Gregor dúfal, že to pôjde s trojzubcom ľahko, ale cestu im skrížila neznáma hnedovláska. Vyzerala neoblomne. Ariadna vykúzlila milý úsmev a dúfala, že všetko pôjde ľahšie. „Neprišli sme trojzubec ukradnúť. Chceli by sme si ho iba požičať.“

            Chlapec prikývol a dúfal v zázrak, ale hnedovláska sa zasmiala. „Požičiam ti ho, ale potrebujem záruku.“

            Gregor nastražil uši, nechcel sa pliesť medzi tie dve, tak sa iba prizeral. Hnedovláska sa prefíkane zasmiala. „Nedám ti trojzubec iba tak... niečo za niečo.“

            Ariadna si zložila náušnice z ružových perál a podala ich strážkyni trojzubca. Tá sa na nich pozrela, a potom pokrútila hlavou. „Chcem niečo, čo má pre teba skutočnú cenu. Určite si si to vzala do jaskyne so sebou.“

            Morská panna nevyzerala veľmi spokojne. Gregor sa k nej opatrne priblížil a zašepkal jej do ucha: „Máš so sebou niečo cennejšie ako náušnice?“

            „Bohužial, áno.“ Jej pery sa mierne triasli

            Gregor sa cítil stratene, a tak sa opäť spýtal: „Čo je to?“ Na svoju otázku však nedostal odpoveď, Ariadna iba zagúľala očami a odpovedala mu ďalšou otázkou. „Ako môžeš byť taký slepý.“

            Než by sa chlapec opäť niečo stihol spýtať, Ariadna ho nečakane pobozkala na pery. Bol to jemný bozk a pre Gregora najsladší, aký kedy dostal. Ariadna pritom lúskla prstami, a keď sa ich pery oddelili, zjavil sa belasý motýľ. Priletel až k strážkyni. Tá sa na neho pozrela a súhlasne zahmkala.

            „Pekne si to obišla, Ariadna. Hovorí sa o tebe, že si bystrá a je to pravda. Toto mi ako záruka bude stačiť.“

            Dievčina im podala trojzubec. Ariadna sa poďakovala a ponorila sa do vody, Gregor ju zmätene nasledoval. Našťastie mu pomohla s plávaním. Keď sa konečne dostali na loďku, chlapec sa na morskú pannu iba udivene díval. „Čo to malo byť?“

            Ariadna si unavene vzdychla. „Chcela ako záruku teba.“ Gregor to najprv nedokázal pochopiť, potom mu však srdce poskočilo. Uvedomil si, že bol pre ňu cenný a zrazu sa nemohol prestať usmievať, kým Ariadna sa začala červenať.

            „Prečo si ma jej nedala?“ Neprestával sa vypytovať.

„Bola by to hlúposť, potrebujem ťa pre elixír.“ Ariadna sa mu snažila nedívať do očí, ale on jednoducho neprestával dobiedzať.

„Iba pre elixír? No tak... prestaň ma konečne naťahovať.“ S morskou pannou to vôbec nebolo jednoduché, nemienila všetko iba tak prezradiť. Avšak potom sa na Gregora potmehúdsky usmiala. „Možno by si mi mal niečo vysvetliť ty. Si pre mňa cenný, a tak som sa ťa rozhodla nenechať v jaskyni. Obišla som to. Keď som ti dala bozk na pery, naše city sa zmenili na malého motýľa. Ak by neboli obojstranné, nikdy by to kúzlo ako záruka nefungovalo.“

Gregor bol na chvíľu prekvapený z toľkej otvorenosti, potom sa však uškrnul. Prišil bližšie k Ariadne a tentokrát ju pobozkal on. „Tá strážkyňa mala pravdu, si veľmi chytrá.“ Potom si však uvedomil, čo ostalo v jaskyni. „Dala si jej ako záruku naše spoločné city?“

„Presne tak. Ak jej trojzubec do ďalšieho splnu nevrátime, navždy o nich prídeme.“ To neznelo veľmi povzbudivo, ale Ariadnu to vôbec nedesilo. „Dosť bolo rozptýlenia, je na čase pokračovať v pátraní.“

Gregor ju poslúchol a začal točiť kľukou dostatočne rýchlo nato, aby sa loďka kĺzala po mori v tom správnom tempe. Ariadna zatiaľ skočila do mora. Chlapec s úžasom sledoval jej nádherný zlatý chvost. Rýchlo sa mu stratila z dohľadu, keď sa vrátila, držala v dlani tri strieborné perly.

