol si, že na každom z nich chýbala jedna šupina.

            „Odpovieš mi?“

            „Je to kvôli kliatbe. Hovorí sa v nej, že ak sa morská panna nevráti za mesiac do mora premení sa na kameň. Nehovorí sa tam nič o človeku. Takže moje sestry sa tesne pred skamenením zmenili na to, čím v skutočnosti boli.“

            Gregor mal pocit, že na niečo pomaly prichádzal. „A čo tie šupiny, ktoré im chýbajú? Tie im vzali za ich života alebo potom, ako skameneli?“

            Ariadna si iba vzdychla. „Najprv im ich nestihli vziať, nečakali, že ich chvosty zmiznú. A keď moje sestry skameneli, každej jednej ostala na chvoste jedna zlatá šupina. Všetci dedinčania sa im ich snažili vypáčiť. Prišli dokonca aj ľudia z ďalekého okolia, no nikomu sa to nepodarilo. Nebolo to v silách žiadnej ľudskej bytosti. Jeden večer som sa na nich prišla pozrieť a uvidela som ich zlaté šupiny. Vzala som si ich na pamiatku.“

            Gregorovi sa na tvári zjavil úsmev. „Máš ich ešte?“ Mal pocit, že na niečo prišiel.

            „Nie, dala som ich tebe, keď som sa zmenila na starenu. Podarovala som ti ich v krčme.“

            Chlapec viac nečakal, dobre vedel, kde boli. Použil ich vo svojej novej loďke pri výrobe vrtuľky. Iba Ariadne zakričal, aby ho čakala, on zatiaľ bežal po šupiny. Mal nápad. Čo ak to oživenie nefungovalo, pretože morské panny neboli v stave ako pred skamenením? Veď im predsa len chýbali ich vlastné šupiny.

            Gregor viac neváhal, odmontoval šupiny z loďky a bežal na pláž. Ariadna vyzerala zmätene, ale potom, keď jej Gregor všetko vysvetlil, zdalo sa, že sa jej nový nápad pozdával. „Niečo na tom bude.“

            Chlapec vzal šupiny, a každú jednu dal na miesto, kde chýbala. Elixír bol už chladný, ale stále mal zlatistú farbu. Kotlík podal do rúk Ariadne. „Mala by si ich pokvapkať ty. Nezabudni, že stačia tri kvapky.“

            Dievča prikývlo. Od napätia zavrelo oči. Urobilo to radšej poslepiačky. Keď Ariadna opäť otvorila oči, po kamenných sochách nebolo ani stopy. Na perách sa jej zjavil blažený úsmev. Jej tri čiernovlasé sestry stáli pri nej. Viac už neotáľala, silno ich objala. Nemali chvosty ako skamenené sochy, ale ľudské nohy. „Neverím, že ste opäť živé.“

            Ani Gregorovi sa nechcelo veriť, že sa im to napokon predsa len podarilo. Tá najnižšia zo sestier sa na neho zadívala. „Ďakujeme ti, Gregor, že si Ariadnu priviedol na tú správnu stranu. Bez teba by sme tu neboli.“

            Ich zvítanie bolo nádherné. Keď sa prestali objímať, všetky vystískali Gregora. Ten ich pozval k sebe domov. Každá vyzerala milo, a aj keď mali všetky štyri sestry rovnaké vlasy, každá bola krásna iným spôsobom.

            Jeho pozvanie však neprijali. „Určite prídeme, ale nie teraz. Musíme vyskúšať, či naše chvosty v mori ešte fungujú. A v mori nás čakajú ďalší, ktorí sa s nami budú chcieť zvítať.“

            „Čakajte nás každý spln. A dobre sa nám staraj o sestru, Gregor.“

            Všetky sa potom pomaly pobrali preč, chlapec však nemohol uveriť, že Ariadna ostala s ním. „Myslel som si, že pôjdeš s nimi.“

            Morská panna sa usmiala. „Už dávno patrím k tebe, a musíme spoločne vrátiť trojzubec, aby sme neprišli o naše city.“ Potom ho šťastne pobozkala.

            Gregor sa od radosti nedokázal usmievať. „Som taký rád, že tu ostaneš.“

            „Budem tu už navždy s tebou.“