Gregor ráno pomaly otvoril oči a dúfal, že všetky tie problémy patrili niekomu inému. Vedel, že sa v noci netúlal po pláži, a že skamenené sochy neožili. Prišli za ním do jeho snov. Prenikli mu až do hlavy. Na chvíľu ho to vydesilo, ale potom si spomenul na rozhovor, a to zatienilo čokoľvek ostatné. Ešte chvíľu sa prevaľoval v posteli, keď za ním prišla manželka s horúcim čajom. Podala mu ho s úsmevom na perách. „Je v ňom sladký med, preberie ťa k životu.“

Vzal si ho do rúk a odkašľal si. Myšlienky v jeho hlave sa úplne zbláznili. Vôbec nevedel, ako mal reagovať. Mal jej povedať pravdu priamo do očí? Bolo to predsa to najmilšie stvorenie, aké poznal, no na druhej strane robila veci, ktoré ubližovali ostatným. Iba sa na ňu zmätene díval, akoby neexistovali slová, ktorými by sa to všetko dalo popísať.

Ariadna si jeho zmätený pohľad všimla a zachmúrila sa. „Máš zase teplotu?“ Asi jeho rozpoloženie pripisovala horúčke. Gregor iba pokrútil hlavou a konečne sa odhodlal na odpoveď. „Nie, ja len premýšľam nad tým, čo povedala mama.“

Dievča sa radostne zasmialo. „Tvoja mama sa prehnane bojí. Som si istá, že čoskoro sa ryby do mora vrátia.“

Gregor si odkašľal, nedokázal hrať takéto divadielko. Vedel, že za všetkým stojí jeho manželka, ale toto nebola tá pravá chvíľa vyložiť karty na stôl. „Pôjdem do dielne, chcem si vyrobiť novú loď.“

Ariadna prikývla. „Mám veľa práce so šatami, ktoré mám ušiť. Príď na obed až podvečer, skôr ho nestihnem uvariť.“

Chlapec s ťažkosťami zašiel do dielne. Jeho noha nebola v poriadku, ale liečivá masť, ktorú mu dala Ariadna, ju čiastočne zahojila. Uvedomil si, že jeho mama mala pravdu. Musel si najprv vyrobiť barlu, bez nej bol poriadne nemotorný. Potom sa snažil nemyslieť na nič a začal si kresliť plán novej loďky. V týchto veciach bol pomerne šikovný, šlo mu to od ruky. Stačilo pár minút a plán bol na svete. Premýšľal, ako to všetko urobí, keď mu v hlave skrsla iná myšlienka.

Ariadna sa náramne potešila, keď jej povedal, že bude pracovať v dielni, dokonca mu povedala, aby prišiel domov až podvečer. To bolo jasné znamenie, jeho morská panna mala zase niečo za lubom. Nemohol tam iba tak stáť a vyrábať novú loďku, kým ona bude čarovať. Bolo načase vidieť, čo všetko na ostrove stvárala.

Vzal si barlu a pomalým krokom sa pobral domov. Snažil sa byť opatrný, nechcel, aby ho morská panna zazrela. Mala otvorené okno a spievala si pieseň o rybároch. Gregor sa skrýval za múrom, keď nakukol dovnútra, zbadal, ako jeho šikovná manželka šila. Nedržala v rukách ihlu. Tá šila podľa rytmu jej pesničky celkom sama. Keď Ariadna spievala rýchlejšie, ihla jej poriadne nestíhala a nové šaty boli zakrátko na svete. Ariadna tlieskla rukami, a ako na povel do izby priletelo zopár motýľov, mierne poprášili nové šaty svojim trblietavým prachom a už ich nebolo.

Keby Gregor nevedel, čo všetko jeho manželka na ostrove vyviedla, smial by sa. Bola to síce obyčajná podvodníčka, ale veľmi šikovná. Takto teda stíhala šiť... Potom sa rýchlo postavila na rovné nohy a celá sa zahalila do tmavého plášťa. Gregor si v duchu zanadával. Pred tým by si to nikdy nevšimol, ale teraz zrazu vedel, kto bola tá starenka, ktorá mu kázala ísť loviť morské panny do mora. Nebol to nik iný, než Ariadna. Mala to od začiatku celé premyslené. Zjavila sa pri ňom so zlatými šupinami, aby ho nalákala do mora. A potom ho tam sama vyčkávala a nechala sa uloviť do striebornej siete, ktorú mu darovala. Bol taký hlúpy. Bez jej pomoci by určite nikdy žiadnu morskú pannu nechytil. Rozohrala bláznivú hru a on sa stal jej prostredníkom.

