Keď som prišla do dreveného domčeku tety Kláry, v hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Prečo ma teta nechcela vziať k tatovi? Patril kúsok nájdenej látky tete Kláre? A to posledné, čo ma hnevalo najviac, bola teta Klára vôbec moja teta?

            Rýchlo som sa pobrala do izby aj s Bobom a pri mesačnom svetle som pokračovala v premýšľaní. Potom som sa zmetene pozrela na Boba. „Čo si myslíš ty? Mohla teta Klára ukradnúť poklad?“ Bob iba zmetene pokrčil ramená.

            Uvažovala som nahlas ďalej. „Ale načo by bol mojej tete poklad. Tvrdila, že človek potrebuje v živote iba toľko, čo sa mu zmestí do jedného vaku... Moja teta nemá žiaden motív. Čo si o tom myslíš Bob?“ Unavený malý plch sa stúlil do klbka a zmetene sa na mňa díval, no ja som pokračovala aj tak. „Čo ak mi však teta Klára vo všetkom klamala?“

            „Už viem, ako tejto záhade prídem na koreň! Pôjdeme spolu za mojím tatom, a ten mi určite všetko vysvetlí.“ Bez ďalšieho vysvetľovania som zdvihla malého plcha do dlaní a pomalým krokom som sa pobrala preč. Obaja sme mali šťastie, pretože teta Klára už spala v hojdacej sieti a niečo si v polospánku hmkala.

            Celú noc sme s Bobom kráčali až k väznici. Nadránom som zastala priamo pod oknom tatovej cely a začala kričať z plných pľúc. „Tato! Tato, to som ja Miška, potrebujem sa zhovárať!“

            V okne sa znenazdajky zjavila plešatá hlava. Jej majiteľ sa zmetene poškrabal po lysine. „Ty si dcéra zlodeja hradného pokladu?“

            Zachmúrila som sa, no napokon som aj tak odpovedala. „Áno, ale môj tato nie je zlodej!“

            Muž sa na mňa pozrel zmetene. „Tak, ak si jeho dcéra, mala by si vedieť, že pred dvoma dňami ušiel z väzenia.“

            Neveriacky som pokrútila hlavou a Bob urobil to isté. „To nie je možné, určite by som vedela, keby tato ušiel. Nepomýlili ste si ho s niekým?“

            Neznámy iba pokrútil hlavou, a potom mi z cely hodil nejaký zdrap papiera. „Presvedč sa sama, sú toho plné noviny.“

            S Bobom sme hneď zbadali podozrivý článok: Slávny archeológ na úteku. To ma zmiatlo ešte o kúsok viac. Spýtavo som sa pozrela do Bobových očí. „Kde by sa tato mohol nachádzať?“ Chvíľku som zamyslene hmkala, a potom prišiel nápad. „Musíme sa ísť pozrieť do nášho bytu. Za pokus nič nedám!“

            Bob mi vyskočil na plece a spoločne sme sa vybrali do tatovho bytu. Čakalo ma v ňom nemilé prekvapenie, pretože všetko bolo rozhádzané. Naša úzka chodba, ktorá bola vždy plná kníh, zrazu zívala prázdnotou a knihy boli rozhádzané po celej obývačke. Boli tam celé kopy dotrhaných kníh. Vôbec som tomu nechápala, nič mi nedávalo zmysel.

            Na hŕbe kníh boli noviny, v ktorých bol môj tato ešte ako slávny archeológ, ktorý objavil stratený hradný poklad. Pozrela som sa na čiernobielu fotografiu a na veselé oči môjho tata a sťažka si povzdychla. Bob súcitne pokrčil ramená, a potom sa mi vyšplhal na plece. Udivene som sa na neho zadívala. „Tak čo kamarát, máš nejaký ďalší nápad?“

            Bob pokrútil hlavou. Ja som pomaly začala byť smutná, keď mi pohľad opäť padol na fotografiu. Pred tým som si všímala iba môjho tata, no teraz ma prekvapili ostatné tváre. Od údivu som vykríkla. „To nie je možné!!! Som taká hlúpa!“

            Bez ďalšieho vysvetľovania som sa aj s Bobom ponáhľala naspäť do dreveného domčeka tety Kláry. Tentokrát to šlo omnoho rýchlejšie, pretože som celú cestu bežala ako o život. Dobehla som až k drevenému domčeku, trikrát zaklopala na drevenú stenu a zrazu som už bola vo vnútri. Chcela som sa rozkričať z plných pľúc, avšak nikde nebolo nikoho. Ja a aj Bob sme sa spoločne zachmúrili.

            Po tete Kláre mi ostal akurát kúsok pokrkvaného papiera, ktorý ležal hneď vedľa ďateliny na kuchynskom stole. Bolo na ňom kostrbatým písmom počmárané nasledovné:

„Ak chceš ešte niekedy vidieť svoju tetu, prines hradný poklad opäť na hrad. Pán Plutovský.“

            Veľmi dobre som vedela, že pán Plutovský mal za ušami. Bol predsa na fotografii v novinách s ockom, musel byť teda archeológ. Na môjho učiteľa sa očividne hral iba preto, aby sa dostal bližšie ku mne a mojej tete. Ale prečo si myslel, že práve ja mám hradný poklad? Ničomu som zrazu nerozumela.