Vyštverala sa na loďku a vzdychla si: „Horšie to bude s podobizňami. Možno je to tiež iba metafora, možno sa tým myslí niečo iné...“

Gregor si spomenul na jej tri čiernovlasé sestry. Jeho myseľ začala pracovať na plné obrátky. Akoby tie tváre predsa len videl skôr, než sa mu zjavili v sne. Potom si iba nadšene zapískal. „Mám to! Je to myslené doslovne. V našej krčme je ich čiernobiela skica. Sú tam obrázky spred mnohých rokov a medzi nimi sú ich tváre!“ Tľapol sa po čele: „Som to ale hlupák, prečo mi to nenapadlo už dávno!“

Ariadnine oči sa zaleskli od radosti: „Vedela som, že budeš nápomocný!“

Keď sa spoločne vrátili domov, Gregor pocítil únavu. Celú noc predsa nespal, noha ho príšerne bolela a ruky na tom tiež neboli najlepšie. Ariadna mu pomohla do postele, a potom mu uvarila čaj z liečivých byliniek, ktoré utlmili únavu. Sladko zaspal. Na tvári sa mu zjavil úsmev. Bol to predsa len blažený pocit vedieť, že ho niekto ľúbil.

Na ďalší deň bola Ariadna vo vytržení. „Prečo príde Agáta až zajtra večer? Nemôže prísť dnes? Mohli by sme začať s oživovaním aj bez nej. Je to predsa všetko úplne jasné.“

Gregor ju chlácholil. „Toľko ešte predsa len vydržíš. Zvládla si to doteraz, jeden deň predsa nie je večnosť.“ Pohladil svoju manželku po líci. „Dnes v noci pôjdem do krčmy po skicu a zajtra sa nám to určite podarí.“

Jeho slová pomohli iba na pár minút, potom už Ariadna pochodovala po dome. Bolo z nej cítiť nervozitu, miestami sa to miesilo s radosťou. Stále mala slabučkú nádej, že svoje sestry po takom nekonečne dlhom čase opäť uvidí.

Gregor sa usmieval, keď všetko upratala. Chcela tak prísť na iné myšlienky, ale nebolo to jednoduché. Chlapec sa v noci pobral do krčmy a v duchu sa smial. Kedysi tam chodieval po svojich potulkách, chválil sa, čo všetko dokázal a prezrádzal svoje plány. Ale dnes z neho bol dospelý zamilovaný muž, ktorý sa rozhodol ukradnúť zdrap starej skice.

V krčme bola úplná tma, Gregor si presne pamätal, na ktorej stene bola skica. Hneď ju aj vzal, ale pri ceste naspäť sa potkol o dve dlhokánske nohy. Obával sa, že jeho silné tresknutie prebudí krčmára, teda, ak sa nepotkol priamo o neho. Potom však v slabučkom svetle sviece zbadal Henricha. Mal rovnaké nekalé úmysly ako Gregor. On však potajomky popíjal víno. Obaja sa na seba veľavravne pozreli. „Odkedy si sa oženil, nevidel som ťa v krčme.“

Gregor sa zasmial a schoval si skicu za chrbát, načo Henrich iba neveriacky pokrútil hlavou. „Chlapče, chlapče... Vkrádaš sa do krčmy v noci, aby si ukradol počmáraný kus papiera? To manželstvo ti naozaj neprospieva.“ Gregor iba veľavravne pohodil ramenami, a potom pomaly odkráčal preč. Mal pocit, že zvláštnejšie stretnutie s Henrichom jakživ nezažil.

Na ďalší večer  mali Ariadna a Gregor pripravené všetky ingrediencie. Keď sa zotmelo, konečne zazreli aj Agátu. Pomaly si cupitala až z Dračieho vrchu. Morská panna sa bála otázok, ale zdalo sa, že čarodejnica toto nočné stretnutie považovala za celkom obyčajné, akoby niečo podobné zažívala každý deň.

Pozorne si prezrela všetky veci, ktoré nachystali. „Vedela som, že to zvládnete.“ Na pláž položila medený kotlík, vyzeral, že poznal aj lepšie časy. Bol zo všetkých strán obitý, ale zdalo sa, že Agáte to neprekážalo. Keď vzala do rúk trojzubec a priložila ho ku kotlíku, ten sa silno zaleskol a z ničoho nič bol ako nový. Dokonca aj Ariadnu to zaskočilo, iba obdivne zapískala.

Agáta sa rovnako potešila. „Toto je dobré znamenie. Kotlík a trojzubec sa v minulosti museli pri inom kúzle stretnúť. Je dobré, že sa poznajú.“ Čarodejnica o tých dvoch predmetoch hovorila ako o ľuďoch, ale Gregorovi to po tom všetkom, čo za posledné dni zažil, nepripadalo ani trošku zvláštne. Už si na to pomaly začal zvykať.

Spoločne vyčkali a tesne pred polnocou sa začalo s kúzlením. Agáta šla podľa postupu. Zamiešala trojzubcom päťkrát v smere hodinových ručičiek, do kotlíka pridala morskú vodu a perly, pričom Ariadna pridala svoje skutočné slzy.

Gregor zatiaľ zapálil skicu a jej popol potom opatrne primiešal do kotlíka. Zmes bola najprv hnedá. Ariadna pôsobila nervózne. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa zmes zafarbila do zlatista.

Vyzeralo to sľubne, Agáta si vzdychla. „Stačí dať elixír na  sochy a je to.“

Gregor vzal kotlík opatrne do rúk a rozhodol sa vyliať tekutinu na sochy. Čarodejnica ho však zahriakla. „Nelej to tam všetko! Stačí tri kvapky!“

Poslúchol ju a čakal, čo sa bude diať.