Ariadna sa pobrala preč z domu. Gregor ju videl, ako si rezko vykračovala na kopec za domom. Nechal jej náskok, s barlou by ho poľahky zazrela. A aj tak predpokladal, že šla na útes. Pomaly šiel za ňou. Chcel vidieť, čo všetko tam vystrájala.

Schoval sa za mohutný strom a díval sa, ako šla až na samotný okraj útesu. Jemne začala mávať rukami a more pod ňou sa neposlušne vlnilo. Gregor pochopil, že dnes budú mať rybári veľmi náročný deň. Vlny na mori postupne pribúdali.  Keď Ariadna zdvihla ruky vysoko nad seba, vlny ju nasledovali. Gregor sa obával, že opäť raz stiahne nejakú loďku do mora.

Vlny vyzerali, akoby sa zbláznili. Obloha sa zatiahla a z pokojnej hladiny bolo razom rozbúrené more. Gregor sa ani nestihol zamyslieť nad tým, čo videl, keď sa silno rozpršalo. Na oblohe sa zjavili blesky, ktoré akoby tiež poslúchali morskú pannu. Mala v hrsti celú prírodu a zneužívala to vo svoj prospech. More sa búrilo a narážalo na skaly. Gregor v diaľke zazrel zopár rybárov, ktorí sa chceli zúfalo vrátiť domov, rovnako ako on minule.

Nemohol ich nechať iba tak umrieť. Spomenul si na Ariadninu sestru, tá mu predsa sama povedala, že pre nich už bolo neskoro, ale on musí zachrániť svoju manželku. Zaťal zuby a viac neváhal, nemohla ublížiť ďalším ľuďom tam vonku. Snažil sa byť rýchly, ale so zranenou nohou to nešlo. Keby sa Ariadna nesústredila na more, určite by ho zazrela, ale bola natoľko zamyslená, že si Gregora všimla, až keď ju chytil tuho za ruky a prerušil jej spojenie s morom.

Nahnevane zahromžila. „Čo to robíš, ty blázon!“

Držal ju tuho za ruky a nemienil ju pustiť. „Tak ja som blázon, to vážne? Po tom všetkom, čo si vykonala ty, som ja blázon?“

Nebol to najšťastnejší moment na rozhovor. Ariadna rýchlo pochopila, že jej manžel poznal pravdu a nemienila sa nechať chytiť, snažila sa vyslobodiť. Gregor bol stále unavený a jednu z jej rúk už nedokázal udržať. Poľahky si ju uvoľnila, a než sa Gregor spamätal, nasmerovala jeden z bleskov priamo na neho.

Nemotorne uskočil a blesk trafil miesto, na ktorom ešte nedávno stál. Čo bolo horšie, Ariadna sa mu vytrhla zo zovretia a nazúrene pokračovala v kúzlení. Akoby mala strach, že keď Gregor poznal jej tajomstvo, nemala viac času na pomstu. Rozhodla sa, že more zhltne Ostrov morských panien hneď v tento okamih.

Opäť zdvihla ruky vysoko nad hlavu a vlny postupne rástli. Gregor sa konečne pozviechal, postavil sa na nohy a priskočil k nej. „Prestaň, ty bláznivá!“ Schytil ju za obe ruky a more a upokojilo.

Ariadnine oči vyzerali poriadne nahnevane. „Vzali ste mi moje sestry! Mám na to všetko právo!“

Gregor bol unavený, noha ho príšerne rozbolela, a tak iba podráždene zatínal zuby od bolesti. „Tvoje sestry by nechceli, aby si sa nám pomstila.“

„Ako môžeš vedieť, čo by chceli moje sestry? Stal sa z nich kus kameňa... a to všetko iba kvôli vám. Tá vaša nekonečná chamtivosť ich zahubila!“ Ariadna vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače.

„Viem, čo by chceli, pretože sa mi zjavili vo sne. Povedali mi to.“